aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Dobrodružstvo komunikovania
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Dobrodružstvo komunikovania...

 
Dobrodružstvo komunikovania

 
     Priateľ, ktorý mi priblížil argumenty o užitočnosti počítača pre človeka bez ohľadu na vek, pohlavie, náboženskú a politickú príslušnosť, netuší ešte za čo všetko mu vďačím. Len neviem, prečo sa neponáhľam vďačnosť mu aj prejaviť. Je to horšie, ako keby som vedel.

     Dlho mi trvala pomerne krátka cesta, za ktorou sa i dnes obzerám. Priateľ nemávol nado mnou rukou, neurobil kríž. Obratne kombinoval ťah a tlak na moje sebavedomie, pokiaľ moju  počítačovú gramotnosť nepovýšil na schopnosť navrhnúť si malú, primitívnu ale vlastnú web-stránku. Musím podotknúť, že zásluhu na tom má medzi inými záväznými podmienkami i bezodplatné prevádzkovanie osobnej web-stránky neslúžiacej hmotnému prospechu. Peniaze pre dôchodcov stali sa, žiaľ, dvojnásobnou kliatbou i požehnaním vinou netrpezlivého naťahovania ekonomiky na kopyto EÚ.

     Dosť rýchlo ma chudobná web-stránka prestala tešiť. Aby som sa donútil urobiť ju bohatšou, termín spustenia novej verzie som zverejnil pred Emitenciami klubu LITERA 2, v ktorom, ako dnes všade, prevládajú bytostné ženy.

     Dnes je ešte len druhé ráno po silvestrovskej noci, ale cítim už naliehavé nutkanie písať. Podporuje ho úmysel text ihneď presunúť do novej web-stránky, ktorá funguje od decembrového stretnutia sa LITERY 2, ako som sa bol hrdo zaviazal, no aj chuť overiť si znalosť postupu pre jej aktualizovanie. Píšem priamo do počítača. Zdá sa mi, že to bude úvaha o hľadaní Boha. Dovolím vám čítať mi ponad pravé plece, len sa neponáhľajte s otázkami začínajúcimi detským „prečo“. Prečo o hľadaní Boha?

     Nepochybujem, že hľadanie Boha patrí k najstarším aktivitám, ktoré prinášalo vzrušujúce zážitky i celé dobrodružstvá, ale často aj smrteľné riziká, najmä keď hľadanie Boha sa obyčajným ľuďom zakázalo.

Pretože „Boha ešte nikto nikdy nevidel!“ a teda ani nenašiel ( Boh nie je stratený gombík ), radí sa hľadanie Boha naďalej k obľúbeným adrenalínovým aktivitám ľudí rôznych pováh, schopností a postavenia v spoločnosti.

     Hľadači, ktorí ako prví objavili, že z vysvetľovania zaručene pravých výsledkov hľadania Boha dá sa slušne vyžiť, položili základy teológie. Od tých čias konkurencia sa nasťahovala aj do hľadania Boha a hľadači museli čeliť v existenčnom zápase zrážkam s tiežhľadačmi.

     Hľadanie Boha takmer nikdy nepoznalo slobodu. Od chvíle, keď sa jeho výsledky darilo premieňať na živobytie, hľadači okúsili neraz trpkosť prenasledovania. Ako všetci, ktorí sa živili a živia podnikaním v konkurenčnom prostredí.

     Nie každý hľadač Boha sa pridá k tým, ktorí chcú vyžiť z čiastkových nálezov stôp živého Boha. Motivácia býva rôznorodá. Podobne ako nie každý, kto sa pridal k ľuďom posadnutým „horúčkou“ zlatokopectva, chcel nájsť zlato. Stačilo mu prežívať dobrodružnú atmosféru vzrušujúcich vidín zbohatnutia zanietených hľadačov.

     Hľadanie Boha je čisto ľudská záležitosť. Preto sa veľmi podobá story hľadania zlata v novej, údajne bohatej lokalite. Ale aj hľadaniu pravej lásky, slobody a vzájomného porozumenia, čiže všetkého, čo je ťažko dostupné alebo nemožné nadobudnúť. Ľudské srdce sa nevzdáva túžby, nepočúva hlas rozumu v úsilí získať nedosažiteľné.

