aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Letom - svetom v Kanade
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Ľudmila Oravcová 

Letom -svetom                                                                                                            CESTA DO KANADY.

So zmiešanými pocitmi, vzrušenia, obáv a zvedavosti, sme prijali s manželom pozvanie od našej dcéry a jej manžela na ďalekú cestu do Kanady.  Pre našinca je to cesta dlhá ,únavná, ale aj sľubujúca nevšedné zážitky. V rámci príprav na cestu treba riešiť veľa problémov; čo pobaliť, čo vziať so sebou, a čo na seba (typický ženský problém), ma napadá, že by stálo za to takúto nie každodennú udalosť aspoň heslovite zaznamenať. Oživí to spomienky,  ktoré s odstupom času vyblednú.
Miestom odletu bola Praha. Počasie nám neprialo a zo štátov nad ktorými sme leteli do Toronta  som videla len Írsko  - úzke políčka a jedno veľké jazero. Veľmi som chcela vidieť Záliv sv. Vavrinca , ale bola zlá viditeľnosť, zamračené, takže nič. Preto ma potešilo, keď nám po d´hych hodinách letu , prikázali sadnúť si  na miesto a  pripútať sa. Lietadlo začalo zostupovať. Nastalo hrobové ticho a každý pozeral na obrazovku a sledoval klesanie lietadla. Leteli sme vo výške 11 tisíc metrov a tak trvalo dosť dlho , kým sme sa dostali  nad mesto a letisko. Prvé zvedavé pohľady na jesennú Kanadu z blízka sa miešajú s pocitmi napätia a očakávania  ale aj strachu, aby sme sa v tom ruchu nestratili. Čiastočne si vydýchneme, keď lietadlo hladko pristáva  a roluje na obrovskom letisku v Toronte.

Z letiska do domu našej dcéry Obrovská úľava  potlačila únavu z dlhej cesty, keď sme sa v letiskovom chaose našli  a búrlivo zvítali s  dcérou a jej manželom. Naložili sme kufre do auta a nabrali  smer  Stouffville.  Je to 20 tisícové mestečko pri Toronte. Cestou  z letiska sme v diaľke uvideli  známu  vežu  CN Tower  v centre mesta a zhluk mrakodrapov. Nezvyklý pohľad pre našinca.. Na výpadovke z mesta  míňame mierne zvlnenú krajinu, farmy, pasúce sa kone a dobytok a vzorne upravené golfové ihriská.Prekvapením  pre nás bolo , že  semafory sú v Kanade umiestnené  až za križovatkou.  Je to lepšie ako u nás, kde vodiči , čakajúci na križovatke prví v rade , musia  vykrúcať krk , aby videli na semafor. V Kanade  ho vidia  pohodlne  pred sebou až za križovatkou.   Prešli sme cez mestečko, v ktorom boli lampy pouličného osvetlenia ovešané závesnými kvetináčmi s prevísajúcimi  pestrofarebnými kvetmi. Kvety boli aj  vo veľkých kvetináčoch popri ceste. Pred jedným obchodom stála pri stene,  po dĺžke napoly prerezaná liatinová vaňa, bohato vysadená zeleňou . Mestečko ako z rozprávky. Na konci  je  štvrť plná nových domov. Cieľ našej cesty. Nový plot dcérinho domu sa nedal prehliadnuť, ten smespoznali podľa fotografií zo vzájomnej korešpondencie. Cestou som si všimla , že všetky  domy majú pekne upravené záhradky.  Naši majú okolo domu len nový čerstvo pokosený trávnik.  Pomyslela  som si, že toto musíme zmeniť.  Začala som sa tešiť, že môžem byť užitočná pri plánovaní  výsadbe okrasnej záhrady.O tom čo všetko sme ešte videli a zažili s manželom v Kanade , sa pokúsim napísať  v ďalších pokračovaniach

Aké to je byť v Kanade. Ráno po príchode som si natešene pomyslela  „som v Kanade“ , tak ďaleko od domova vo svete. Spomínam , že letenky doma som kompletne  vybavila cez počítač  z tej malej dediny kde bývame. Komplikovanejšie  to bolo ale s vybavovaním víz. Ak ich chcete dostať  musíte  podstúpiť okrem iného aj dosť ponižujúce dokladovanie solventnosti  a  výšky dôchodku. Potom ešte nájsť firmu , ktorá víza za vás vybaví.  Nebolo to nič príjemné. Ostáva len dúfať, že sa to čoskoro zmení k lepšiemu..

