aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Paulínka
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Paulínka...

Exhavo    
                                                   
Paulínka

 

      Má každý človek svoje špeciálne poslanie na tomto svete, alebo sa len tak ponevierame od jednej náhody ku druhej? Mnohokrát som sa zamýšľal nad touto témou. A ešte i teraz, v pokročilom veku. Veď sa omegám stále v prúde nejakých udalostí. Len toho času keby bolo.

    - Strýco, dajte pozor! Sadnite si, – radil mi nedávno synovec Mirko.

    - A to už prečo? – zadivil som sa.

    - Drieme sa vám. Môžete spadnúť, – usmialo sa chlapča šibalsky. Bude mať čo vykladať kamarátom.

      Nuž, je to tak. Občas mi oči klipkajú, hoci som na nohách. Ale väčšinu času presedím a vtedy sa mi nedrieme, pretože pracujem. Duševne pracujem. Podľa niekoho, mal by som  robiť dačo užitočné.

      Spomenul som Mirka, lebo v ten deň, hneď po Dni ústavy SR, márne som ho hľadal očami v kŕdlikoch detí zoradených na školskom dvore podľa tried ku slávnosti zahájenia školského roku. Som i tak presvedčený, že on ma skryte pozoroval a bol zvedavý, či nezaspím na nohách.

Mohol byť bez starosti. To, že som stál spolu s inými na priestranstve medzi farským kostolíkom svätého Egídia a budovou školy, zoči-voči stotridsiatim piatim žiakom a ich učiteľkám i učiteľom, bola pre mňa udalosť taká neskutočná, ako údajné zjavenia v Litmanovej. Nedalo sa ani pomyslieť na nirvánu. Bol som mimoriadne vzrušený. Za päťdesiat rokov aj nejaké drobné som nepocítil magické fluidum beňadickej školy. A zrazu ma zasiahlo plnou dávkou.

      Stáli sme na okraji tieňa vrhaného kostolíkom, pri bočnej bielej čiare ihriska pre basketbal. Napriek nepriaznivej predpovedi počasia, na deti pod stenou poschodovej školy svietilo slniečko. Boli sviatočne, len ľahko poobliekané a povetrie po piatkovej víchrici bolo rezké. Neľútostne zbavila dolinu Hrona teplého vzduchu. Ale nielen to. Nevypočitateľný živel až k zemi pokoril drevené tabule s košmi, napriek solídnemu profilovému železu ich podpier. Možnože pán farár, po ľavej strane pána riaditeľa zamestnaného prejavom, nadobudol istotu, že to bol prst boží. Ak bol, mohol ušetriť aspoň plechový prístrešok nad vstupom do kostola. Ležal tam pokrkvaný na zemi. Zo svojich vyvýšených piedestálov hľadeli naň svätý Ján Nepomucký a traja anjeli. Jeden dospelý obďaleč a dve bacuľaté anjelské decká po bokoch českého mučeníka spovedného tajomstva. Pán farár je Poliak. So svojim kolegom, obaja z rehole palotínov, prevzali kláštor a duchovnú správu beňadickej farnosti. Čo na tom, ani Cyril a Metod neboli Slováci.                                                                                                                                  

      S následkami vyčíňania povíchrice sme sa stretli hneď ráno pred bytovým domom v Banskej Bystrici, kde  nás dvoch čakala v dohovorenom čase Paulínka. Priedomie mali posiate konármi z vŕb sprevádzajúcich neveľký potôčik na púti do Hrona.

    - Toto je nič, vážení, – rozhovorila sa Paulínka po zvítaní s Maťom, ktorého vídava málo, naposledy v máji pri panychíde v krematóriu – ale uvidíte lipu vyvrátenú aj s koreňom na malej stanici v Žarnovici. A spadla tak šťastne v tom nešťastí, že zo staničného domčeka vzala iba roh strechy.

Zahrievacia téma rozhovoru bola nastolená. Tú mohutnú lipu som dôverne spoznal, keď až ku nej som chodil odprevádzať Lidku cestou zo školy, so zámienkou ochrany, aby jej chlapci dali pokoj. Obaja sme boli druháci. Jej otec robil výpravcu na staničke Žarnovica-Hámre. Maťovi a Paulínke som pravdaže vysvetlil, prečo som prvé tri triedy musel chodiť do žarnovickej školy.