     S hľadaním Boha sa darí spájať všetky ľudské vášne, dobré i zlé náklonnosti. Pokiaľ človek bude iba človekom, hľadanie Boha neprestane. A aby neprestalo, delia sa hľadači na tých, ktorí už zaručene našli dostatočne veľa dôkazov a tvrdia, že ďalšie hľadanie je zbytočné a na hľadačov, ktorí vytrvalo spochybňujú výsledky prvých a podnecujú ďalšie hľadanie.

     Časom sa rozmohla i tretia skupina ľudí, ktorí vidiac ako hľadačom už ani tak nejde o Boha, ako o zápasenie s protivníkmi a projekciu loveckej vášne ( ľudia lovia ľudí ), vyhlasujú, že Boh neexistuje. Tým proti sebe štvú ľudí prvých dvoch skupín hľadačov a pripravujú si zážitky štvancov, ktoré prevyšujú dramatickosť zážitkov honcov, svojich protivníkov.

      - Ku ktorej skupine patrím ja? – čítam netrpezlivú otázku vo vašich očiach. Predsa k tej poslednej, štvrtej. Hľadám Boha „na vlastnú päsť“, súkromne, bez spojencov v ostatných skupinách. Nenáhlim sa, lebo si myslím, že Boh sa ukáže tomu prvému, komu On bude chcieť ukázať sa a v tom sa nenechá nikomu a ničím ovplyvniť. A keby aj. Nikto sa o tom nedokáže presvedčiť vlastným úsilím!

     Verím, že takto najmenej ubližujem ľuďom okolo seba.

      Opäť čítam doteraz napísané, sem-tam niečo upravujem a hovorím si – Dosť! Po treťom čítaní by sa text nepodobal pôvodnému.

     Radšej otváram nový súbor v jazyku HTML a úvahu do neho kopírujem medzi párovú značku <PRE> a </PRE>. Pred ukončovaciu značku </HTML> vkladám ešte to moje žobravé „Napíšte mi!“ Možno práve jeho časté používanie vo web-stránke spôsobuje, že mi doteraz napísalo iba minimum návštevníkov stránky.

     Súbor o_hladani_boha.html som zaradil do súboru podstránky kratka_proza.html, klikol som myšou na ikonu súboru index.html a preskúšal funkciu pracovnej web-stránky v mojom počítači. Nevyskytla sa žiadna chyba.

     Ovládaný vzrušením z prvého samostatného manipulovania s web-stránkou vo vzdialenom serveri, inštalovanou v prehliadači ATLAS, na ktoré som zbieral odvahu, vykonal som akt prihlásenia sa. Oprávňuje editovať, vymazať alebo pridávať súbory len tomu, kto pozná meno a heslo dohodnuté a zapísané v zriaďovacom protokole ATLAS-u. Aj všetky nasledujúce kroky sa mi vydarili.

     Potvrdilo sa to, keď som ako celkom neznámy a náhodný návštevník zadal ATLAS-u adresu web-stránky Poetica stimulans. Vstúpil som do nej ako uveličený tvorca. Príjemné teplo z úspechu sa mi šírilo do periférnych končín telesnej schránky a hladina sebavedomia stúpala. Mohol som konštatovať, ako neraz Boh pri stvorení sveta, že je to dobré.

      Vstupujem do elektronickej pošty a vysielam prvú správu o rozšírení ukážok z krátkej prózy. Že komu? Švagrovi do Chemnitz, prednáša na technickej univerzite.

     Vzápätí celkom nečakane, zázračne rýchlo, dostávam  reakciu od neznámeho človeka na práve uverejnenú prózu „O hľadaní Boha“. Stále v napätí z dobrodružstva komunikovania, podobnom napätiu aké asi neraz prežíval zvedavý rodák z Tajova Jozef Murgaš vo svojom laboratóriu v Amerike, idem odozvu čítať tretíkrát. Píše, že musí reagovať,

 „pretože ak existujú 4 skupiny, musí existovať aj piata do ktorej patrím ja:

·       Žiadne hľadanie Boha som nikdy nerobil, len keď som začínal myslieť samostatne, upúšťal som od učenia ktoré mi servírovali.