Po udomácnení sme sa začali s manželom oboznamovať s okolím domu našej dcéry .Krajina v tejto časti provincie  Ontario je prevažne nížinatá.. Čo ma najviac prekvapilo bolo rastlinstvo . Predstavte si , že pôvodní obyvatelia, Indiáni sa preháňali po lúkach na ktorých sa ich mustangovia popásali na rovnakej  tráve , ďateline , púpave   ako naše  koníky  na Slovensku.

Farmári v tejto oblasti pestujú hlavne kukuricu a ovos. Teraz , pred blížiacim sa Halloweenom sa všade predávajú  veľké oranžové  a rôzne ozdobné  tekvice, ktorých sa vyrezávajú rôzne strašidelné masky pre pobavenie.

Moja dcéra  má  manžela Poliaka .  Zoznámila sa s nim ako 9 ročná na dovolenke v Bulharsku . Deti si písali a čuduj sa svete, po štrnástich rokoch  bola z toho svadba. Rodina môjho zaťa  sa medzitým presťahovala z Poľska do Kanady a tak sme sa teraz  hrou osudu ocitli na návšteve  v krajine o ktorej sme v mladosti mohli len snívať.

Ich dom je celkom pekný a dobre dispozične riešený. Suterén  domu je  betónový a po obvode  mohutne zateplený.   Je postavený z klasického tunajšieho materiálu – dreva. Steny domu sú zateplené a vnútorné obloženie je zo sádrokartónu. Na oknách  v porovnaní s našimi sa dajú otvoriť len niektoré ich časti. Spravidla v každej miestnosti jedno krídlo, buď ako posuvné, alebo sa otvára von!

Merače  energií nemajú skrinky. Sú prichytené na obvodovom múre domu vo výške očí. Ani vodomerné šachty nepoznajú. Pri elektromere je čidlo, cez ktoré si pracovník vodárenskej firmy odmeria spotrebu vody. Nás s manželom ako bývalých energetikov tieto veci zaujímali.

Naši mladí nám hneď na druhý deň po  príchode naplánovali výlet  k Niagarským vodopádom. Hurá,  povedala som si , na vlastné oči uvidíme tento zázrak prírody, ktorý poznáme len z obrázkov a z televíznej obrazovky. Tam naberiem inšpiráciu na plánovanú  úpravu záhradky okolo ich domu. Neviem sa zbaviť myšlienky byť nejako užitočná aj keď to po mne hostitelia nežiadajú. S tým sa nedá nič robiť. Obetavosť máme my slovenské mamky zakódovanú v génoch, už či sme v cudzine, alebo doma.

Výlet k Niagarským vodopádom.

Sotva sa stačíme aklimatizovať v novom zámorskom prostredí vábivej Kanady, dcéra so zaťom nás berú na poznávací výlet k Niagarským vodopádom.Je nedeľa, a podľa miestnych zvyklostí sa preto patrí ísť do kostola. Aj účasť na omši je pre nás zaujímavá svojimi odlišnosťami oproti tomu na čo sme zvyknutí doma. Omša  bola pekná. Tamojšia cirkev vraj nedostáva od štátu ani cent a  je odkázaná len na milodary od veriacich. Pred začiatkom omše pozvala jedna pani  menšie deti  do vedľajšej miestnosti v kostole.. Tam je pre nich pripravené „tichá zábava“ kreslenie  a pod. aby  nevyrušovali veriacich  počas omše. Všímam si, že lavice na sedenie sú iné ako u nás, podľa mňa lepšie. Doska na kľačanie je sklápacia.  Celá plocha podlahy je pokrytá kobercom, na rozdiel od nášho kostola doma, kde je koberec len v strede . Nuž ako sa vraví: „Iný kraj , iný mrav“

Niagarské vodopády.

