aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Legenda o "Spravodlivosti"
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
 
Gárdonyi Géza
Ygazság a földön
SPRAVODLIVOSŤ NA ZEMI
Legenda                   (Preklad V. Bradovka)
Poznámka:.
Noviny „Budapesti Hírlap“ 4. decembra 1896 V článku „Nedostatok núdzových ubytovní“ uvádzajú, že húfy bezdomovcov, ktorí sa večer domáhajú nocľahu a nedostanú sa do domu charity, musí rozháňať jazdná polícia.
V tých dňoch vonkajšie teploty boli 6 -12 st. C. pod bodom mrazu. Spisovateľ Gárdonyi napísal na túto tému veršovanú legendu, ktorá bola uverejnená na Vianoce ešte v tom roku. V kapitolách I-VII popisuje, ako sa jeden zo svätcov v nebi so súhlasom Pána ako personifikovaná osoba „SPRAVODLIVOSŤ“ (Ygazság) odchádza z neba na zem a pokúša sa pomôcť chudákom nájsť prístrešie. Intervenuje v úradoch, kláštoroch, farách a kostoloch, ale márne. Pomoc všade odmietajú najmä cirkevní hodnostári.. V kapitolách VIII, IX, a X. paroduje pomery, aké panujú v nebi po odchode „SPRAVODLIVOSTI“, keď si unavený Pánboh na chvíľu zdriemol.
                        
Tradície knihy Genezis (úryvok z Wikipedie - poznámka prekladateľa) 
Ľudový výklad spája meno Noe (Noah) so slovesom naham
(tešiť - alebo prinášajúci odpočinok, pokoj, potechu, radosť).
 
Zdá sa že je to narážka na vinohradníka Noema. Podľa biblickej i neskoršej tradície sa Noe pokladá za prvého človeka, ktorý začína pestovať vinič.
 
Noemova útecha ale vychádza z jeho slov, ktorými sa Boh po potope zaväzuje, že zem viac neprekľaje . Považovaný za jedného z mnohých starozákonných spravodlivých (Ez 14,14n), ktorý unikol trestu a dosiahol spásu. Je hrdinom niekoľkých príbehov z 1. knihy Mojžišovej (Gn 6,9-9,28). Azda najznámejší je príbeh o potope.
 
Gárdonyi Géza
 
SPRAVODLIVOSŤ NA ZEMI
legenda
VIII kapitola
 
Čo sa však udialo na nebeskom fóre ?
 Pán sa uvelebil na kráľovskom tróne
Hudbu sfér mu dovial k uchu ranný vánok
Asi od únavy prišiel naňho spánok
Prvý krát v živote sa mu vari stalo,
že na tróne zaspal hlboko a sladko,
O čom asi sníval sveta Pán najvyšší?
Čo sa dialo v jeho gigantickej mysli.
Možno sa mu zdalo, že je malým deckom
Ako s loptou hrá sa so žiarivým slncom
Alebo snáď z dúhy formoval svet krajší
A doňho človeka, ktorý bude lepší..
Unavený z toho, čo dosiaľ vytvoril
Povzdychol , a takto prehovoril.
Bláznovstvo to všetko, načo že to načo.
 
Ďalej nevymýšľam o čom sa mu snilo
A čo asi ten sen potom ukončilo.
Poviem len, že nespal ani po celý deň
Hoci mohol spať aj dlhšie ako týždeň.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Nejaký čudný hluk podráždil mu uši
Pomaly si pretrel unavené oči.
Čo počul, čo videl, aj naň bolo mnoho
Nazlostený zvolal:
-Aby hrom do toho!
 
IX kapitola
Keď sa „SPRAVODLIVOSŤ“ vzdialila z oblakov
vyrojil sa s krikom húf malých anjelov.
Šantiac si veselo malí nezbedníci,
rozbehli sa rovno k Pánovej vinici,
vymámiť hlt vína, ktoré stráži Noe.
"Aspoň za krčiažtek, môže byť aj nové.“
 
Ten sa však oháňa. "Straťte sa mi z očí,
to víno je silné, zle s vami zatočí,
mal by toho dosť aj rytier, Svätý Juraj,
chcem mať v nebi pokoj, nie anjelský hurhaj.
Dám vám slabý druhák, keď už tak prosíte,
ale aj ten rosou rozriedený pite."
 
