aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Generál S. Korbel
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky

Generál S. Korbel...

GENERÁL SAMUEL KORBEL
         
(26.4.1909 Lesnoje, Vladimirská gubernia, Rusko – 1.8.1997 Nerang, Austrália.)
 
              Hovorí sa, že pre život človeka majú  význam roky detstva.  
             Gen. JUDr. Samuel Karol Korbel „nepigal guľôčky“ v Tisovci, ale v cárskom  Rusku. Vďaka otcovmu vplyvu, ktorý pochádzal z Tisovca, vďaka početnej rodine a mnohým priateľov sa celý život cítil Tisovänom. Vždy sa o Tisovec zaujímal a stýkal sa s ľuďmi z Tisovca. Pobyt v Rusku a spomienky naň urobili z neho rusofila. Ešte aj v emigrácii v Austrálii dával prednosť počúvaniu rádia vysielajúceho v ruštine správy pre Austráliu.
          Otec bol lesný inžinier a pracoval ako správca rozsiahlych lesov grófky Uvarovovej, príbuznej cára. V roku 1918 sa vrátili  a žili u Karola Medveckého, ktorý bol ich starým otcom a bol evanjelickým farárom v Selenči v Báčke. Sestra Karola Medveckého bola Terézia Vansová. Neskôr sa presťahovali do B. Bystrice, kde otec, tiež Samuel Korbel, syn tisovského pekára, pracoval ako lesný radca na Riaditeľstve štátnych lesov (zakrátko zomrel na zápal pľúc). K príbuzným patrila aj Zora Jesenská a gen. Braňo Manica.
          Neskôr sa rodina presťahovala do Bratislavy. Mladší brat Fedor Korbel, bol bankový úradník, predválečný komunista, ktorý sa vypracoval až na Krajského riaditeľa Štátnej sporiteľne. Patril k stúpencom Husáka. Ťažko znášal procesy komunistov s najlepšími komunistami.
        Po absolvovaní gymnázia v B.Bystrici Samo vyštudoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Pretože sa orientoval na trestné právo a vedel, že v armáde je lepší poriadok v súdnictve, rozhodol sa v roku 1931 nastúpiť do čsl. armády, ako prvý právnik - Slovák. Postupne vystriedal rôzne miesta v justičnej službe a v roku 1941 bol vymenovaný za podplukovníka justičnej služby, v roku 1943 sa stal hlavný vojenským prokurátorom MNO a v roku 1944 prednostom justičnej správy MNO. Popritom spolupracoval s odbojovou skupinou okolo Vavra Šrobára a ilegálnym velením armády. Počas SNP pracoval ako vojenský prokurátor. Počas Slovenského štátu pomáhal židovským spoluobčanom tým, že v kritických dobách ich ako právnikov pozýval na vojenské cvičenia, prípadne dával do vyšetrovacej väzby a niektorých skrýval aj v domácnosti. Keď zatkli mjr. Kováča, evanjelického kňaza slúžiaceho v armáde za vydávanie falošných krstných listov dosiahol jeho oslobodenie a dokázal, že záznamy o krstoch boli v poriadku a týkali sa už nežijúcich občanov.
          Po potlačení povstania sa skrýval na rôznych miestach. Fašistický režim ho v neprítomnosti odsúdil na trest smrti.
          Osobitná téma sú rozsudky vojenských súdov počas vojny. Poľné súdy neodsúdili na trest smrti zbeha, ak neprešiel na druhú stranu a bolo možné ho zatknúť. Generál Korbel spomína iba na jeden prípad kedy vojak prešiel k ruským partizánom a sudcovia mali istotu, že ho nechytia. Vojak sa však nečakane vrátil, musel byť zatknutý a odsúdený na trest smrti zastrelením. Začal kolotoč opakovaných súdov, odvolaní a vojak v moci poľného súdu sa sťahoval spolu s ním. Divízia bola preložená do Talianska, kde vojak bez ujmu na zdraví prežil koniec vojny. Samozrejme ako „správny“ Slovák žaloval sudcov, že ho chceli pripraviť o život.