Od  Stouffville, kde bývame, sú vzdialené 110 km. Po ceste opäť vidíme centrum Toronta a jazero  Ontario, ktoré nám suchozemcom skôr pripomína more, ako na jazero. Cestou smerom dolu k Niagare vidíme nevysoké kopce, ovocné sady a vinice. Zrazu sme zbadali  Wellandský kanál s plavebnými komorami. Je to zaujímavý pohľad. Cez tento kanál plávajú lode z jazera Erie do  Ontaria a ďalej riekou Sv. Vavrinca až do Atlantiku.

Za krásneho slnečného počasia sme sa po diaľnici pohodlne dostali do cieľa našej cesty. Prekvapuje ma, že  Niagarské vodopády nie sú kdesi v horách , ale  z jednej i z druhej strany sú obklopené mestskou zástavbou. Keďže sú aj medzištátnou hranicou, jedno mesto je j  kanadské a druhé  už patrí do spojených štátov..

Podobných návštevníkov ako sme my, je tu veľa.  Pestrá zmes turistov rôznych národností  chce na vlastné oči vidieť Niagarské vodopády. Všímame si medzi množstvom  ľudí, hlavne Indov v ich typickom oblečení a šikmookých Japoncov. Čím bližšie sme boli k vodopádom, tým viac sme boli mokrí, lebo pofukoval vietor, ktorý roznášal po okolí  vodou presýtený opar. Nám to pochopiteľne  nevadilo a ďalej obdivujeme po ľavej strane menšie   americké padajúce vody. Ostávame doslovne ohúrení veľkolepým prírodným divadlom, ktoré vidíme na vlastné oči,  a  ktorého mohutné hučanie počuť široko ďaleko – Niagara Fals.        
       

Jedným slovom „Nádhera.“

Atraktívnych ponúk pre turistov je veľa. Na loď ktorá pláva až k padajúcej vode sme netúžili ísť, radšej sme sa s dcérou  vybrali do 190 m dlhého tunela , vyrazeného  pod vodopádmi. Bol to neopísateľný  zážitok stáť za tou ohromnou clonou rútiacej sa vody. Bohužiaľ fotky z tejto zaujímavosti sa  nevydarili, sú príliš  tmavé. Pohodu nám neskôr hore  pri vodopádoch kazila americká stíhačka, ktorá sa predvádzala a krúžila nad  nami.

Našich manželov sme nechali „oddychovať“ na lavičke a s dcérou sme išli do neďalekej botanickej záhrady a skleníkov. Bolo tam krásne. Videla som veľa nových, mne neznámych rastlín a kvetov.. Na spiatočnej ceste späť  k vodopádom / a k našim „oddychujúcim“ polovičkám / som si zobrala z brehu Niagary  na pamiatku dva  kamienky,  pretože ich zbieram. Vo svojej zbierke mám kamene takmer  z celej Európy, dokonca  aj z poza polárneho kruhu.

Uveličení pohľadom na tú nádhernú scenériu vodopádov  vybrali sme sa do kopca , pozrieť  mestečko Niagara. Na každom kroku je nejaká lákavá atrakcia. My sme statočne odolali tomuto vábeniu, okrem dobrého jedla v jednej z mnohých reštaurácií.

Za nami hučí NIAGARA   *   Indiánsky pozdrav  *   Na Lavčke pred ruským kolom * Kamienok - trofej na pamiatku

Bol už podvečer keď sme sa vybrali domov. Na spiatočnej ceste nás zastihla tma a tak  sme s manželom mohli po prvýkrát v živote vidieť „na živo“  rozsvietené mrakodrapy  a valiace sa svetlá áut na osemprúdovej diaľnici. Plní nezabudnuteľných dojmov sme sa šťastne vrátili do Stouffville.

Po návrate, v snahe prejaviť vďačnosť našim hostiteľom, radili sme sa s manželom ako sa im revanšovať, keď okrem svojich rúk a skúseností sme do Kanady sotva mohli niečo priniesť. Napadlo nás, že im ponúkneme pomoc pri skrášlení okolia domu pri výsadbe kvetín a zelene. Samozrejme, že by to malo spĺňať predovšetkým ich predstavy a preto sme začali konzultovať s domácimi plán záhradníckych úprav.

O tejto našej aktivite bude reč v nasledujúcom  pokračovaní nášho kanadského pobytu.

Fauna a flóra v okolí domu.

