aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Do poslednej koruny
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Do poslednej koruny...

Exhavo

Do poslednej koruny

 

    Vonku sa vzmáhal vietor. Nemilosrdne pošklbával volným anténnym zvodom vedúcim od amatérskej vysielacej antény do telegrafného štúdia v podkroví. Rudo mal rozrobené spojenie na sedem megahertzovom pásme, ktoré sa mu hodilo zaradiť do medzinárodnej súťaže, keď sa ozvalo naliehavé zvonenie mobilu, lenže dole v obývacej kuchyni.

  - Do pekla, zasa som ho zabudol, - vyštekol nepustiac ruku z telegrafného kľúča. A už sa ozvala starostlivá mama cupkajúca po schodoch.

  - Nevstávaj, Rudko, ja ti ho nesiem.

  - Ďakujem, mamička! – usmial sa o chvíľku na ňu naťahujúc volnú ruku za vyzváňajúcim mobilom.

  - Niekto má veľmi naponáhlo, - povedala mama oddychujúc. Čakala, kým sa Rudko prihlási.

  - Ďakujem, mamička! – zopakoval a pozrel letmo ku schodom. Matka zrýchlila a prehĺbila dýchanie. Nemohla sa hneď zvrtnúť a odísť. Nie je predsa žiadna mladica!

  - Prosím, tu OK 3 AL, - prihlásil sa svojim volacím znakom. – Pardon, slečna. Tu je Rudo Pekár, - predstavil sa, robiac prestávky medzi slovami a zároveň ukončieval reláciu s protiľahlou rádioamatérskou stanicou.

  - Neuveríš, Rudko, kto ťa volá, - ozval sa žblnkavý ženský hlas. – Ak stojíš, tak si sadni!

  - Adelka, sesternička spod Kliče. Tvoj hlas by som nemal poznať?

  - Urobil si mi veľkú radosť, že si uhádol. Žiaľ, nemôžem sa ti ihneď revanšovať. Chcem ťa, teda vás, pozdravujem mamičku, iste počúva hi, hi, hi, chcem poprosiť o nocľah. Zajtra mám obchodné jednanie tam u vás, a teraz ma napadla takáto možnosť. Pravdaže, len ak si sa od vlani nestihol oženiť, alebo aspoň získať priateľku. Môžem sadnúť do auta a za hodinku som u vás. A prosím ťa, nič nechystajte, žiadne starosti si nerobte, všetko čo budem potrebovať si priveziem.

     Konečne sa potrebovala nadýchnuť. Na chvíľu zavládlo ticho.

  - Si tam? Alebo si omdlel? – spustila opäť.

  - Rozumiem, Adelka. Dávaj si pozor za volantom a čakáme ťa. Ak chceš, osobne ti zohrejem posteľ ha, ha, ha.

  - Si zlatá potvorka, Rudko. Teším sa na teba. Na mamičku samozrejme tiež. Tak pá, ďakujééém.

     Vypol mobil a pozrel na mamu.

  - Prepáč, Rudko, tak som sa zadýchala na tých pár schodoch, - nenechal ju dopovedať – To nič, mamička, aspoň ti nemusím opakovať, čo nás čaká a určite neminie. O hodinu príde Adelka. Sesternička.

  - Keď príde, bude tu! Len nech sa jej cestou nič zlé nestane, - povedala a vrátila sa do kuchyne zariadiť potrebné.

  - Nemáš si robiť starosti, - zvolal Rudo pristúpiac ku schodom.

  - A kto si ich bude robiť, ty? – spýtala sa odovzdaným hlasom. – Hosť do domu, boh do domu! – dodala len tak pre seba.

     Takže ešte dnes uvidím bohyňu, pomyslel si a začal vypínať prístroje rozložené na masívnom kancelárskom stole z výpredaja krachujúcej akciovej spoločnosti. Vtom mu mysľou preblesklo svetlo intuície. Zbehol po schodoch a zamieril k vchodovým dverám domu.