Zaliečali sa mu, že ho majú radi.
"No hej, dám, ak nik ma neprezradí,
len kvapku na jazyk, a len k vôli chuti,
anjelskí huncúti !"
 
Obzrel sa okolo, či ho niekto vidí.
Zvesil z klinca hviezdu, ktorá mu posvieti
na veliké sudy, v hlbokej pivnici,
kým hore slintajú smädní anjelici .
 
Noe sa oháňa pokrikuje na nich,
keď mu natŕčajú prázdny kvetný kalich.
práve odtrhnutý čerstvý kvet ľalie.
Doň každému kvapne, nech si kus upije.
 
„Ten náš ujo Noe, nech nám dlho žije.
 a nech ho náš Pánboh naďalej miluje!"
 
Keď sa buket vína rozvoňal po nebi,
len tak na kus reči prišiel Ivan Svätý.
Tak ako sa patrí, ponúkol ho Noe,
obaja si štrngli, chváliac vínko nové.
Sotva sa nadýchli pivničného vzduchu,
došuchtal sa Servác, trasúc sa v kožuchu.
 
„Zimnica ma drví, neviem jej príčinu,
poraďte mi dáku dobrú medecínu."
"Niet lepšieho lieku", svätý Ivan vraví,
"než zlatý mok v sudoch, ten zdravie napraví.
Nenájdeš vo svete takej skvelej veci
jak Noe-ho vínko v Pánovej pivnici.“
 
Keď posledná kvapka z kanvy sa vytráca
Dávid kráľ šiel (práve zostúpil z mesiaca)
krížom cez vinicu na večeru domov
zdraviac, kývol hlavou so zlatou korunou.
"Ako dobre, Noe, že ťa práve vidím -
moje hrdlo vyschlo, ako starý komín.
Veru, pohár vína pomohol by veľa"
a zlatú korunu podvihol si z čela.
Sadá si na raždie, aj plášť si rozopne,
sklenené husličky za chrbát odsunie .
 
Usmieva sa Noe, nadbieha kráľovi.
Na vráskavej tvári nádych má ružový.
"Donesiem ja vínko,“ dvíha prst na gesto,
„aké tu v pivnici málokedy jesto."
Berie nielen lopov, lež aj krčah zlatý,
hneď drobní anjeli idú za nim piati.
Jeden nesie hviezdu, na cestu mu svieti,
kým druhý s košíkom pre poháre letí,
tretí zohnal podnos, a za ním niekoľkí
krčahy pod rúchom nesú potajomky.
 
Pribúdajú hostia vo vinici Pána.
Noe-ho, aj víno, všetci hlučne chvália.
Oblieva ho teplo, škrabe sa za uchom
Ako sa ich zbaviť, čo s pivničným kľúčom.
Hostia ako mravce, po dvore sa hmýria
Došli aj proroci, pápeži zo štyria.
 
Pivničné nádvorie zapĺňajú známi.
Milo zašvitoria dve kráľovské dámy:
„Ujo Noe, nám len za pohárik malý,
Sadnite si ku nám, veď už nie ste mladý.
Kto je tu najmladší ? Poď synku Tobiáš!"
S obavami Noe, dá mu kľúč; „Na tu máš,
toč len z vlaňajšieho, všetko urob rúče
a potom mi ale, ihneď vrátiš kľúče!“
 
 
 
Pijú popíjajú , v dave čos´ zašuští.
O pozornosť žiada, sám Ján Zlatoústy.
Čujme, čujme, ticho! Jeho hlas zaduní…
"Drahý náš najstarší, Matuzalem umný…"
 
U starého začne, dar reči má hravý,
ktorý sa pri každom na chvíľku pristaví.
Nakoniec jak slnko v zenite zažiari
osloví Noe-ho s úsmevom na tvári ;
 
„Boli a vždy budú slávni ľudia doby,
ktorým aj po smrti uctievame hroby.
Veľa stihli mnohí za svoj život krátky,
na pamiatku ktorých národ slávi sviatky.
Nech to boli slávni pomazaní králi,
obetaví kňazi, spevaví cigáni.
Učenci, čo dali, svetu objav vedy,
zbaviac ľudí chorôb, utrpenia, biedy.
Slávnych osobnosti, tých je na tisíce
Menujú sa po nich mestá i ulice.
 
Všetky ich zásluhy, ale prekonáva
objav vína, ktorý, Noe-ho je sláva.
Zaslúži si zvečniť navždy meno svoje.
Dvíham tento pohár, na Vás otec Noe!"
 