          Podľa názoru gen. Korbela musí sudca zachovávať predovšetkým právne normy a chrániť ich. To bol aj prípad návrhu popraviť zajatých Nemcov pred koncom povstania. Spolu s gen. Rašlom presadili u vojenského velenia prepustenie zajatcov podľa medzinárodného práva.
          Na druhej strane vojenská justícia pokračovala tvrdo proti vrahom katolíckeho kňaza v Hájnikoch. Pseudopartizáni boli verejne popravení.
          Po oslobodení Lučenca gen. Korbel prešiel do Chustu , kde boli čsl. orgány a prevzal funkciu vedúceho justičného odboru MNO v Košiciach a neskôr a j na MNO v Prahe.  Postupne bol povýšený na plukovníka a  20.2.1947 na generála justície spolu s ďalšími spolubojovníkmi z SNP. Prezident Beneš vymenoval 13 generálov- Slovákov za účasť v SNP. Povýšenie takého počtu Slovákov sa nikdy predtým nestalo. Noví generáli sa stretli pri mohyle gen. Štefánika na Bradle, ako prvého slovenského generála. Ako prednosta justičného odboru MNO sa už v roku 1945 dostal do konfliktu s plukovníkom Reicinom, ktorý ako šéf spravodajstva mal na svedomí už viacero čsl. dôstojníkov a porušoval zákony. Z titulu svojej funkcie musel gen. Korbel zakročiť. Po dvoch rozhovoroch s prezidentom Benešom dostal súhlas k zákroku v spolupráci s gen. Pikom. Kým sa vec pripravila došlo k februárovým udalostiam a gen. Korbel musel emigrovať. Gen. Rašla mu potom hovoril, že ak by neušiel, bol by ako prvý postavený pred súd a  popravený (ešte pred generálom Pikom).  Gen. Reicina v päťdesiatych rokoch odsúdil komunistický súd na trest smrti.
          Prekročiť hranice sa mu podarilo iba na druhý krát v sprievode amerických spravodajcov. Manželka a tri malé deti prešli hranicu na Morave neskôr. V rodine sa traduje hrdinstvo matky Viery rod. Svobodovej, ktorá musela vyriešiť dilemu. Bola možnosť na gumovom člne previesť cez Moravu len tri deti, alebo len dospelého človeka. Bolo to v zime. Matka naložila deti do člna a sama v studenej vode plávala popri  člne. Hovorila, že sa jej hodilo športovanie – bola Sokolka.
           Po ceste okolo sveta sa rodina usadila v Austrálii v Morningtone (pri Melbourne)  Samo zo začiatku pracoval ako robotník v niekoľkých továrňach a intenzívne sa učil anglicky. Pomáhala mu jeho manželka,  profesorka angličtiny. Po zložení právnických skúšok pracoval v štátnom notárstve v kancelárii Menziesa, brata vtedajšieho premiéra Austrálie. Zo začiatku mu pomáhala aj židovská komunita.
          Po nežnej revolúcii, v roku 1990, navštívil v Československu všetky miesta, kde prežil mladosť. Prezident Havel mu vrátil hodnosť generála a udelil štátne vyznamenanie. Domov si odniesol kabát z generálskej uniformy, ktorý mu ukryla švagriná. Po smrti manželky sa odsťahoval do osady pre dôchodcov v Nerangu (Queensland), kde si kúpil dvojizbový byt. Zomrel tíško počas podvečernej siesty 1.8.1997 ako posledný zo slovenských generálov – povstalcov. Zo svojich troch detí vychoval úspešných  austrálskych občanov. Svoje spomienky pre deti napísal v angličtine. Urobil aj slovenský preklad, ktorý je uložený v Pamätníku SNP v Banskej Bystrici.
M.V.
Publikované v Tisovskom mesačníku, č. 9, 2007
 
TOPlist