      Počas prejavov sme stáli vedľa seba: Maťo, Paulínka a ja. Maťo o krok vpredu, vo svetlom obleku, vzpriamený, s hrdo vztýčenou hlavou. Paulínka v tmavej sukni hlboko pod kolená, v bielom svetri, s rukami založenými pred sebou práve pozerajúca do zeme. Všetci traja sme mali čo robiť s bezprostrednými dojmami, prerývanými spomienkami na udalosti zo začiatku päťdesiatich rokov, ktoré každého z nás trocha iným spôsobom mocne zväzovali s týmto utešeným kútikom obce pod Kličou, s jej školou a kostolíkom.

 

                                                                       2.

 

      Pán riaditeľ odovzdal slovo starostovi obce. S tvárou permanentne ladenou do úsmevu predstúpil a venoval sa povzbudeniu najmä hŕstky prváčikov. Obec pomaly vymiera. Aká kliatba z hĺbky jej neopakovateľnej histórie sa plní? To keby som vedel.

      Pozerajúc na deti vynorila sa mi spomienka na 14. apríl, prvý deň po takzvanej barbarskej noci. Ľudia boli šokovaní, obec – ako sa hovorieva – bola hore nohami. Z kláštora nám tej noci ukradli saleziánov za asistencie armády, rozostavenej v uliciach obce. Ráno i mňa sprevádzali cestou do školy pohľady chlapcov zo základnej vojenskej služby. Bola to už druhá udalosť od vojny, ktorá mi nešla do hlavy. Nerozumel som tomu. Bol som zmätený. Pred pár rokmi s húfikom detí sme zdravievali povstaleckých vojakov cestou na cvičák pod žarnovickú kalváriu – Mor ho! Pravá päsť na srdce a ľavá vyletela nad hlavu. Či to nie sú duchovne tí istí vojaci, naši priatelia?

      Ustaraný otec ma večer tvrdo oslovil. Bol predsedom MNV. On, kvalifikovaný obuvník, preorientovaný na cezpoľného doručovateľa pošty. Zvolili ho. Nik z miestnych inteligentov nechcel kandidovať. Čo mali občania robiť? Naštval sa a vyhovel nahovárajúcim ho priateľom.

Nedalo sa uhnúť jeho pohľadu.

    - V kláštore našli guľomet. Ak o tom niečo vieš, kristušát, tak hovor! Čím prv, tým lepšie. – povedal výhražne i s obavami.

Patrili sme i so starším bratom k denným návštevníkom saleziánskeho oratória. Ale brat už bol v učňovskej škole v Rudňanoch. Inak by on stál na mojom mieste. A tak sa mne zovrelo hrdlo a srdce rozbúchalo. Snažil som sa vypadať nechápavý, hoci som vedel o jednej príčine, ktorá mohla skomplikovať situáciu.

      Na druhý deň neskoro popoludní mama ma poslala ku krstným rodičom. Bývali za školou pod vinicami v novopostavenom dome. Len na skok od starej jednotriedky so školským bytom, ktorý už druhý rok slúžil Švantnerovcom.

Krstný otec bol vyučený krajčír. Držal sa živnosti. Sľúbil mame ušetrené prídelové lístky na ošatenie.

      Zakrátko po mne prišiel pán učiteľ Švantner, vtedy súdruh učiteľ. V mojich očiach bol veľkým mágom. Vedeli sme už o ňom, že je spisovateľ.

Krstní rodičia mali kravičku a tri dievčatá. Pán učiteľ kupoval od nich mlieko pre synov v predškolskom veku.

Občas im mlieko zaniesol krstný otec sám. Alebo Etelka, jeho sestra žijúca v starom káčerovskom dome v susedstve školy. Tiež si udržali kravu z dobrého plemena.

      Rozhovor dospelých sa nakoniec týkal mňa. Valika, najstaršia dcéra sa diskrétne vytratila, keď ma krstný otec oslovil.

    - Jožko, ty šinter, ak niečo vieš o tom guľomete, musíš to zvolovať. Inak sa všeličo môže stať.

Pred krstným otcom sme sa ľahko a rýchlo zbavovali tajomstiev. Mal vinicu, pivnicu a bol legálnym poľovníkom. Občas nám dal nazrieť do svojho chlapského, súkromného sveta. Bol stelesneným duchom chotára pod Kličou. Tak ako strýc z maminej strany bol zasa vládcom vôd a rýb Hrona. Dôležité bolo, že ešte  žiadnemu z nich nikdy nevyletela ruka, ako občas otcovi. A ani v budúcnosti nevylepí zaucho. To sme si s bratom veľmi vážili.