  - Kam bežíš, veď nikto nezvonil, muselo sa ti mariť, - volala za ním matka.

  - To sa budeš diviť, mamička, – odvetil nečujným hlasom.

     V šere pouličného osvetlenia, na okraji cesty pred domom, parkovala s vypnutým motorom Fabia. Prešiel na odľahlú stranu auta, otvoril dvere a zvítal sa s Adelkou.

  - Je mi to trápne, Rudko. Volala som pred chvíľou odtiaľto. Nehneváš sa? – ozvala sa prvá.

  - A tu si chcela sedieť ešte najmenej hodinu?  Pokojne si mohla prísť aj bez ohlásenia. Ty ani zaklopať na dvere nemusíš! – robil jej výčitky kým ju mocne objímal. – Vnímam tvoju prítomnosť na sto metrov najmenej, Adelka, - dokončil s perami blízučko jej ucha.

*   *   *

 

     Ráno bola vonku ešte tma, veď do rovnodennosti chýbal presne mesiac, keď  Rudo zišiel do kuchyne, len tak v pyžame. Chcel poslať e-mail do práce, že si vezme deň dovolenky, ak vedúci nebude mať námietky. Rudova mama do tuhého snehu z bielkov štyroch vajec šľahačom zapracovávala rozmiešané žĺtky a krupicový cukor. Od zapnutej rúry sa šírilo príjemné teplo.

  - Dobré ráno, mamička. Ak sa nemýlim bude z toho božská bábovka.

  - Čo nespíš, vôňa ťa ešte nemohla prilákať. Chcem to mať hotové skôr ako vstane Adelka. Dúfam, že si ju nezobudil tvojim večným pípaním. Ale, ideš ho! – zahnala sa na Ruda utierkou, keď hrabol do dózy s hrozienkami.

  - Len zopáár, mamulienka, pre dobrú chuť v ústach.

  - No veď, neber to vážne, - venovala mu teplý materinský pohľad. Viac detí nemala, prečo by mu nedopriala trebárs hrsť voňavých hrozienok. Skôr ako jej muž stihol urobiť aj dcéru, zahynul v kameňolome. A ona sa rozhodla zostať vdovou. Či urobila dobre, to vie len pánbožko.

  - Vezmem si dovolenku. Upovedomím vedúceho, - zamieril k počítaču v obývacej časti kuchyne. Po jeho naštartovaní najprv vymazal nevyžiadané ponuky na zázračné modré pilulky pre mužov. Ostatné maily si môže prečítať neskôr.

     Správu odoslal a už klikol myšou na zaujímavo vyzerajúci mail od internetovej priateľky, keď sa v kuchyni objavila Adelka. Tiež len tak v pyžame.

  - Dobré ráno teta Julka, aj tebe Rudko. Ja som si zabudla večer pripraviť niečo na zapitie tabletky, - oznámila a nečakajúc na odpoveď obslúžila sa ako doma. Kedysi ako malé deti sa s Rudkom často hrávali už pred raňajkami. Adelkina mama si našla zamestnanie, ale škôlka bola ďaleko a v zime, keď napadlo priveľa snehu priniesla ju mame do opatery. A zaraz bol Rudko pri nej. Začas bývali, sestra a brat, v jednom dome, pod rodičovskou strechou.

  - Netreba vám pridržať formu, teta Julka? – ponúkla sa pomôcť pri ukladaní zmesi do tvarovaného plechu.

  - Nie, Adelka, radšej sa vráť do teplej postele lebo raz – dva prechladneš.

  - Už som z toho vyrástla, teta Julka. Pozrite, aká som veľká.

Prešla do obývacej časti za žiariacou obrazovkou monitora.

  - A ty čo, Rudko, tiež si ranné vtáčatko? – priblížila sa hľadajúca očami ďalšiu stoličku. Žiadna nablízku nebola, tak si mu sadla na kolená, keď sa na otáčacej stoličke na kolieskach odlepil od klávesnice. V miestnosti bolo príjemne a z rúry na chvíľku otvorenej pri vkladaní formy s bábovkou sa šírila ďalšia vlna prehriateho vzduchu.