·       Nikdy som nevyhlasoval že Boh neexistuje, takéto názory si nechávam len pre seba, alebo pre ľudí ktorí dokážu byť otvorení voči rôznym názorom. Áno, spomínam si ako sa moji rodičia hnevali, keď som odmietal chodiť do kostola, čo mohlo ovplyvniť aj mojich mladších súrodencov. Mal som tam chodiť a pretvarovať sa ? Nemohlo to skončiť inak ako tichou dohodou, že sa o tom nebudeme doma rozprávať. A správam sa tak stále, nielen vtedy doma.

·       Moje chápanie mi dovoľuje dívať sa úplne slobodne na prírodu, svet, vesmír bez toho aby som sa akokoľvek vyvyšoval nad iné pozemské tvory, viem že nie som nič viac ako chrobáčik v tráve. Ľudia bez tohoto poznania si myslia alebo namýšľajú, že sú stvorení „na obraz boží“ a na základe toho si buď prisvojujú moc, alebo sa utiahnu do

   absolútnej poslušnosti, čo sú samozrejme extrémy ale hádam vo

   všetkých náboženstvách prifarbené nádejou na večný, posmrtný život

   resp. na prevtelenia a pod.

·       Čím je život vo svojej skutočnej podobe zložitejší, tým viac sa vynárajú rôzne otázky k vzniku (nehovorím stvoreniu) a existencie hmoty, sveta, života, vesmíru. Na väčšinu otázok dokáže odpovedať sama príroda. Rozvoj vedy napomáha tam kde príroda nestačí. Kto pred Einsteinom by si dokázal predstaviť, že hmota má niečo spoločné so svetlom, resp. s jeho rýchlosťou? Naša planéta Zem vo svojich počiatkoch vôbec nebola guľatá, bol to len vyvrhnutý neforemný kus hmoty z galaxie. Európa, Afrika a východné brehy Ameriky kedysi tvorili súvislú pevninu. Niekomu stačil pohľad na prvé mapy sveta aby si to uvedomil, niekto o tom pochybuje aj dnes. V tom sme ako ľudia rôzni, svojim spôsobom rozmanití a každý mozog, ktorý sa svojimi rozmermi trochu vzdialil od mozočku toho chrobáčika, má právo dívať sa na svet svojim vlastným spôsobom. Aj vďaka tomu dokážeme s pokorou nad umom a majstrovstvom predchádzajúcich pokolení vnímať kultúrne bohatstvo ľudí, ktorí nám takto vydláždili cestu k súčasnému poznaniu.

·       Ako nazveme túto piatu kategóriu, ktorá nepatrí medzi hľadačov Boha ? Nič nevyhlasujeme, len do knižníc sa dostávajú nové poznatky. S nikým nezápasíme, nikoho nelovíme, neštveme, len vo svojom vnútri sa nestotožňujeme s tmárstvom a predsudkami. A keď sa nás niekto snaží uloviť alebo naštvať, nedáme sa.“

      Spontánne sa rozhodujem premenovať prózu na „Dobrodružstvo komunikovania“. Chvíľku myslím na dobrodenie Murgašovho úsilia, „sluhu božieho“ v reverende, keď sa mu pred sto rokmi v apríli 1905 podarilo, možno skutočne prvému na svete, preniesť na diaľku ľudský hlas bezdrôtovou cestou. Nevdojak ma napadá myšlienka, že elementárny spôsob hľadania Boha môže byť prítomný v každej ľudskej aktivite, v cieľavedomej i náhodnej. Spôsob hľadania neuvedomený, živený jedným z motívov vložených do nášho podvedomia.

     Opäť sa prihlasujem na vstup do súborov web-stránky v ATLAS-e. Zmenu som vykonal na prvýkrát a bez chyby.

     Nadšene volám: „Dôchodcovia celého sveta, internetujte sa!“ 

 

                                                                                                            ( Exhavo 2005 )

TOPlist