Pochopil som už, že ak je to náš guľomet, z ktorého sme na Vianoce a na Silvestra strieľali, potom nikto iný nemôže podať lepšie vysvetlenie. Veď ani bratovi kamaráti, ktorí o streľbe vedeli, neboli doma, ale v učilišti v Sandriku.

    - Viem, krstný otec. Poznám náš guľomet. – vyriekol som s uľahčením.

    - Mal si to už včera povedať otcovi! – vyčítal mi.

Pozreli sa na seba. Zrejme odštartovali záchrannú akciu. Ale to všetko mi vtedy nebolo dané poznať.

    - Dôležité bude, – povedal pán učiteľ dôrazne ku mne – aby to bol ten istý guľomet. Zapamätaj si, musí to byť ten istý guľomet! – zopakoval pomaly.

Nahnali mi strachu. Čo asi ma čaká? Mal som fantáziu už vtedy bohatú.

 

                                                                      3.                                                         

 

      Ráno po druhej hodine ma zo školy odviezlo auto SNB do kláštora. V miestnosti vrátnice ma čakali dvaja. Major od vojska a muž v civile s jazvou na čele. Posadili ma a muž s jazvou ma poučil.

    - Potrebujeme vedieť viac o čom asi niečo vieš. Si povinný povedať mi pravdu. Klamstvo by ťa mohlo stáť vyhodenie zo školy. Jasné? – precedil cez zuby a očné viečka sa mu zúžili. – Ako často sa hrávate naháňačku hore po sýpke? – bola jeho prvá otázka.

Moje premýšľanie ho podráždilo lebo vstal, urobil pár krokov, pozrel von oknom a dodal.                                                                                                                                                                                                     

    - Nepotrebujem vedieť dátumy. Raz za týždeň, alebo za mesiac? Ako keď sa spovedáš. – uškrnul sa.

    - Asi raz za mesiac. Ale v lete častejšie ako v zime.

    - Zrejme si s kamarátmi všetko dôkladne presnoril, - pokračoval – ako Sherlock Holmes. Poznáš všetky poschodia?

    - Poznám.

    - Hrávate sa aj na skrývačku. Najradšej v sene, však?

    - Áno.

Nie raz sme v ňom boli zatajení, keď nás prišiel vyhnať niektorý z civilných zamestnancov kláštora, ak sme sa prezradili prílišným dupotom alebo hurhajom.

Muž s jazvou kývol hlavou majorovi a ten sa odobral do susednej miestnosti.

    - Potom si ľahko spomenieš, kedy ste pri takej schovávačke našli toto, – ukázal na zbraň, ktorú prinášal major a postavil na podlahu. – Vieš, čo je to? – opýtal sa.

    - Ľahký guľomet. – povedal som. Hlava sa mi zakrútila. Napadlo ma, aká môže byť ďalšia otázka. Ak ma vyhodia zo školy, otec ma dá do polepšovne. Neraz nám to sľuboval. Nohy sa mi roztriasli a slabosť stúpala vyššie. Hrozilo mi, že sa počúram.

    - No výborne! Tak, že ho poznáš.

    - To nie je náš guľomet! – namáhavo som vykríkol.

    - A aký je váš guľomet? – opýtal sa major.

    - Ale, súdruh major, nemôžeme klásť otázky dvaja. Som poverený vyšetriť to, áno?

Major sa bez slova otočil k oknu a zahľadel sa na priestor pred kostolom.

    - Dobre počujem? Takže máte ešte jeden guľomet. Priznanie je poľahčujúca okolnosť. – povedal mi rovno do tváre. – Tiež ste ho našli na sýpke? – dodal zvýšeným hlasom.                                                                                                                                               

Jeho tvrdenie ma popudilo. V tom mi prišlo na um, ako nám Paulínka na hodine dejepisu rozpovedala udalosť o uväznení Metoda Nemcami, keď odmietol vzdať sa svojej činnosti na Veľkej Morave po návrate z Ríma. Rozprávanie zakončila poučením.

    - Nestačí mať svoju pravdu, treba ju vedieť obhajovať! Hoci aj životom, ak to nejde inak. Dvojnásobne to platí, ak pravda nie je len tvoja. Ak patrí aj iným. Napríklad celej obci, alebo celému národu. Dobre si to pamätajte, žiaci!

Strhol som sa pod náporom pocitu zodpovednosti za pravdu. Všetko toto nemuselo byť, nebyť mojej dávnej ľahkomyseľnosti.