  - Obaja prechladnete! – varovala ich matka. – Nie ste už malé deti, - dodala protestným tónom.

  - Teta Julka, nehnevajte sa, veľa rokov sa stretávame len v cintoríne, a to ešte môj muž má vždy naponáhle. Jeho mama je pochovaná o sto kilometrov ďalej.

  - Prakticky od skončenia základnej školy, - doplnil ju Rudo.

  - Veď ja nič, ste dospelí, - povedala matka na znamenie ústupu.

  - Ukážem ti, Rudko, webstránku mojej cestovky „Orlík“, - ujala sa iniciatívy Adelka a spustila ruky na klávesnicu.

  - Včera som sa zabudol opýtať, prečo Orlík?

  - Pretože pracujem prevážne pre framcúzsku klientelu. Pri prehliadke kláštora im nakoniec ponúkam neznámu historku o Le Gion, o Orlíkovi, synovi Napoleona Bonaparta. Údajne sa narodil tajne v našej obci. Mal by si počuť tie vzrušené diskusie. Razom vzniknú dva tábory, pre a proti, a ja sa len usmievam a občas prilejem olej na oheň.

  - Dúfam, že nepoužívaš argumenty Laca Zrubca z jeho novinárskej pikošky.

  - Určite netvrdím, že sa narodil v katakombách pod kláštorom. Tie tam nikdy neboli. Môžeš si čosi prečítať na webstránke. Tu máš myš a klikaj.

     Rudo položil ruku na myš skôr ako Adelka odtiahla svoju ruku. Klikol na štart a otvoril poštovú schránku. Do formulára odosielaného mailu napísal: „Vzrušuješ ma, Adelka!“ Ona vzápätí pripísala: „Nemohol si mi to povedať pred X rokmi?“

     Len čo stíchli, matka ostražito zdvihla hlavu a pozrela ich smerom.

     Adelke sa pred očami objavila scéna, ktorú vymyslela jej kamarátka aby Rudko spáchal ťažký hriech, za čo by mu rozhnevaný Boh odňal kňazské povolanie. Rudko bol jej najmilší bratranec, a tiež prvý dôverný priateľ. Kamarátke prezradila, že ho má rada práve v čase, keď sa o Rudkovi rozchýrilo, že chce byť kňazom. Kamarátka rezolútne vyhlásila, že ho musí zviesť. Keď sa zdráhala, ochotne jej ponúkla pomoc a navrhla plán.

      Rudo sa snažil udržať plynulý rozhovor.

  - Laco Zrubec v článku „Tajomstvo katakomb“ napísal, že Jozefína z rodu Bourbonovcov, s ktorou sa Napoleon po štrnástich rokoch bezdetného manželstva rozviedol, vydala sa potom za grófa a generála Adama Neipperga. To ale nie je pravda!

  - Aj o ňom mám čosi na webstránke, - tvrdila Adelka.

Rudo pokračoval v písaní: „Boli ste dve a ja som bol bezradný. Dodnes to považujem za prvú prehru v láske.“ Adelka odpísala: „Ty si ma ľúbil?“ Rudo pripísal: „Veľmi!!! A vzrušuješ ma. To nedopadne dobre!“

     Adelka si vydýchla. Konečne reakcia, na ktorú sa vtedy márne tešila.

     Podľa plánu kamarátky mali si oproti Rudkovi sadnúť do tieňa starej nachýlenej jablone a počas rozhovoru na tajné znamenia zaujať polohu, pri ktorej by sa mu naskytol ten najhriešnejší pohľad.

  - S Adamom Neippergom mala dve nemanželské deti Orlíkova matka Mária Lujza v Parme, ešte pred smrťou Napoleona, vo vyhnanstve na ostrove Sv. Heleny.