Keď človek odchádza do  ďalekej cudziny tak pod dojmom prečítaných cestopisov z exotických krajín očakáva, že príroda bude celkom iná ako u nás . Spomínala som už, že na kanadských lúkach koníky spásajú rovnaké druhy tráv aké vídame doma . Podobne je to s malými odchýlkami okolo domu kde bývame aj s drobným zvieratstvom, najmä vtáctvom.

V hojnom počte sa vyskytujú rovnako poskakujúce vrabce ako u nás.  Ďalšími  starými známymi z vtáčej ríše nám boli škorce, vrany, drozdy. No videla som aj kolibríka a volavku. Zvláštnosťou pre nás boli divé husi, ktoré prelietavajú sem a tam ráno aj večer a narobia pritom veľa kriku . Sú veľmi sebavedomé, dávajú najavo, že sú tu doma ,  že sem patria  a je ich ako sa hovorí požehnane.

Miestni obyvatelia chovajú veľa psov, rôznych plemien. No nestalo sa  ani raz  , aby na nás niektorý z nich štekal z poza plota. Psy bývajú vo vnútri domov a von chodia len s majiteľom  na prechádzku uviazaní za obojok , bez náhubku. Túlavého psa nevidno. Preto  tam nie je toľko psov „rasy pospolitej“ ako zverolekári u nás nazývajú krížencov uličných zmesí.  Videli sme aj krásneho ryšavého kocúra , ktorý bol  na pravidelnej doobedňajšej prechádzke  sám. Išiel  po chodníku a keď nás zbadal zostal prekvapene stáť, nemohol  pochopiť, kde sme sa tu vzali , keď všetci  obyvatelia v takomto čase  sú v práci.. Oblúkom nás obišiel  po ceste,  a pokračoval domov zase vzorne po chodníku. Vídali sme ho skoro každý deň. Ďalší veľký kocúr odprevádzal deti odchádzajúce do školy až na zástavku  školského autobusu. V Kanade je v parkoch  veľa veveričiek a čipmánkov (druh podobný veveričke). Sú rôznych farieb a pobehujú  všade.

Vráťme sa však k plánovanej výsadbe záhradky, lepšie povedané k výsadbe kvetov a zelene okolo domu.http://kgbacikovia.websnadno.cz/Tulipany_8570.JPG  V pondelok po výlete, sme s dcérou Katkou , ktorá si zobrala v práci voľno,  sme navštívili veľký záhradkársky obchod. Podľa predbežných plánov sme vybrali a kúpili krásnu modrú hortenziu, striebornú tuju, a veigelie a rôzne  kríky, vrátane mulčovacej kôry. Časť nákupov som platila aj ja platobnou kartou. Zaujímavé pre mňa bolo, že lístok z pokladne vyšiel rýchlejšie, ako sme na to zvyknutí v našich obchodoch.

Tulipánové kanadské pätorčatá,  Nezvyčajnou raritou medzi črepníkovými kvetmi bol trs piatich žltočervených tulipánov ktoré vyrástli z jednej cibule.
                                                Tento unikát je zobrazenýn fotografii v ruke dcéry.

Nákup sme odviezli domov a po krátkej porade sme s manželom začali so sadením. Zem , ktorá bola pod trávnikom bola tvrdá ako loj. Manžel sa veru  pri kopaní jám dosť natrápil. Museli sme ho aj poľutovať a trochu mu aj pomôcť. Výsledok nášho snaženia bol dobrý , ale ešte niečo tomu chýbalo.  Boli  to kamene. Po krátkej obhliadke terénu sme sa manželom vybrali  voziť ich  od neďalekého potoka .Presnejšie povedané , on ich vozil a ja som ich vyberala a nakladala do fúrika. Kamene sme s  porozkladali do kvetinového záhonu a po krátkom oddychu sme sa pokochali vykonaným  dielom a zhodnotili výsledok vlastnej  práce Nebolo to zlé, ale ešte to chcelo nejaké doplnky. Chýbali tam ešte ihličnany no a na vylepšenie kvalitná zemina. Večer na rodinnej rade sme  dohodli ďalší postup, podľa ktorého sa objedná jedna tona kvalitnej zeminy a v práci  sa pokračuje  ďalej..

http://kgbacikovia.websnadno.cz/Terasa__lav_8264.jpg

Terasa po skončení okrasnej výsadby

http://kgbacikovia.websnadno.cz/stromcek_IMG_8381.jpg

 

 

 

Drahý stromček v záruke.              
Strážca záhradky v zelenom kostyme extravagantného strihu.