    - Vždy sme mali len jeden. Ten náš! – rozkričal som sa skoro s plačom. – A nenašli sme ho na sýpke, ale v Bendovej struhe, keď odrazili vodu, aby mohli vyčistiť koryto.

    - Dajako si sa rozkričal, hrdina. Máš odpovedať na otázky. – povedal dôrazne a odmlčal sa. – Už ti netreba čúrať? – spýtal sa miernejším hlasom. Zdalo sa mi, že sa pousmial. Celkom normálne, ľudsky.

    - Veľmi, súdruh...

    - Tak bež! Poznáš to tu ako dlaň. Nezablúdiš.

Vybehol som z vrátnice. Vraj „Rozkričal si sa.“ opakoval  som v duchu. Asi som myslel na pána učiteľa, že to musí byť náš guľomet, čiže nesmie byť iný. A tento je iný. Ja mám pravdu. Našu pravdu! A možno aj pravdu obce a pravdu saleziánov, ktorých nevedno kam odviezli.                                                                                                                                                                                                              

      Keď som sa vrátil, tí dvaja sa rozprávali. Nehnevali sa jeden na druhého.

    - Teraz nám môžeš vyklopiť, aký bol ten váš guľomet a kde ste ho vzali. – privítal ma muž s jazvou.

Konečne som mohol rozprávať tak, ako som sa v duchu pripravoval. Zbavenie sa tajomstva mi urobilo dobre.

      Bola to totiž moja vina, že guľomet sme neodniesli na stanicu SNB naraz so šiestimi puškami.

Našli sme ich pod nánosom muliny poniže bývalej lavičky cez struhu. Mali polámané pažby. S námahou sme ich vyčistili. Ale podarilo sa. Úderníky záverov ťukali spoľahlivo. Z ľahkého guľometu sa dalo strieľať iba po jednej rane. Kohútik sa poťahoval pomocou drôtu. Báli sme sa roztrhnutia hlavne. Zostala v nej zažratá nejaká hrdza.                                                                                                                                                         

Pri skúšobných výstreloch nás musel niekto vidieť a udal nás. Keď prišiel žandár, bol som sám doma. Musel som ukázať zbrane a on pobral závery z pušiek. Guľomet bol ukrytý osobitne. Ten som zatajil. Prikázal mi, aby sme ich na druhý deň priniesli na stanicu SNB.                                                                                                                                      

      Zbrane do struhy zhodili Nemci. Patrili skupine vojakov a dobrovoľníkov, ktorí sa im postavili na odpor z pozície na Okrúhlom vŕšku. Prišli v presile od Zlatých Moraviec potlačiť Povstanie.

      Preniesť guľomet na Háj, k múru opevnenia kláštora, to nebol môj nápad. Po streľbe na Silvestra sme ho ukryli pod múr z vnútornej strany veľkého dvora. Vojaci po barbarskej noci ho museli objaviť s minohľadačkou. Inak to nebolo možné.

      Po vyšetrovaní prišlo do školy oznámenie. Dostal som pokarhanie a podmienečné vylúčenie zo školy. Na konci roka ma čakala zhoršená známka z chovania. Časom sa niekto musel postaviť na moju obranu, lebo na vysvedčení mi zostala jednotka.

 

                                                                       4.

 

      Rýchlosť spomínania je fantastická. Človek bleskove načrie z rozsiahleho poľa chronologicky uložených záznamov o prežitých udalostiach, pocitoch, zvukoch, vôňach a podobne.

      Starosta obce rozdal darčeky prváčikom. Priblížilo sa vyvrcholenie slávnosti, kvôli ktorému sme boli pozvaní. Ako si pritom nespomenúť na úsilie starostu vynaložené na zorganizovanie dôstojnej oslavy  925. výročia prvej písomnej zmienky o obci. Konala sa na rozhraní tisícročí, v druhej polovici septembra. Pred tromi rokmi. Celý večer prvého dňa osláv venoval stretnutiu pozvaných rodákov. Poschádzali sme sa zo všetkých krajov Slovenska. Niektorí sa zvítali po päťdesiatich rokoch. Obec nám pripravila emocionálny program. Škoda, že Paulínka akýmsi nedopatrením nebola pozvaná. Odvtedy mám so starostom lepší kontakt. Bohatosť jeho plánov ma priťahuje. Dnešnú udalosť v živote obce tiež pripravil neobyčajne pružne od zrodu idey.

