Občan a zdravotníctvo...

MUDr. Július Bugár

  

 

 

VIRTUÁLNA  PREDSTAVA IDEÁLNEHO ZDRAVOTNÍCTVA Z POHĽADU OBČANA.

 

          Pravdepodobne vo svete neexistuje absolútne ideálna organizačná štruktúra zdravotnej starostlivosti,  ktorá by vyhovovala   prevažnej väčšine obyvateľstva toho ktorého regiónu. Inú predstavu má riadiaci pracovník, politik, ekonóm, zdravotnícky pracovník, finančník, pracovník zdravotnej poisťovne a samozrejme aj sám pacient. Každý môže mať zo svojho zorného pohľadu pravdu. So všetkými opatreniami samozrejme nikdy nebude všeobecná spokojnosť. Akú však by mal abstraktnú predstavu o zdravotníckej službe jednoduchý občan  odkázaný na zdravotnícku starostlivosť  za ideálnych vysnívaných podmienok ?

Nech sú dôvody organizátorov a riadiacich pracovníkov akékoľvek ,pre občanov vždy zostane ideálna predstava dostupnosť „bezplatnej“ a úplnej zdravotnej  starostlivosti bez obmedzenia. Takáto ideálna predstava samozrejme je nereálna, veď   aj v minulosti a aj teraz v našom trhovom hospodárstve platí občan  finančné odvody  za poskytované zdravotnícke služby  na princípe solidarity i keď ju občan  pri povrchnom vnímaní považuje za bezplatnú mimo niektorých vybraných odvetví . Predsa  len sú tu niektoré rušivé prvky, ktoré začierňujú  princíp solidarity. Zdravotníctvo nikdy a nikde na svete nemôže byť ziskové a nikdy by nemalo byť predmetom obchodu  so zdravím, rovnako ako školstvo. Je nesporné, že  zdravotnícke služby sú náročné  a drahé a štát je nútený dotovať zdravotníctvo nemalými  financiami. Isteže  najjednoduchšie a najideálnejšie by bolo, ak by štát v plnom rozsahu strpel na základe princípu  solidarity finančné nároky  na zdravotníctvo a tieto by v plnom rozsahu dotoval. Tieto sú však neúmerne vysoké,  preto sa hľadajú rozmanité cesty  a spôsoby  vykompenzovať tieto výdavky nielen zo štátneho rozpočtu ale aj inými alternatívnymi spôsobmi.

Jedna alternatíva z mnohých je  tendencia presunúť zdravotnícke zariadenia pod správu súkromných spoločností buď formou privatizácie, alebo odovzdaním do rúk neziskových a iných správcovských spoločností s predpokladom, že tieto budú hospodáriť s financiami  rentabilnejšie ako štát.  Existencia súkromného a štátneho zdravotníctva vedľa seba je v trhovej demokracii prirodzeným javom , pokiaľ si  občan tieto  privátne služby  hradí z vlastných zdrojov a nie z povinných odvodov všetkých občanov,  lebo je nepravdepodobné, že by tzv. neziskové organizácie  nemali snahu dosiahnuť čo najväčšie zisky pre seba. Sprostredkovateľom týchto príjmov sú zdravotné poisťovne .Opäť nutno v konkurenčnom trhovom prostredí tolerovať aj súkromné zdravotné poisťovne, opäť za predpokladu, že ich príjmy by neplynuli z povinných odvodov, ale z dobrovoľných účastín poistencov a pokiaľ by ich zisky neboli neúmerné nadsadené za tovar“zdravie“.

Zdravotné poisťovne však majú aj svoju kladnú a zápornú stránku. Kladnou stránkou je to, že tzv. bodovým systémom, pokiaľ sa aplikuje objektívne, môžu  kvalitatívne aj kvantitatívne vydiferencovať činnosť toho ktorého lekára alebo činnosť toho ktorého zdravotníckeho zariadenia a tak ich aj diferencovane finančne  oceniť, pokiaľ sa nevykážu body aj za fingovanú činnosť, alebo čo je ešte horšie , že pacienti sa k vôli  zvýšeniu bodového súhrnu odosielajú aj na také vyšetrenia, ktoré z pohľadu toho ktorého ochorenia nie sú potrebné. Zápornou stránkou je zase to, že zdravotné poisťovne  ako „laické“úradnícke inštitúcie , vzhľadom nato, že majú v rukách najsilnejšiu zbraň – financie, chovajú sa nadriadene voči „odborným“zdravotníckym zariadeniam. Príkladom sú prípady, keď zdravotná poisťovňa napr. s niektorým lekárom jednoducho neuzavrie zmluvu. Pacient má potom len tri možnosti, ísť k inému lekárovi alebo zaplatiť tomuto lekárovi za lekárske vyšetrenie neúmerný honorár, prípadne sa prehlásiť do inej zdravotnej poisťovne. Podobná situácia môže nastať aj voči zdravotníckemu zariadeniu, ktorému zdravotná poisťovňa direktívne limituje počet lekárskych výkonov napr. počet operácií slepého čreva , ktoré je ochotná zaplatiť,   Nehovoriac o tom, že môže odmietnuť aj financovať niektoré lôžkové oddelenia ba dokonca aj celé zdravotnícke zariadenie, alebo s týmto zariadením neuzavrie zmluvu vôbec a tak ho vlastne likvidovať. Oznamujúce odôvodnenie väčšinou znie – nerentabilnosť. Je veľmi na uváženie, či tento pojem v kupčení so zdravím možno akceptabilne  používať. Tu je na mieste zásah štátu na kompenzáciu