Večer sme zaspávali síce unavení, ale s dobrým pocitom, že sme aspoň v niečom boli užitoční našim hostiteľom.      
Do akej miery sa nám to podarilo, môžete posúdiť podľa priložených obrázkov.
.

***

 

 

 

 

 Keď sme uskutočnili naše predsavzatia o skrášľovaní okolia domu podľa želania domácich a našich fyzických možností,  skontrolovali sme dielo. Uveličení a spokojní sami so sebou sme sa posadili na lavičku pod strechou terasy a nechali sa vyfotografovať v popredí s čerstvo posadenými kvetinami, kríkmi a rozloženými balvanmi.


 

Bejzbol šport pre nás neznámy.

Priznám sa , že o tejto americkej populárnej hre  sme pred zápasom toho veľa nevedeli. ( Ale ani po ňom. ) No nechceli sme si nechať ujsť  príležitosť vidieť toto pre nás neznáme športové podujatie na vlastné oči. Konalo sa  v slávnej obrovskej hale Rogers Centre, s otváracou strechou . Vojde sa do nej asi 55.000 divákov. Hala je v centre Toronta.Mali sme lístky  na miesta VIP. ( veľmi dôležité osoby).                                                                                            

 Vošli sme teda s manželom  vchodom pre VIP. Pri kontrole lístkov nás bleskovo vizuálne  preverili, či niekto  z nás   nie je veľmi dôležitý. ( pre ich ďalšiu  kariéru.) Pre každý prípad mi  jedna dáma  skontrolovala obsah kabelky. Zápas bol v čase nášho príchodu už v plnom  prúde. Hala bola zaplnená asi do troch štvrtín. Podľa množstva TV kamier  sa hral dôležitý zápas,  medzi mužstvami Toronta a  New Yorku. Názov  klubov som si  nezapamätala. Zápas sa podľa môjho laického pohľadu  nehral veľmi oduševnene. .Po zápase sme sa dozvedeli , že   už  bol koniec sezóny a konečné poradie mužstiev  nami sledovaný zápas už  nemohol nijako ovplyvniť. Bola to skôr exhibícia pre divákov. Hráči sa predvádzali  častým nepresným odpaľovaním loptičiek do obecenstva. Diváci mali z toho pochopiteľne radosť. Cez prestávku vybiehali na hraciu plochu mládenci  a dievčatá , ktorí  vyhadzovali do obecenstva nejaké firemné tričká.

Na veľkoplošnej obrazovke sa objavovali detailné zábery nielen hráčov, ale aj obecenstva. Diváci ktorí sa ocitli v priamom zábere na obrazovke natešene vyskakovali a za sprievodu hudby bavili  ostatných. Obsluha (aj u nás v oddelení VIP ) roznášala nápoje a pukance, z čoho bol v hľadisku veľký neporiadok. Domáci vyhrávali ,  a nakoniec aj vyhrali , a tak boli domáci fanúšikovia spokojní. Americkú lavičku strážil postavou najväčší z tamojších policajtov. Policajti počas zápasu sedeli na  lavičkách po obvode ihriska a cez prestávku sa postavili čelom k obecenstvu.

Samotný zápas nemôžem z pochopiteľných dôvodov odborne komentovať Viem len, že na obidvoch stranách mužstiev hrali hviezdy, ktoré obecenstvo poznalo a odmeňovalo potleskom za každú  vydarenú akciu. Bohužiaľ o  niekoľko mesiacov po tomto zápase sme sa dozvedeli , že jeden z tých amerických hráčov  tragicky zahynul , keď svojim malým lietadlom  narazil do jedného z mrakodrapov v New Yorku..

Nakoniec musím priznať, že sme ani nevyčkali koniec  zápasu. Bolo už dosť pozde a naši mladí išli ráno do práce, tak sme sa spokojne vrátili domov.

Na budúce Vás zavediem k Hurónskemu jazeru , na ktorom sa podľa mojich detských predstáv plavil na kanoe hrdina knihy :Posledný mohykán..