      Slovo dostala tajomníčka odbočky Spolku slovenských spisovateľov v Banskej Bystrici. V prejave majstrovsky prispôsobenom žiakom, rodičom najmenších i pedagógom, z ktorých ani jeden nebol priamym svedkom udalostí neslávnych päťdesiatich rokov, vysvetlila význam očakávaného aktu pre školu a celú obec.

A opäť som sa stratil vo víre spomienok. Paulínka bola významným ohnivkom v reťazi faktov, ktoré nakoniec rozhodli. V čase barbarskej noci, ktorej som už venoval značnú pozornosť, učila v našej triede slovenčinu a dejepis. A neúnavne formovala recitačný krúžok. V mojich očiach bola ovenčená nimbom vernosti náboženskému presvedčeniu. Jediná z učiteľov chodila pravidelne a legálne do kostola. Už o rok neskôr bolo všeličo inak. Bol nový riaditeľ školy a Paulínka neučila. Buď ju vylúčili zo školstva, alebo odišla sama, brániaca tak svoju pravdu. Pán učiteľ Švantner viac mesiacov nebol medzi živými. Nečakane zomrel.

      Po mnohých rokoch som Paulínku uzrel v skupinke žien starajúcich sa o výsadbu okrasných drevín pre banskobystrické sídliská. Bola zamestnaná v ZARESe. Kde všade pracovala od vyradenia zo školstva som sa dozvedal postupne pri stretnutiach.

Raz, keď sme sa už občas navštevovali som sa sťažoval.

    - Vieš čo ma naštvalo, Paulínka?

    - No tak mi rýchlo povedz, lebo neviem.

    - Opäť som listoval v druhom vydaní Švantnerovej Nevesty hôľ. A na konci, v užitočnej štúdii Jána Števčeka, stojí napísané: „Po oslobodení r. 1945 zamenil Švantner viac učiteľských pôsobísk a zomrel tridsaťosemročný (r. 1950) na mozgový nádor.“                                                                                                                                      

    - Čo tam je na naštvanie? Nerozumiem ti.

    - Práve to, čo tam nie je, Paulínka. Koľkože miest mohol zameniť? Mal ich Števček vymenovať. Všetky!

    - Možno nemal spoľahlivé údaje.

    - Mohol pátrať. S troškou námahy by ich získal. A vieš ty, Paulínka, že si jedna z mála žijúcich vierohodných svedkýň jeho dvojročného pobytu i s rodinou v Hronskom Beňadiku?                                                                                                                                               

    - Vtedy ešte vo Svätom Beňadiku. – opravila ma. –Chápem ťa, Jožo. A ty vieš, čo ma napadlo? Vydrž! – povedala tajomne a vzdialila sa.

Priniesla za hrsť fotografií. Vylovila z nich unikátnu fotku.

    - Sme na nej celý učiteľský zbor v školskom roku 1948/49.

Potom chvíľu mlčala a očami sa zastavovala na jednotlivých postavách kolegov a jednej kolegyne. Zachoval som minútu ticha. Potom vyhŕkla.

    - Toto že som jaaa?

Unikátnosť fotografie bola v tom, že v prednom rade sediacich učiteľov, po ľavej ruke riaditeľa Môcika, sedel on – František Švantner, v miernom predklone opierajúci sa oboma rukami o pravé koleno. Pre mňa to bol nález priam úžasný. Zo všetkými ôsmimi pedagógmi ma niečo spájalo. Ale nielen to. Fotografia určite nebola nikde uverejnená.

    - Bola si fešanda, Paulínka. – vrátil som sa k sledu jej myšlienok.

    - Ale čo si vymýšľaš. Bola som hnusná. A zlá. – mračila sa na seba.

    - Pre nás si bola svätica a punktum. – zarazil som jej bohvieaké spomienky.

Paulínka sa nikdy nevydala. Bol to častý údeľ učiteliek. Ale vtedy to tak nevyzeralo. Aspoň mne sa to zdalo.

    - Paulínka, musím sa ti s niečim priznať. Ja som bol presvedčený, že tvoj sused na fotografii v škole na teba bral. Prepáč za výraz.

    - Ach, ty výmyselník! – rozosmiala sa. – Ukáž! – natiahla sa za fotografiou. – Janko Gašparík? – zaiskrili jej oči a zadívala sa na neho.

    - Tak mi, prosím ťa vysvetli, prečo stojíte tak ďaleko od seba. – pokúšal som.

    - Ach, ty výmyselník. – zopakovala tichšie. – Si zlatý, že ma chceš rozosmiať.

Neviem, neviem, či nemaskovala príboj emócií vyvolaný mojimi narážkami.

