aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Spomienky gymnazistu
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Spomienky gymnazistu
 
SPOMIENKY GYMNAZISTU NA SNP A KONIEC VOJNY.
 
Ing.MiroslaVester.
 
V školskom roku 1943/44 som skončil prímu na zvolenskom gymnáziu a mal som dvanásť  rokov. Za vojny sú ľudia vnímavejší, žijú v stálom napätí a tak aj ja som dobu povstania intenzívne vnímal. Spomienky sa mi hlboko vryli do pamäti (tak, ako neskôr iné kľúčové udalosti rokov 1968 a 1989). Literatúra sa venuje politickým a historickým aspektom povstania, ale málo hovorí o dennom živote v tejto dobe, o reáliach života, o životných podmienkach ľudí a spôsobe ich života. Preto som sa rozhodol napísať spomienky na túto dobu očami gymnazistu, pre svoju rodinu a  známych. Pohľad dvanásťročného chlapca je podmienený nielen vekom, životnými skúsenosťami, ale aj prostredím, v ktorom sa pohybuje. Začínam teda prostredím.
 
Prostredie.
          Môj otec bol úradníkom na lesnom riaditeľstve vo Zvolene, kde pracoval ako hlavný kancelársky oficiál v “honosnej“ funkcii prednostu pomocnej kancelárie. V skutočnosti mu podliehala podateľňa, dve pisárky na písacích strojoch, sklad kancelárskych potrieb, úradný sluha (na pochôdzky, nosenie pošty atp.), dohľad nad upratovaním a nad využívaním služobného auta riaditeľstva. Matka bola v domácnosti. Všetci predkovia matky boli remeselníci, hlavne zámočníci, predkovia otca boli majstri, medikováči. Všetci príbuzní boli luteráni, čo určovalo ich vzťah k demokracii. Veriaci v zboroch si volili kňazov na základe konkurzu, kňazi svojich „oblastných šéfov“ – seniorov a kňazi spolu so zástupcami veriacich aj svojich biskupov. Okrem toho v každom zbore cirkevné veci a majetok spravovali presbyteri, volení cirkevníkmi. O návrhoch sa hlasovalo aklamáciou, alebo aj tajne. Cirkev financovali cirkevníci formou dobrovoľnej cirkevnej dane a zo zbierok. Kňazi sa ženili. Luteránstvo motivovalo aj vzťah k Čechom a Československu. V evanjelickej cirkvi augsburského vyznania sa totiž donedávna používal ako bohoslužobný jazyk biblická čeština, v ktorej boli napísané základné texty, ako preklad biblie, spevník nábožných piesní a modlitebné knižky. Služby božie sa odbavovali tiež v biblickej češtine. Tradície tohto javu siahali až do dôb husitských hnutí a Českých bratov. Tieto okolnosti sa prejavili v tom, že luteráni vcelku odmietali totalitné a autokratické režimy (ako bol slovenský fašizmus) a nikdy sa nezmierili s rozpadom Československa a vznikom Slovenského štátu. Preto aj veľa politických činiteľov v povstaní pochádzalo z tejto skupiny obyvateľov.
 
        Môj otec – Tisovän, patril okrem toho k  tej časti obyvateľstva, ktorá usilovala o získanie národných práv, za slovenský jazyk. Tisovec bola známa panslávska bašta, kde pôsobili Daxnerovci, kde pred prvou vojnou fungoval Sokol a kde amatéri zahrali Smetanovu operu Prodaná nevěsta. Tu vyrástol aj ľavicový intelektuál Vlado Clementis.
 