  - O tom nič neviem, - vyhlásila Adelka s otázkou v hlase. Dávala mu príležitosť rozhovoriť sa a odviesť pozornosť od situácie „tam dole“, ktorá pre ňu nebola až taká hrozivá. Rudo sa pustil do vysvetľovania okolností a Adelka sa vrátila k vidine z detstva.

Rudkova reakcia jej utkvela v pamäti. Zmĺkol a zdrevenel pri pohľade na Adelkino lono. Potom zas očervenel, naprázdno prehĺtal neexistujúce sliny, nakoniec vstal a potácajúc sa odbehol. Lono kamarátky ho nezaujalo. Ale aj tak Bohu stačila dĺžka Rudkovho hriešneho pohľadu, aby mu vzal povolanie.

     Adelka napísala: „Keď si ma učil šplhať na zavesenom lane boli sme len dvaja.“ Ani sama nechápala, prečo mu to pripomína po toľkých rokoch, veď to znie ako výčitky ohrdenej milenky. Ale oni sa milencami nikdy nestali. Boli to len tiché výboje prebúdzajúcej sa detskej erotiky.

Rudo stíchol a tiež vyčítavo pozrel na Adelku. Vtedy si uvedomila, že na tvári má rumenec a horia mu uši. On napriek tomu odpísal: „Hltal som ťa očami, ale pri každom dotyku som mal výčitky svedomia..“ Adelka pokračovala: „A predsa si ma pobozkal.“ Rudo pripísal: „Zábrany z bigotnej náboženskej drezúry ma odrovnali. Chcel som viac. Prepáč mi to, Adelka.“

     Opäť chvíľu mlčali. Matka nazrela do rúry a potom sa zadívala na nich. To už nie je s kostolným riadom, pomyslela si. Rudkov pohľad sa jej nepozdával.

  - Ešte chvíľu a bude hotová, - vyhlásila a potom urobila pár krokov smerom k nim ale vrátila sa. Vošla do svojej komôrky blízko kuchynského kútika pod schodišťom. Len čo zatvorila dvere Rudo náhlivo objal Adelku a ona sa k nemu privinula s nehou akú v sebe dávno nepocítila. V oboch sa v citovom prívale definitívne vybíjalo roky spútané napätie z nenaplnenej prvej detskej lásky.

     Na poschodí sa ozval Adelkin mobil.

  - Musím ísť, Rudko. Prepáč, čo ak je to obchodný partner?

  - Ty mne prepáč, - usmial sa previnilo Rudo.

Odchádzala dlhými krokmi aj preto, lebo pocítila vlhkosť, ktorá ju začala chladiť. Rudo pozeral za ňou zlomok času a potom sa rozbehol do kúpeľne. Stihol to skôr ako sa matka vrátila z komôrky.

     Šťastie, že Adelka nezatvorila dvere na izbe kde nocovala. Pôvodne sa chcela vrátiť, len čo zapije tabletku vodou. Zdvihla mobil a prihlásila sa. Na druhom konci nik neodpovedal. Zopakovala otázku, že s kým hovorí a pozorne načúvala. Niekto dosť ťažko dýchal ale mlčal. Vzápätí položil mobil, no spojenie nezrušil. Preto ešte začula zvuk zatváraných dverí.

Adelka sa usmiala. Razom pochopila motív konania a iniciátorku volania. – Jaj, jaj, teta Julka. Veď vám ho nezjem, - vyslovila pološeptom. Nechala tiež mobil zapnutý a odobrala sa do kúpeľne. Bola na poschodí, menšia, so sprchovacím kútom, umývadlom a WC. Len vtedy si uvedomila, že mohla tabletku zapiť tam hore.

 

*   *   *

 

     Obaja upravení, Adelka a Rudo, stretli sa onedlho pri raňajkách. Na prvý pohľad bolo všetko v najlepšom poriadku.

