aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Pred Vianocami
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Pred Vianocami..

Pred Vianocami

           Zimné ráno bolo nevídane krásne. Mráz nepopustil a zasnežené svrčiny ticho stáli zovreté pancierom zmrznutého  snehu.  Prichádzajúci úsvit pomaly odkrýval ich široké kontúry s vysokými borovicami v pozadí, ktoré strážili tú zasneženú, tichú, akoby zakliatu krajinu.

Na východe začali bronieť zore. Slnko sa kdesi za horizontom pomaly dvíhalo, aby o chvíľu prinieslo zemi svetlo a teplo. Vrcholce nízkych kopcov lemovali vysoké tmavomodré a sivé mračná, ktoré lenivo vychádzali hore na nebo. Spoza nich prebleskovali prvé lúče slnka sfarbujúc ich okraje doružova. Na ešte tmavom pozadí západnej oblohy sa mihali dve-tri hviezdičky, ktorých svit neustále slabol.

          Vedľa cesty do hory bolo veľa malinčia, všakových kríkov a nízkych stromčekov, ktoré učupené a zmrznuté spali pod  bielou prikrývkou. Nedávny odmäk a mráz narobili na kríkoch dlhé priesvitné cencúle, v ktorých sa odrážal prvý svit dňa v nesčíselných iskričkách oslepujúc oči nenavyknuté ešte na svetlo. Bolo ticho, tajomné ticho, v ktorom muselo nadísť veľké a nečakané prekvapenie, ktoré by rozozvučalo celú tú zakliatu krajinu. A to prekvapenie malo čoskoro prísť. Bolo ho cítiť vo vzduchu,  v tej nekonečnej nehybnosti a tíšine, v každej iskričke bieloskvúceho sa snehu, v každej vetvičke smrečiny, v poslednej hviezde, ktorá, nevedno ako, zrazu len zmizla z oblohy, rozplynula sa v bledej nekonečnosti vesmíru. Mračná na východe sa rozplývali, trhali, vychádzali na oblohu odkrývajúc horizont. A ten už žiaril, svietil jasným svetlom, ktoré sfarbilo zem doružova.

          A slnko sa dvíhalo. Čím viac a silnejšie vysielalo svoje lúče k zemi, ktorá sa radostne trblietala tisíckami snehových  hviezdičiek. Ale to už bolo slnko nad horizontom a víťazne stúpalo hore na nebo, belasé a čisté; žiarilo mocne, mocnejšie ako inokedy, až jeho široký, teplý úsmev rozospieval húštiny v lese. Nízke svrčiny otriasli svoje zasnežené konáre a vysoké borovice sa radostne rozkývali vítajúc svetlo, akoby natešene volali: - Slnko vyšlo, slnko je tu; poďte, vstávajte, vítajte nový deň!

          Ľudia v dedine si pretierali oči a vychádzali na priedomia tešiac sa z nového dňa. A ako na odpoveď boroviciam v hore rozozvučali sa v dedine zvony: - Ľudia, radujte sa, chystajte, máme Štedrý deň!

Ľahký vánok odnášal hlahol zvonov ďaleko do lesa a vysoko do jasného neba. Zdalo sa, že sa tam ozvali ďalšie zvony, zvuky a spev - akoby celá príroda vítala veľkolepým koncertom ten nezvyčajný slávnostný okamih, ktorý práve nastal.

          A slnko svietilo jasne, radostne. Mráz sa však nepoddával a jagal sa na snehu a v ľadových kvetoch na oknách hovoriac ľuďom: - Tu som a tu musím byť, v dobrom so slnkom zápasiť, aby ste mali peknú zimu a deti dobrú sánkovačku.

          Ľudia sa nenahnevali, zakúrili si, nebola im zima, a keď ich mráz na ulici aj vyštípal, vbehli domov zohriať sa k teplej peci. Všetci sa tešili na tú veľkú chvíľu, na ten večer, ktorý mal prísť. Na ich Štedrý večer.A slnko svietilo, svietilo mocne, radovalo krásnej Zeme, ktorá sa práve chystala odhaliť nekonečne krásne, slasti plné tajomstvo Vianoc.                                           

 Edita Kušnierová
 Betliar, 6. 12. 1976

 

.
TOPlist