    - Paulínka, oči na mňa naširoko otvoriš, keď ti poviem, že s pánom Gašparíkom som mal česť zoznámiť sa v Revištskom Podzámčí po vypuknutí Povstania. Učil v tamojšej jednotriedke.

    - Čo si ty, preboha, tam robil, Jožo? Raz mi o tom porozprávaš, dobre?

    - S najväčšou radosťou, Paulínka. – dal som jej sľub. Možno ho dnes splním počas návratu.                                                                                                                                         

      Nad tou fotografiou skrsol úmysel, ktorý sa po prejave PaedDr. Borguľovej uskutočnil odhalením pamätnej tabule Františkovi Švantnerovi na beňadickej škole.

 

                                                                   5.

 

      Skôr ako pani Borguľová vyzvala Maťa aby sňal závoj z pamätnej tabule, odovzdala pre školskú knižnicu knižný dar.

      Maťo je mladší syn nebohého Františka Švantnera. Z dvoch rokov detsva v Beňadiku si pamätá iba fragmenty. Napríklad, ako sa sánkoval s dcérami mojich krstných rodičov a pod jeho kerovaním šťastne pristáli na dne hlbokého jarku. Jarok odvádza z viníc Pod Urbankom prebytočnú jarnú vlahu z prudko sa topiaceho snehu, tak okolo Valentína, keď už vinohradníkov poriadne svrbia dlane na začiatku novej sezóny.                                                                                                                                             

      Zoznámil som sa s ním a s jeho starším bratom Jurajom v Závodoch výpočtovej techniky. Podnik prežíval konjuktúru. Obaja v ňom našli uplatnenie primerané ich vysokoškolskému vzdelaniu. Juro mal organizačné vlohy, kým Maťo trpezlivosť pre vedeckú prácu. Časom sme sa s Maťom viac zblížili cez duchovné záujmy.

      Akt odhalenia tabule sa Maťovi vydaril na prvé potiahnutie šnúrky. Jeho spokojnosť mohla byť oveľa väčšia, keby mu v máji nebola zomrela mama. Stopy bolestného pretrhnutia ich hlbokého citového vzťahu som pobadal v jeho chovaní. Uskutočnenie aktu po viac ako päťdesiatich rokoch, vďaka viacerým zhodám okolností ma skoro získalo pre vieru v božiu prozreteľnosť.

      Od tej chvíle sa pamätná tabuľa prihovára gramotným ľuďom nasledovným obsahom.

 

                                               Učiteľ a spisovateľ

                                              František Švantner

                                                 ( 1912 – 1950 )

                         tu pôsobil a pracoval na románe „Život bez konca“                                     

                              posledné dva roky svojho tvorivého života.

                           „Poznávaním seba zistíš aj svoje poslanie...“

 

      Ďalšie spomienky si nárokovali obsadiť moju myseľ. Museli ustúpiť. Pani Borguľová už ako pracovníčka Literárneho a hudobného múzea, ktoré sa len nedávno stalo súčasťou Štátnej vedeckej knižnice a našlo v jej priestoroch nový domov, pamätala na fotodokumentáciu. V stálej expozícii múzea má František Švantner miesto s ostatnými tvorivými osobnosťami regiónu.

      Po fotografovaní nasledovalo pozvanie od pedagogického zboru na posedenie s oblažujúcim občerstvením. Opísanie srdečného stretnutia v riaditeľni, aj keď nie so všetkými, lebo žiaci sa rozišli do tried v povznesenej nálade s príslovečnou živosťou, by si zaslúžilo samostatnú reportáž alebo črtu.

      Chvalabohu, napriek zložitej a nenormálnej situácii v školstve, apatia v beňadickej škole nenašla živnú pôdu. Krátku správu v Literárnom týždenníku o akte zakončila pani Borguľová vetou: „Napriek tomu, že dielo Františka Švantnera sa z učebných plánov základných škôl vytratilo, beňadickí učitelia sa rozhodli každoročne organizovať súťaž žiakov v umeleckej interpretácii spisovateľovho diela.“

      Kiežby sa po rokoch ich dôstojný záväzok zaskvel aj vzácnymi plodmi prebudených literárnych talentov v duchu Švantnerovho umenia.

      Nie, náhody neurčujú poslanie ľudí. Hoci sa nám to niekedy môže zdať. Odkedy je tu človek, rozhoduje neutíchajúce, cieľavedomé duchovné úsilie mnohých o pokrok bez konca.

 

                                                                                           ( 2004 )

 

 

 

 

 

 

TOPlist