.Osobitnou a veľmi citlivou kapitolou  sú lieky. Výroba ,distribúcia a predaj liekov je jeden obrovský biznis. Veľmi dobre to dokumentuje aj  rozmach počtu lekární na území nášho štátu a ich konkurenčný  a mnohokrát nekorektný boj medzi sebou. Lieky sú síce súčasťou liečby pacienta, ale ich distribúcia  sa žiaľ riadi  zákonmi obchodu. Dnes je lekárovi k dispozícii naozaj široká paleta liekov až s neprehľadným zoznamom rôzneho sortimentu liekov najrozmanitejšieho názvu , ale pritom mnohokrát aj  rovnakého alebo podobného zloženia a účinku a samozrejme aj v rozdielnych cenových reláciách. Lekár má možnosť podrobne sa informovať o týchto liekoch na stránkach Internetu.  Prax je však iná a scenár môže byť aj takýto. Farmaceutické firmy vysielajú do jednotlivých zdravotníckych zariadení a  k jednotlivým lekárom svojich obchodných zástupcov, dílerov, ktorí ponúkajú svoje vybrané lieky  a uprednostňujú ich pred inými. Háčik je v tom, že zároveň tu môže byť aj dôvodné podozrenie, že za túto malú službičku  by mohli lekárovi  ponúknuť aj finančnú odmenu, alebo materiálnu odmenu, alebo pobyt v kúpeľoch, alebo pri  tzv.“Výskumoch“ účasť na lekárskych konferenciách s exkluzívnym pobytom napr. v Austrálii a pod. Nemožno vylúčiť, že niektorý lekár by za takýchto podmienok neodolal takejto lákavej ponuke. Smutné na tom je to , že následne by pacient nemal dobrý pocit či mu lekár predpísal ten pravý a účinný liek podľa kategorizácie, alebo mu predpísal len ten liek, ktorý mu navrhol díler a  za ktorý dostane ešte aj odmenu. Teoreticky by lekár vlastne nemal ani poznať trhovú cenu lieku , len jeho účinné zloženie  a podľa  toho by ho mal predpísať pacientovi.

Aké by teda malo by ť ideálne zdravotníctvo v predstavách  širokej laickej verejnosti odhliadnuc od všetkých komerčných a politických  argumentov  v deklarovanom sociálnom štáte. Choroba je nevyspytateľná, môže postihnúť každého v ktoromkoľvek veku, kedykoľvek a kdekoľvek, môže byť ľahká, ťažká alebo nevyliečiteľná, môže postihnúť najbohatšieho i najchudobnejšieho, i kráľa i povaľača , je však vždy trpká a bolestivá  a vylučuje jedinca na kratšiu alebo dlhšiu dobu zo životného komfortu. Vo vzťahu medzi zdravotníctvom a štátom by mal viac ako inde platiť zákon solidarity,  tak ako aj v mnohých iných odvetviach, veď zdravie je jeden najcennejší poklad  štátneho svojbytia  ktorý odzrkadľuje vyspelosť národa a štátneho zriadenia a preto aj výška dotácií by sa mala riadiť zákonom ponuky a dopytu. Každý štát na celom svete na zdravotníctvo zákonite musí doplácať a túto skutočnosť musí štát strpieť ako nevyhnutnosť  a kompenzovať  ju čo najprijateľnejšie. Ešte nikto nevymyslel účinnejšie zmiernenie utrpenia chorého ako je  spoločenský podiel znášania a zmiernenia  následkov choroby v podobe solidárneho  fondu  na zabezpečenie poskytnutia úplnej , všeobecnej, bezplatnej zdravotnej starostlivosti vrátane farmaceutickej liečby. Je to utópia alebo sen?

                                                         ***