          Spoločensky sme patrili k strednej vrstve (lepšie povedané k nižšej strednej vrstve). Prejavovalo sa to navonok vystupovaním, životným štandardom apod. Ale vnútri rodiny sa muselo žiť veľmi šetrne a striedmo. Matka varila mäso iba raz do týždňa, v ostatné dni boli cestoviny, prívarky a zelenina. Zrnková káva, víno, čokoláda, dovážané ovocie, sardinky a pod. sa pokladali za neúnosný prepych. Krupinskí gazdovia vozili to Zvolena čerešne. Matka si mohla dovoliť ich kupovať až na tretí týždeň po zahájení sezóny, keď ich bolo veľa a zlacneli. V rodine sa stále prešívalo a „modernizovalo“ šatstvo. Prvý oblek z obchodu som dostal na konfirmáciu a druhý na matúru. Chlieb sa piekol „doma“. Mama zamiesila cesto, nechala vykysnúť a v slamienke cesto zaniesla k známemu pekárovi, ktorý na chlieb nalepil pripravenú menovku a za drobný peniaz chlieb upiekol. Piekli sa chleby so zemiakmi, takže vydržali aj dva týždne. Neboli pračky. Bežne sa pralo v ruke. Raz za mesiac bolo veľké pranie. Vtedy prišla pani, ktorá prádlo za deň vyvarila a oprala v ruke  (v drevených korytách).Obyčajne išlo o vdovy, alebo matky početných detí, ktoré si praním privyrábali.
 
        Aj v gymnáziu bolo priateľské a tolerantné prostredie. Mal som kamarátov evanjelikov i katolíkov a po oslobodení aj Židov a Čechov. Profesorský zbor bol v podstate tiež progresívny. Prejavilo sa to počas povstania, keď skupina oktavánov vstúpila do partizánskej jednotky, iní pracovali v redakcii Hlasu národa, gymnazistky chodili pomáhať do zvolenských vojenských nemocníc ( v štátnej nemocnici a v poľnej nemocnici v gymnáziu). Išlo o pomocné práce – čítanie novín a kníh, kŕmenie pacientov, písanie listov rodine atp. ( V roku 1944 už aj primáni vedeli kto je kto, kto vyhrá a prehrá vojnu, aké sa páchali zločiny a preto mi je nepochopiteľný nástup septimána Slobodníka do diverznej školy SS v Sekuliach, a to v dobe, keď Zvolen už bol dokonca oslobodený).
 
        K prostrediu, pre pohľad primána, patrí aj to, že otec denne počúval Londýn, Moskvu a bol rusofil. Celá rodina rada čítala a tak som zdedil slušnú knižnicu, ktorú otec sústavne doplňoval (knihy SPKK, Matice slovenskej i luteránskeho vydavateľstva Tranoscius).
 
      A konečne sem treba zaradiť aj zásadné odmietanie činov HSĽS, ktorá nútila všetkých štátnych zamestnancov, aby vstúpili do jej radov (tak ako všetci žiaci museli byť členmi Hlinkovej mládeže).Odsudzovali sa deportácie Židov, vojna s Ruskom a pod. Predmetom kritiky bola aj arizácia, t.j. bezodplatné zabavenie židovských obchodov, dielní a iného majetku a ich pridelenie vybraným členom HG a HSĽS. Išlo obyčajne o neschopných ľudí, ktorí vypredali skladované zásoby, rozpredali nehnuteľnosti a skrachovali. Už vtedy sa veselo „tunelovalo“.
 
Pred povstaním.
      Po vstupe USA do vojny proti Nemecku a po porážke Nemcov pri Stalingrade bolo čoraz jasnejšie, že Nemci vojnu prehrajú. Ponad Slovenskom čoraz častejšie preletovali veľké útvary (aj 30 a 50) amerických štvormotorových bombardovacích lietadiel vo veľkých výškach ako strieborné bodky, často sa za nimi tiahli biele pásy výfukových plynov a zem otriasal hrmot a kolísavý zvuk motorov. Raz pri takomto prelete zazneli nad Zvolenom trhavé zvuky (ako keď sa trhá plátno) a pískanie ukončené výbuchmi. Zrejme niektoré lietadlo pre poruchu zhodilo svoj náklad, aby si uľahčilo. Vo Zvolene boli dve vojenské kasárne. V jednych (pod Borovou horou) slúžili husári na koňoch. To boli ťažkí frajeri, nosili červené rajtky (a žlté výložky) a my sme obdivovali ich opasky, ktoré mali vzadu osobitnú pracku na prichytenie karabíny (skrátenej pušky) na chrbte pri cvale. Škoda, že postupne, ako relikt prvej svetovej vojny, sa títo miláčikovia žien stratili. Vo veľkých kasárňach slúžili pešiaci a s nimi aj výsadkári. To boli v tej dobe jediní vojaci slov. armády, ktorí boli vybavení nemeckými automatmi (samopalmi). Pre túto výbavu sme ich čakávali každý deň podvečer, keď pripochodovali peši z Troch Dubov, kde boli na výcviku a pri pochode na plné hrdlá spievali vojenské pochodové pesničky. Na Troch Duboch, na letisku, boli vojenskí letci, ktorí prevažne lietali na veľmi pomalých dvojplošníkoch, ktoré sme nazývali „kravky“. Zrejme išlo o pozorovacie lietadlá. Vtedajším messerschmidtom, alebo lavočkám sa ani zďaleka nevyrovnali. Aj zvuk motorov bol trhavý s častým praskaním a medzerami.
 