Zaburáca potlesk, Noe šťastím plače
Tobiaš dostáva od pivnici kľúče. .
Teraz je už jeho inštrukcia iná,
rozšafne prikáže – „z najstaršieho vína!“
 
Vyobjíma Sáru , bozká svätú Bertu
a s dvomi pápežmi pripíja na per-tu..
Vyvalia sa sudy z pivnice na dvorec
Tobiáš čapuje, aj v pití je borec.
Hosťom rudnú líca ako pivónie
Vo vinici Pána veselo sa pije
 
Kráľ Dávid na plášti rozopína háčik,
na svoje husličky kladie krížom sláčik.
Keď zabŕdne pápež jeden do druhého
Zrúkne rytier Juraj. "Ja vášho svätého".
Razom skočí pred nich, podoprie si boky
v čižmách s ostrohami robí svižné kroky
krepčí si veselo, kmitajú mu nohy.
Prilba sa mu leskne a zvonia ostrohy.
 
Sväté panny, mníšky, zanechajú rečí
hojdajú sa ladne, celkom im to svedčí.
Oblapiac sa spolu kolo štíhlych bokov
posplietané, ako veniec poľných kvetov.
 
Zrazu svätý Juraj Magdalénu zočí
Kým sa tá spamätá v kole s ňou sa točí.
Raz na špici drobčí, potom zas na päte
Tlieskajú do taktu rehoľníčky sväté.
Vie to Magdaléna reaguje s citom
Pohyby má zvodné, usmieva sa pri tom.
Keď vzdušný vír v tanci zdvíha jej šat hore
Pritláča si cudne sukňu rukou k nohe.
 
Ale teraz Dávid zacifroval znova.
Aj ten nový rytmus Juraj hravo zdolá
Volanie na slávu, potlesk vzduchom lieta
Ako to prežije táto chasa svätá ?
 
Zebedeus k tanci vyzve mníšky všetky,
Dajú sa do kola "neba bájne kvietky."
Keď Jubál zabrnká na svoj zvučný cimbal
Obstúpia ho svätí, ktože by tam chýbal..
 
Zvŕtajú sa páry pri spoločnom tanci
Nálada je skvelá, blažení sú svätci.
Klopkajú čižmičky, šuchotajú krpce
Baví sa tu každý, komu sa len zachce.
 
Aj Servác tancuje, až mu je horúco
Zahodil už klobúk, odložil aj rúcho.
Ešte aj Abrahám vyzval svoju Sáru
nezbadal, že staré gate sa jej páru.
 
Aj Habakuk drobčí so svätou Barborou
krúti sa kolo nej , podupkáva nohou.
Aj Marek aj Lukáš bavia sa veselo,
rehoľníčky, mnísi, utvorili kolo.
 
Duní zem pod nimi a tlieskajú dlane:
Neumrieme nikdy, večný život máme.“
 
Starý Matuzalem ten je už bez páru
V kúte poťapkáva len na čižme sáru
Osamelo drobčí vzdialený od ruchu
Aby lepšie počul kladie ruku k uchu.
 
X kapitola
 
Tak to bol ten hurhaj čo prebudil Pána.
Z hlbokého spánku, ešte včasne z rána
Keď precitol zo sna uvažoval o tom
Či to vidí vo sne, alebo až po ňom.

Vidí ako jeho anjelici milí
tackajúci idú kamsi v tejto chvíli.
Snažia sa zaľahnúť niekde na obláčik.
Krídlami trepocú jak trafený vtáčik.

Dobrák Svätý Krištof sa tam poneviera
chorých anjelikov do zástery zbiera
Dieru má v zástere dobrodinec svätý,
Nezbadá, že spodných, idúc cestou tratí.

Čo sa to len stalo pýta sa Pán seba
Uvidiac ten hurhaj v samom srdci neba.
Nemá sa kto starať o môj boží stánok,
trochu som si zdriemol, premohol ma spánok.

Keď si prezrel vesmír, pozrel sa aj na zem
Svoj pohľad upriamil na jedno miesto len
Tvár mu zbledla z toho. čo zazrel v tej chvíli

Jeho „SPRAVODLIVOSŤ“ práve obesili.

Koniec.
 
 

 
 

 

 

 

Komentáre

Nový príspevok
nick  
text
 
 
759-6štyri  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist