aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Kamionom do Fínska
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Kamionom do Fínska...

 

 Ľudmila Oravcová

Kamiónom do Fínska.

1. časť.

   Pravdivosť porekadla, že nič nie je také jednoduché, aby sa to nedalo skomplikovať, sme pocítili na vlastnej koži, keď sme sa so synom Mariánom, jeho priateľkou Zuzkou vybrali veľkým kamiónom zaviesť do troch miest vo Fínsku , tovar vyrobený na Slovensku .

    Všetci , ktorým som sa pochválila, kam až  ja pôjdem , si mysleli , že už  sme  ďaleko preďaleko  a pritom  my traja sme sedeli jedno celé doobeda  v kamióne v areáli podniku PPS dômyselne ukrytom v lese, pod Poľanou. Oceľová konštrukcia vyrobená pre  firmu John Deere vo Fínsku, bola naložená nie ráno , ale až o 13.00 hod. Pred odchodom sme prijali  ospravedlnenie zástupcu firmy a nakoľko sa jedná o perspektívneho obchodného partnera, ani sme sa moc nehneval J))

  Viac syna hnevala závada na  aute a neochota servisov, ktoré boli požiadané na jej rýchle odstránenie. Mali sme totiž zahovorené lístky na trajekt z Tallinnu do Helsiniek a chceli sme ho stihnúť.

  Konečný verdikt servisu vo Zvolene bol  , auto treba opraviť. Nakoľko bolo pojazdné,  mohli sme sa s nim prepraviť do Žiliny a tam počkať na náhradný ťahač. Možný predčasný návrat domov sa teda nekonal. A navyše na moju veľkú radosť 2x odpojený veľký príves nás stále poslušne nasledoval .

  Po ceste som zaregistrovala, že Slovensko opeknieva, až na tie otrasné autobusové zástavky. Pri Bytči sa impozantne vypína  nový pomník,   J.M. Hurbana  na koni , s vytasenou šabľou .

   Do Česka sme prešli cez Svrčinovec – Jablunkov.  Bola to pekná cesta, cez  Třinec, kde som ešte nebola. Na jeho predmestí som si všimla s láskou obrábané malé záhrady, v záhradkárskej kolónii.

  V Poľsku sme sa napojili na diaľnicu do Waršavy, ktorá je v celkom  dobrom stave, až na skutočnosť, že sú na nej semafóry a prechody pre chodcov ! U nás nič také nie je.

  Za súmraku sme prešli pútnické mesto  Czenstochowa a videla som vežu Jasnej Gory. Spomínanou E 67 sme obišli Waršavu a cez Bialystok a Suwalki sme bez zdržania prešli do Litvy- smer Marijampole – Kaunas. Najmrazivejšia odbočka po ceste cez Poľsko bola – Osvienčin.   Litva je podobne ako Poľsko nížinatá krajina s poliami a zmiešanými lesmi. Domy sú skromné a bývalé kolchozy na zaplakanie. Avšak tak ako aj v iných štátoch aj tam  sa striedajú krajšie dediny a mestá so škaredšími. E 67 dostala názov Via Baltica a tabule po jej bokoch upozorňujú , že  výstavba bola financovaná z prostriedkov EÚ. Pred hranicami s Lotyšskom  v Sasnave je krásny kostol s vysokánskou vežou a široká rieka Neman. Cez hranice sme sa opäť dostali bez problémov a môžem povedať , že v Lotyšsku sa mi  páčilo . Upravená zeleň  okolo ciest , nové  priemyselné parky a domy. Z Kaunasu sme videli len okrajové sídliská, podobné našim, pretože Via Baltica mesto šikovne obchádza.

   Sledovala som všetko naokolo pozorne. Obilie na poliach ešte len zreje.  Pri dedine Katkai nás zastihla nepríjemná hmla a neskoršie aj dážď. Na jednom poli bolo množstvo čiernych vrán. Pôda je Lotyšsku pekná hnedozem. Dediny sú podobné našim , len bez kostolov.  Cesty sa tu budujú , ako som spomínala pomocou EÚ. Súčasťou E 67 je aj cesta po korune jednej priehrady. Rodinné domy v okolí Rigy sú  nové a pekné. Po ľavej strane sme zazreli Ríšsky záliv. V Estónsku ma milo prekvapili pekne vysadené kvetináče pri autobusových zástavkách, Všade poriadok a udržiavané cesty.  Celkom hladko sme sa prepracovali do Tallinnu. Bolo tam polojasno a + 17 °C.  Fotila som nové štvrte mesta, ale najviac záberov sme spravili v nádhernom  starom meste. Pri prehliadke jedného starého kostola som celkom stratila dych. Toľko starých erbov bolo povešaných po stenách a bola tam zvláštna  magická  atmosféra. Veľká škoda , že tajne urobený záber mi nevyšiel.

   Slovenskí majitelia reštaurácii by sa do Tallinnu rozhodne mali ísť pozrieť. Kroje, historické oblečenie personálu a na námestí pred radnicou skvelý trh ,to je lákadlo pre turistov. Na jednom mieste pod hradbami je pamätná tabula obetiam  trajektu Estonia, ktorý v roku 1994 vyplával z Tallinnu a mieril do Štokholmu, kde nikdy nedoplával.

   Všimli sme si , že niektorí turisti po návšteve Tallinnu vyzerali  cestou do Helsiniek veľmi unavení J)).  Na trajekte sme dostali kabínu a stravu, hoci sme plávali len 2,5 hod. Vzdialenosť medzi Tallinnom a Helsinkami je cca 90 km.  More bolo pokojné a takmer  celú plavbu sme strávili v jedálni a v lodných obchodoch.

   Hlavné mesto Fínska Helsinky nás privítalo vľúdne a v prístave ma zaujali veľké krásne kvetináče. Všade čisto. Syn hovoril, že vo Fínsku sa odovzdávajú plechovky aj PET fľaše.

 

2. časť.

 V prvej časti som zabudla opísať zážitok z jednej reštaurácie v Estónsku, kde sa  zdraví : Dobrý deň. Svojho času tam bol kuchárom Slovák a tak si kamionisti zo Slovenska a Česka zvykli u neho zastaviť. Urobili sme tak aj my. Čakajúc na jedlo sme si vymenili pár informácii  s kolegom z Trnavy a dobre sa najedli.

  V bývalých sovietskych republikách sa so staršími  dohovoríte ľahko po rusky, ale mladí    ochotní hovoriť len anglicky.

  Spali sme v prístave a večer sme strávili prechádzkou po meste. Bolo príjemne , ale Helsinky boli vyľudnené , len hlúčiky mladých, sedeli v parku a popíjali pivo.

  Ráno po krátkej ceste je prvá  vykládká – 5 ton odľahčilo kamión. Naša ďalšia trasa vedie do 200 km vzdialeného mesta JOENSUU.  Prechádzali sme po ceste Via Karelia, ktorá má dĺžku asi 900 km , vedie zaujímavou krajinou Južnou Karéliou a potom až za polárny kruh. V jednom úseku cesty sme sa priblížili na dohľad k ruským hraniciam.  Videli sme Rusko – Fínske názvy osád. Tak to sa mi ani nesnívalo, že sa tu ocitnem. A navyše nedávno sme míňali odbočku na Leningrad – bol vzdialený od nás 200 km.

  V meste JOENSUU vo firme John Deere / zelené traktory / ,si nikto  nezapisoval číslo OP vodiča a ja som mohla pokojne v areáli firmy fotiť. Po vykládke sme boli aj vo výrobnej hale. Veselo sa tam pracovalo a jeden zvárač mal okolo seba zelenú vertikálnu žalúziu a sústredene zváral nejakú časť stroja. Všade boli odsávače splodín.

   Po krátkej prestávke sme otočili auto a nabrali  smer druhá strana Fínska – Bottnický záliv, mesto Vassa. Vonku bolo + 16. °C. Prechádzali sme takmer prázdnou cestou cez nekonečné lesy a jazerá. Na jednom úbočí zbadal syn pasúce sa soby- matku a dve mladé. Otočil kamión a odfotili sme ich. Boli ďaleko , ale na záberoch sú vidieť.

  Čím sme sa viac blížili k mestám / Kuopio / pribúdalo odbočiek niekde do osád v lese. Na začiatku  takmer každej odbočky stál veľký kvetináč s pestrofarebnými kvetmi. Zastavili sme na benzínke načerpať pohonné hmoty. .To bola chvíľka aj na našu  prechádzku. V neďalekom lese som našla krásne dubáky.

  Nezobrali sme ich, jedlo sme mali v chladničke a smažiť sa mi ich veru nechcelo.

  Opäť sme sa vydali na cestu. Aby som nezabudla – 1 l benzínu 95 oktánového stál tam 1,597 Euro.  Po chvíli som nechcela veriť vlastným očiam , lebo tabuľa pri ceste ohlasovala odbočku ORAVA. Áno, aj vo Fínsku je Orava. To je teda dobré. Okolo Oravy boli polia s hlávkovou kapustou, zemiakmi a s nedozretým obilím. Ovocné sady sme nevideli. Cestu do Vassy sme prešli bez problémov, trochu som sa bála , že netrafíme na ostrov Bjorkon, kde sme mali poslednú vykládku.

  Viedla naň široká cesta a reťazový most cez Bottnický záliv a potom užšie cesty a menší most cez fjord na ostrov.  Firmu sme našli pomerne rýchlo. Nebol tam však nikto. Išli sme sa prejsť a ako náhodou okolo domu majiteľa firmy, ktorej sme doniesli množstvo tovaru. O chvíľu zastalo pri nás auto a príjemný chlapík -majiteľ  nás odviezol naspäť ku kamiónu a sám všetko vysokozdvižným vozíkom  povykladal. Na ostrove bolo veľa dotieravých múch a komárov, ale aj krásne poľné kvety. 