  - V tom článku Laca Zrubca „Tajomstvo katakomb“, - vzal si slovo Rudo, - je aj ďalší chybný údaj, možno zákrok tlačiarenského škriatka. Stojí tam, že Orlík zomrel dvanásťročný. Pravda je, že sa dožil dvadsať jeden rokov.

  - Taký mladý zomrel? Chudáčik, - prejavila sústrasť Adelka.

  - No a posledné tvrdenie v článku je, že v rodinnej kronike Apponyiovcov z Oponíc je zápis vlastnou rukou Napoleona o narodení Orlíka v našej rodnej obci. Oplatilo by sa ti, Adelka, pátrať po tej kronike.

  - Znie to dobre, fantasticky. Oponice nemám v programe žiadnej trasy. Asi je to chyba, - prejavila záujem.

 - Viem, že rod grófov Apponyiovcov si úspešne počínal v diplomatickej službe v Paríži pre rakúskeho cisára Františka I. v dobe, keď Napoleon bol na vrchole kariéry a ešte dlho po jeho páde. Ale kde sa nachádza rodinná kronika neviem, Adelka.

  - Ja to preskúmam, Rudko. Ďakujem za námet.

  - Pritom zároveň pátraj po aktivitách kardinála Rudnaya. On bol nejaký čas kaplánom v kláštore na začiatku kňazskej dráhy, kláštor iste poznal dokonale a v roku 1809 sa stal dvorným radcom a referentom Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni. Keď si uvedomíme, že sa Orlík narodil v roku 1811, mohol byť nápomocný pri hľadaní miesta vhodného útulku pre Máriu Lujzu. Možno práve on odporučil kláštor benediktínov v Tekovskej župe.

  - Budem sa musieť s tebou, Rudko, častejšie radiť cez internet, - vyhlásila Adelka a pozrela jeho mame do očí. Ona sa len zamrvila pri stole, ale nepovedala nič.

  - Ešte niečo, - pokračoval Rudo, - a už ti dám pokoj. Naša obec pri oslave 925. výročia prvej písomnej zmienky vyzdvihla za symbol obce ženu v dlhom rúchu, s korunou na hlave a s vežou vedľa nej v pozadí, na ktorú ukazuje rukou. Komentár k evidencii symbolu v Heraldickom registri Slovenskej republiky nie je jednoznačný v tom, či žena predstavuje Pannu Máriu alebo sv. Barboru. Keď som si ujasnil, že sv. Barbora nebola z kráľovského rodu a žena nemá v náručí syna Ježiša, potom tento symbol mohol v richtárskej pečati obce zo začiatku devätnásteho storočia poukazovať na pobyt tehotnej Márie Lujzy v kláštore počas pôrodu jediného legitimného syna Napoleona, symbolicky menovaného Le Gion – Orlík.

  - To je výborný postreh! Bravó! – zatlieskala Adelka. – Zaslúžiš si veľkú pusu, - obrátila sa k Rudovi sediacemu vedľa nej, ale pri pohľade na tetu Julku sa zháčila. – Prepáčte, nechala som sa uniesť, - ospravedlnila sa. A v tom sa ozval telefón na pevnej linke.

      Rudo vstal a zdvihol mikrotelefón aparátu umiestneného v rohu obývacej kuchyne. Chvíľu počúval hlasný príval reči.

  - Čože? Ja že už polhodinu telefonujem cez mobil? Ani nápad. Ale do práce prídem. Áno, čo najskôr, ešte pred príchodom zákazníka.

Rudova matka vstala a odišla do komôrky. Priniesla Rudov mobil. Necháva jej ho na noc, pre prípad privolania sanitky. Podala ho mlčky Rudkovi.

  - Dovolenku mi vedúci neschválil. To ma mrzí, Adelka., - oznámil.

Urobil kontrolu konta na mobile a pozerajúc prekvapene na mamu povedal.

  - Ja sa po...tentujem. Do poslednej koruny! Ako je toto možné?

     Adelka sa zahľadela na hodinky, aby sa vyhla jeho pohľadu.

***

 

    

  -

TOPlist