 


Výlet k Hurónskemu jazeru.

Iste poznáte ten úžasný pocit , keď sa Vám splní niečo, o čom ste  dlhé roky snívali.  Splnil sa mi  takýto sen a videla som na vlastné oči slávne Hurónske jazero. Stalo sa tak zásluhou  našich mladých, ktorí nám pripravili výlet do národného parku Bruce Peniskula ktorý sa rozprestiera pri  Hurónskom jazere . Na tento výlet  sme sa veľmi tešili a v duchu sme si mysleli , že to mohla byť odmena za kvetinovú výsadbu pri dome..Naša dcéra Katka vybavila cez internet ubytovanie v prístavnom  mestečku  Tobermory, ktoré sa nachádza  vo veľkej zátoke Georgian Bay.

Kanada je rozľahlá  a do nášho cieľa sme museli prejsť veľa kilometrov.. Cestou som si všímala krajinu a porovnávala ju s tou,  ktorú sme doteraz poznali. Všimla som si , že nie všetky mestečká sú ovešané kvetmi, ako v okolí Toronta a Niagary . Farmy pri cestách boli vynovené , ale videli sme aj opustené farmy s malými domčekmi.

Dobytok – kravy  a kone rôznych plemien sa spokojne pásli za jednoduchými drevenými ohradami. Nevidela som však nikde  sliepky, či kačice, alebo u nás tak  hojne sa vyskytujúce  chlievy a všakovaké búdy za domami. Nič také. Balíky slamy a sena boli väčšinou už zabalené na zimu. Veľké baly slamy slúžili aj ako podstavce pre jesennú výzdobu. Boli na nich položené  rôzne  tekvice  a  postavičky. Objavili sa už aj strašidlá na Halloween. Po ceste som videla  koruny  stromov tvarom odlišné od tých ,  na aké sme zvyknutí u nás v Európe. Jesenné farby prírody boli prekrásne.

Po dĺhych hodinách strávených na cesta  sme prišli do malebného prístavu Tobermory  kde sme sa  ubytovali v hotelových  izbách  s výhľadom na prístav a zakotvené jachty.  Dcéra kúpila lístky na vyhliadkovú loď  „Modrá volavka.“ S tou sme sa vybrali na  plavbu okolo malých ostrovov v zátoke a k väčšiemu ostrovu nazvaného  Ostrov kvetináčov, kde sme sa takmer  hodinu mohli kochať jeho prírodnými krásami.. Názov ostrova  je odvodený od neobvyklého tvaru pobrežných skál a ich údajnej  podoby s kvetináčmi!

Loď „Modrá volavka“ má sklenené dno, takže sme mohli okrem pohľadu na hlavnú atrakciu plavby, potopené lode , vidieť aj rôzne vodné rastliny v jazere.

Na „Ostrove kvetináčov“ sú kempy, ale tohoročná turistická sezóna sa  už o pár dní  mala skončiť  a s ňou zároveň končila aj  plavba na tento zaujímavý ostrov.

Urobili sme niekoľko fotografií pre porovnanie,  že voda v Hurónskom jazere je  na rozdiel od Ontaria v Toronte  priezračná a čistá.

 

Na pamiatku som si z ostrova zobrala dva malé biele kamene . Pred odchodom po obvyklej skupinovej fotografii sme sa vrátili plný nových dojmov naspäť do nášho hotela v prístav

Na druhý deň ráno nám  dcéra so zaťom pripravili ako ďalšie prekvapenie , výlet k skalnatým  útesom v zátoke Georgian bay. Bolo nádherné počasie. Odfotili sme si neďaleko prístavu veľkú loď  CICIMAN,  čo v indiánskej reči znamená „veľké kanoe“.  Po raňajkách sme sa vybrali na cestu. Po pár kilometroch sme auto nechali na veľkom parkovisku v lese .a pešo sa vybrali k skalným útesom. Bolo tam krásne , ale ani stopa po indiánoch. Samozrejme , že tu žili, ale aby sme ich stretli , museli by sme tu byť o pár desaťročí skôr. Pochodili sme skalnaté vyvýšeniny a kochali sa pohľadom na priezračnú modrú vodu obrovského jazera. Toaleta v národnom parku vyzerá takto: -drevený domček, biela záchodová misa, toaletný papier a lopatka s hoblinami. Lopatka bola priviazaná , ako keby sme boli na Slovensku.

