aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Desať mesiacov prázdnin
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky

Desať mesiacov prázdnin...

Zora Vesterová, r. Kováčová
 
DESAŤ MESIACOV PRÁZDNIN
 
          Ešte som 25.3.1945 nemala celých 12 rokov, a už som dovtedy zažila svoj najhorší a najlepší deň v živote. 
.
Dni plné strachu.           .
         Najhoršie dni boli vtedy, keď nemecká armáda ustupovala z Banskej Bystrice. V našom dome dôstojníci obsadili dve najkrajšie izby a my štyri deti a mama sme spali v jednej izbe. Vedľa v jedálni okolo okrúhleho stola sa opili a chceli sa cez dvojité dvere pretlačiť do našej spálne. Priložili sme k dverám detskú postieľku a z celej našej detskej sily  sme ju tlačili s desaťročnou sestrou do dverí. Mama už viazala plachty, že nás spustí na ulicu. Vykrikovali, že vedia, že otec je partizán a vyhrážali sa. Bol to taký rev, že celá naša ulica bola na oknách.
          Našťastie boli veľmi opití, tak sa nepretlačili. Asi nás zachránil aj zajatec, ruský vojak – Vlasovec, ktorý im robil sluhu – pucáka. Staral sa aj o ich kone. Ťahal ich od dverí a stále hovoril „schlafen“. Nemec žiadal gwehr a chcel zámok na dverách rozstrieľať. Našťastie ho Vlasovec odviedol do postele. Pred odchodom sa mojej mame ospravedlnili. Boli to farmaceuti. Čo z toho, keď nás takto ničili.
          V ďalšej várke Nemcov už sa vyskytol dôstojník, slušný človek. Bolo to pred oslobodením a otec už bol schovaný doma. Prišiel z hôr s chorou nohou.  Raz bol pri domovej razii ukrytý v debni, na ktorej sedel 3–ročný brat na nočníku. Tŕpli sme kým vojaci s nastoknutými bajonetmi neodišli. Otec bol raz na povale, raz v pivnici a niekedy aj v teplej izbe.
        Nemci si rozkázali, aby im mama uvarila večeru. Ponúkli ju, aby s nimi večerala. Ona si jedlo na tanieri od nich v  kuchyni zobrala a išla cez kúpelňu s tanierom do spálne. Otvorila dvere a otec už vyliezol z úkrytu. Vtedy za ňou prišiel jeden z dôstojníkov, že prečo nechce s nimi jesť. Na nešťastie zbadal otca a tak sa zdalo, že je koniec. No videl tam spať štyri deti, tak sa nechal hostiť celú noc slivovicou a neprezradil nič. Ostal s rodičmi do rána. Našťastie vedeli trochu nemecky. Keď vyšiel zo spálne, ostatní robili narážky či sa mu dobre spalo. Bol to syn evanjelického farára.  Keď zistil, že môj otec je tiež kňaz, neudal nás. Bol to jeden z mála šľachetných Nemcov.
.
Dni úľavy a radosti.        
          Po všetkých domových prehliadkach, na ktoré sme my deti čakali pred domom a bežali domov hlásiť, že už idú, nastal deň oslobodenia Banskej Bystrice –            
25.marec.1945, bol  môj najšťastnejší deň života, bolo po vojne.
         Otec sa obliekol do uniformy čsl. dôstojníka konečne sa mohol ukázať ako slobodný človek. Do nášho domu prišli ruskí vojaci a mama im dala všetko čo bolo doma na stôl. Bol medzi nimi aj synovec spisovateľa Ostrovského, tiež spisovateľ. Žialil nad tým, že mu padli už traja bratia. Otec vojakov hostil slivovicou a hovoril s nimi rusky.
          Z nášho nového kurína vyšiel maďarský roľník, ktorý dezertoval. Nosili sme mu tam jedlo. Bola tam dupľovaná stena. Maďar sa vyzliekol do spodného prádla bieleho, ľanového, spodky boli s bielo-červenými strapcami. Triasol sa na celom tele a ruskému veliteľovi podával svoju pušku. Ten ňou buchol do stola,  rozlomil na kolene a vyhodil von oknom. Maďarovi dal „bumážku“, aby sa mohol cez oslobodené územie dostať domov. Otec mu vybavil na veliteľstve miesto v aute s rumunskými vojakmi, ktorí ho vzali cestou domov.
          Bývali sme v dvojdomku a do vedľajšieho bytu vedľa našej spálne spadla mína a pekne si hovela v kresle olivovozeleného vzoru. Bývala tam naša učiteľka so sestrou, ktorá nám to deťom povedala. Celá sa triasla. Ruský dôstojník tam poslal s nami deťmi mladého technika, ktorý mínu zaistil a odniesol.
          Pred príchodom Dr. Beneša do B .Bystrice prišiel otec s tým, že Benešovci budú u nás spať. Otca pokladali za spoľahlivého dôstojníka. Viete si predstaviť ako sme upratovali celý dom. Postele sa vetrali , periny a paplóny obliekali do najvzácnejších vyšívaných obliečok. Nakoniec, pretože situácia nebola celkom stabilizovaná sa rozhodlo, že budú spať na vojenskom veliteľstve. Prišlo nákladné auto a zobralo naše matrace, paplóny a vankúše. Obliečky dodnes uschovávame ako pamiatku na múdreho a vzácneho prezidenta, ktorí videl aj do budúcnosti.
         
         Aj keď sme mali celých desať mesiacov prázdniny a školský rok trval len dva mesiace  v máji a júni 1945, radšej by sme chodili do školy.
          Veľmi som ľutovala, že sa do našich hier po vojne nevrátila moja kamarátka malá Elza Kleinová, dcéra predavača látok „u Kemov“.
***
Banská Bystrica 2003
Z.V.

 
 


TOPlist