  Svetlo bolo , keď sme sa uložili asi o pol 11 spať a svetlo bolo aj ráno, keď sme stávali, preto koľko tam hore vo Fínsku trvá tma neviem. Aby som nezabudla, museli sme si posunúť hodinky o 1 hodinu dopredu. Ráno sme zamierili na juh smer Tampere a do prístavu v Helsinkách.

 

  3. časť.

  Pri odchode z ostrova sme naložili do kamióna oválny kameň , ktorý ležal pri moste. Pribudol do zbierky.  Počas jazdy cez Fínsko som si  pri čítaní názvov odbočiek spomenula na mená fínskych hokejistov- Hakinen, Tuminen, Koivista a aj na starších Rihiranta a Rantasilu, pretože mená osád a dedín mi ich pripomenuli. Cesta v okolí Tampere  bola už  frekventovanejšia a vodiči kamiónov zo strednej Európy sa zdravili. Ako? Zablikaním zadných svetiel, ako keď druhému vodičovi ďakujete. Zdravený si pozrie odkiaľ pochádza ten , kto ho zdraví , natešene  zabliká prednými svetlami a ide sa ďalej.

  Za Tamperou nás privítal dážď a musela som sa pousmiať nad jedným mestským erbom, osadeným pri ceste. V jeho hornej časti bola lebka a pod ňou stará uniforma. Veľmi povzbudivé, ale dejiny si treba ctiť.

  Pred Helsinkami sme sa zastavili na ďalšej čerpacej stanici s názvom ABC. Je ich vo Fínsku viac a sú to novostavby. Súčasťou stanice je aj obchod a reštaurácia.

Pri návšteve toaliet som si povedala, tak toto som ešte v takýchto verejných zariadeniach  nevidela. Vedľa WC bola pod umývadlom upevnená sprcha a pod ňou podlahová vpusť , na očistu po použití toalety. Takýchto kabínok bolo šesť.

  V prístave nás čakal starý známy STAR  TALLINN, na ktorý sme sa nalodili medzi poslednými a kým sme sa ubytovali, už sme aj plávali. More bolo pokojné a cesta do Tallinnu nám rýchlo pri dobrom jedle ubehla.  Najedení z lode sme sa vybrali na prechádzku do starého mesta . Kamión sme na parkovisku nechali strážiť tam oddychujúcemu a pofajčievajúcemu kamionistovi zo Slovenska.

    Na námestí tentoraz nebol trh , ale aj tak tam bolo krásne. Pod hradbami si mohli záujemcovia vyskúšať streľbu z luku na terč. Luk nabíjal a strieľajúcich usmerňoval  mladý chlapec v kostýme Robina Hooda. 

   Ďalšiu noc sme strávili pred Rigou pri čerpacej stanici. Zaplatíte za parkovanie  a môžete sa osprchovať a dobre najesť.  Ráno som sa poprechádzala v blízkom lesíku a opäť našla rôzne hríby.  Odfotila som les, otrhala  odkvitnuté muškáty vo veľkom  drevenom kvetináči a po raňajkách sme sa vybrali domov.

    V Lotyšsku bolo + 20 °C a všetci boli oblečení ako keby bolo o 10 °C viac. Mesto BAUSKA bolo krásne upravené a všade boli vysadené pestré kvety. V pozadí sa vypínal pekný , modrý pravoslávny kostol.  Na konci mesta som si všimla v záhrade pri jednom dome pomaľované kmene ovocných stromov. Do výšky asi 1 m  boli na nich pokreslené modré bodky. Vyzeralo to celkom pekne.

    V Litve som videla v meste BUTKIŠAI krásny tehlovo – hnedý kostol. Taktiež v meste TRUSKAVA a RAJGROD. V Poľsku pri meste BORKI – boli na stĺpoch sochy a staré delo, obrátené na západ.  Po predmestiach Waršavy sme  kľučkovali, až sme zbadali pred nami strašiaka všetkých tirákov – nízky most a úzku cestu. Naša výška bola 4,0 m  a most 3,7 m, čo však našťastie nebola pravda, lebo sme popod ním bez poškodenia prívesu prešli. Samozrejme, že syn stál vo dverách a usmerňoval vodičku kamiónu.

  Spiatočná cesta ubehla dobre , ale už bola tma, tak som nesledovala okolie,  ale  dávala pozor na vodiča .

  A nakoniec môžem povedať, že to bol krásny zážitok a že  niekedy precestujem  taký kus  Fínska  a ostatné pobaltské krajiny sa mi ani nesnívalo.

  Môžem povedať, že mi tento výlet pomohol prevetrať  hlavu tak , že po príchode domov som bez problémov našla , vlastne zbadala v komore na hrade zavesené  dlho hľadané / vyhlásené za nezvestné / staré sitko, na prepasírovanie rajčín. A mohla som spokojne začať zavárať.

August 2008

 

 

TOPlist