 

Našim ďalším cieľom bola  druhá najdlhšia piesočná pláž v Kanade, nachádzajúca sa pri sladkovodnom jazere. Ako sme sa k nej blížili, videli sme, že popri ceste sa začal objavovať žltý piesok. Rovná cesta viedla cez malé mestečko , v ktorom boli všade vylepené volebné plagáty. Pani Husak kandidovala do mestského zastupiteľstva . Na konci cesty  sa pre nami zjavila voda , ale už nie pokojná zátoka , ale more pripomínajúce burácajúce  vlny . Sadli sme si na lavičku pri pláži a jediac zmrzlinu sme s obdivom pozerali  na Hurónske jazero.

Spomenula som si , že pred rokmi, keď sa dcéra mala sťahovať do Kanady povedala som manželovi, že raz si bude močiť nohy v Hurónskom jazere. Nevyplnilo sa mi to celkom, lebo sa mu nechcelo vyzúvať. Ale zážitok bol nezabudnuteľný. Spokojní sme sa pobrali domov. Po ceste sme sa zastavili na kávu a občerstvenie. Dcéra si v malo bistre zabudla malý turistický vak aj s peňaženkou a kreditnými kartami. Po polhodine sme sa  vrátili a vak bol na mieste aj s celým obsahom. Sladká Kanada.

Potom sme už cestovali bez problémov až domov. Po ceste som sledovala rozsvietené domy. Na druhý deň bol veľký sviatok Deň vďakyvzdania a prirodzene pracovné voľno. Keď v Kanade padne sviatok na sobotu , alebo nedeľu, pracujúci majú voľno aj v pondelok. Tak isto je to aj s Vianocami. Lepšie ako u nás.

Na budúce Vás zavediem na zápas NHL.

NHL –  Toronto Maple Leafs  –  Detroit  Red Wings.

Tentoraz  si splnil sen môj manžel. Veď ktorý chlap by netúžil vidieť na vlastné oči čo len jediný zápas NHL. Lístky síce neboli najlacnejšie , ale našu  rodinu to finančne nezruinovalo.

Hokejová  hala Toronta Maple Leafs sa nachádza neďaleko haly Rogers , teda opäť v centre  Toronta. Hala je na naše slovenské pomery  obrovská . Sedeli sme skoro na jej samom vrchu. Ihrisko bolo dolu, dolu pod nami, ale videli sme napodiv dobre. Sedeli sme medzi kanadskými a americkými fanúšikmi, čo však nebol,  ako sme počas zápasu zistili,  žiadny problém.

Najprv sa rozkorčulovávali hráči , potom štyria rozhodcovia a po nich sa  upravoval ľad.

Za ten čas sa na divákov valila jedna reklama za druhou. Hore pod stropom haly je zavesená  informačná tabula s ukazovateľom skóre a štyri veľké obrazovky.

Takmer presne o 19,30 hod. nastúpili obe mužstvána ľad a štyria speváci zaspievali viachlasne  najprv americkú a potom kanadskú hymnu.

Zápas začal pokojne a skoro do 5 minúty bez prerušenia. Keď bola hra  prerušená , nastúpila reklama a v rohoch štadióna vyskočili poobliekané  postavy zvierat  a bavili  divákov. Domáci sa v 6 min. ujali vedenia. To bolo jasotu a fanfár. Cez prestávku po prvej tretine sme ostali sedieť. Sused Kanaďan nás volal na pivo , ale sme nešli , lebo sme si kúpili 0,5 l ľadový čaj na štadióne  za  4 doláre. Do haly sa nesmie z domu nosiť  žiadne pitie.

V druhej tretine súper pritvrdil  a Američania dali po sebe 2 góly. Domáci fanúšikovia trochu zosmutneli , ale ešte nebol koniec zápasu.

Cez prestávku režisér bavil divákov tak , že robil detailné zábery  divákov  a hneď k nim pridal nejakú postavičku z rozprávky – akože sa na ňu podobajú. To bolo smiechu.

Potom jeden hokejový veterán  asistoval malému hokejistovi a ten z modrej čiary dal do prázdnej brány gól. Opäť jasot. Nakoniec nám pustili, zrejme u divákov veľmi obľúbené, preteky opíc, kto príde prvý do cieľa v pralese. Pretekárov povzbudzovala celá hala.

V tretej tretine sme už aj my s manželom nahlas povzbudzovali domáce družstvo , aj keď mali hostia viditeľnú prevahu. Po vyrovnaní na stav zápasu  2:2.  bolo vresku a radosti. Povzbudzovali sme ich ešte viac , aby dali víťazný gól. Nestalo sa tak a po krátkom oddychu a úprave ľadu  pokračoval zápas  samostatnými nájazdmi.

Prvý išiel  domáci hráč a dal gól. Jasot. Potom Američan , tiež dal gól. Ozval sa slabší jasot amerických fanúšikov. Pri druhom nájazde  domáci hráč netrafil bránu. Nasledoval Američan , ktorý dal parádny gól. Kanaďan znovu nedal a zápas sa skončil víťazstvom hráčov Detroitu.

Z hráčov som si zapamätala Dominika Haška v bráne hostí a výborne hrajúceho   kapitána  Toronta Sundina.

Vyšli sme von a vtedy sme  si všimli, koľko policajtov bolo na štadióne a  že kanadskí policajti  chodia v košeliach s krátkymi rukávmi hoci  bola už  polovica októbra.

Kanaďania sú vo všeobecnosti otužilci, lebo aj ženy oblečené vo vetrovkách nenosia ponožky  a deti chodia do školy ešte aj na jeseň stále v kraťasoch.

 


Návšteva Zoo v Toronte.

Za svojho krátkeho života / oproti večnosti / som navštívila tri ZOO záhrady a to v Bratislave, v Budapešti a v Bojniciach. Zoo v Toronte bola v poradí  štvrtá Boli sme  prekvapení , že sme ani dlho nešli autom a už  sa pred nami  objavilo veľké parkovisko a nápis Zoo Toronto.

Zoologická záhrada je rozdelená  na viac častí , podľa svetadielov. Vidieť , že pri jej návrhu   nemuseli šetriť priestorom . Za každou zákrutou sa pred nami objavila iná scenéria, iné zvieratá. Dosť sme sa veru  nachodili a to sme neprešli ani trištvrte záhrady Počasie nám vyšlo a o návštevníkov  nebolo núdza.

V krytých  pavilónoch  sme videli  rôzne juhoamerické plazy, pavúky a vzácne maličké žabky. Obrovská boa driemala za sklom. Páčili sa nám aj velikánske brazílske šváby, ale nechcela by som ich mať vo svojej  špajzy. V jednom oddelení boli zvieratá , ktoré vychádzajú zo svojich príbytkov len v noci. Bola tam tma , ale zvieratká sme videli. Veľa z nich sme videli prvýkrát v živote.

Oddych na lavičke s prúteným baldachýnom

Opíc tam bolo od výmyslu sveta. Od maličkých , až po gorily. Gorily  nás zaujali. Ich  vodca má 20 rokov a je obrovský. Sedel pri ohrade v chládku  a driemal. Keď sa však   pohol smerom k ostatným , samice rýchlo chytili mláďatá  a rozpŕchli sa. Neprestali ho však sledovať. Na návšteve Zoo bolo veľa aj  školákov. Na jednu učiteľku na takýchto výletoch nesmie pripadnúť viac ako 7 žiakov, kvôli bezpečnosti. Deťom sa najviac páčili dve tigríčatá. Tie sa veselo hrali a otravovali trpezlivú matku. Krásna čierna puma si nás  zvedavo prezerala .

Africké slony sa nám zdali unudené , lebo už na okolitých stromoch nemali čo ožierať.
Súčasťou Zoo sú aj umelé kopce , vodopády  a zábavný park pre deti . Páčili sa nám papagáje a rôzne motýle. Krokodíly , varany a hrochy, všetci spokojne odpočívali na slniečku a neboleli ich tak nohy ako nás.

No i tak sme neľutovali , že sme sem išli . Zvieratá , krásne sfarbené stromy a všade kvitnúce záhony kvetov,  to bol opäť nezabudnuteľný zážitok.

                                                                  ***

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

TOPlist