        Vzhľadom na tieto posádky mali Zvolenčania z prvej ruky správy o vojne na Východe, o vraždení obyvateľstva, ako aj o partizánskych bojoch, na ktorých sa podieľali aj prebehlíci zo slovenskej armády. Boli to správy očitých svedkov, ktorí sa vrátili z frontu, alebo prišli na dovolenku. Objavovali sa neurčité správy aj o osude vyvezených Židov. Slovenskí robotníci, ktorí sa dali najať na práce do Nemecka (za slušnú mzdu) hovorili zase o obrovských náletoch na nemecké mestá a o nedostatočnom zásobovaní. Zvyšoval sa aj počet väznených antifašistov v Ilave. Proti šíriacim sa náladám čelil Šaňo Mach, minister propagandy plagátmi, ktorými polepil celé Slovensko s textami „Bojujeme proti JPP = jedna pani povedala“, alebo „VVV – veríme vo víťazstvo“.
 
        Po bombardovaní rafinérie nafty Apollo v Bratislave ( v júni 1943) nastal čulý ruch. Železničiari hovorili o veľkých vojenských transportoch vojenského materiálu a potravín do vojenských skladov na strednom Slovensku. V Banskej Bystrici sa objavili niektoré ústredné úrady, premiestnené z Bratislavy, Vtedy sme netušili, že pod zámienkou ochrany pred zbombardovaním sa čosi pripravuje. O spomínaných náletoch sme veľa vedeli, lebo verejný rozhlas vysielal varovanie o smeroch letu bombardérov nad Európou, a okrem toho sme v širšej rodine mali veliteľa hlásnej služby armády, sídliacej v pivnici gymnázia.
 
      O Slovákoch je známe, že nič neutaja, lebo každý je s každým kamarát, alebo spolužiak, alebo bratranec. Za komunistického režim sa ŠTBáci sťažovali na to, že len čo vie jeden človek sa utají; čo vedia dvaja pozná ďalších 10, čo traja tak sto atp. A všetci o tom kecajú. Nie div že koncom roku 1943 sa hovorilo („ale nikomu to neprezraď, čestné slovo“), že sa čosi chystá, že Slováci to Nemcom a Tisovi nedarujú atp. Postupne správy narastali, až dostávali jasnejšie kontúry. V našej rodine a medzi príbuznými boli vysokí dôstojníci, železničiari, advokáti, priatelia ľudí, ktorí neskôr založili Demokratickú stranu, ale aj komunisti pracujúci v ilegalite v Bratislave. A tak na jar 1944 na rodinnom stretnutí jeden z informovaných prezradil , že sa chystá povstanie. Pretože zabudol na prítomnosť detí, všetci sme museli sľúbiť, že budeme mlčať, aby otcovia nešli do Ilavy (veľké väzenie). Pre mňa to bola strašná správa, zle som spával a dostal som celoživotný rešpekt pred Ilavou. Čo by sme robili, keby otca zavreli ?
 
        V roku 1944 sa začali objavovať správy o partizánoch v horách, na jar o zhadzovaní sovietskych parašutistov v Nízkych Tatrách. Železničiari rozniesli správy o vlakových kontrolách v osobných vlakoch na Horehroní, ktoré robili partizáni. Vojaci nastupovali do vyčisťovacích akcií proti partizánom v horách. Vopred sa rozhodli s nimi skamarátiť, čo sa aj stalo. Mama tak, ako aj ostatné, na čiernom trhu prikúpila múku a cukor „ pre istotu“. Očakávali sa veľké veci
 
Povstanie.
      Prvé správy hovorili o obsadení tunelov pri Kraľovanoch, o likvidácii vojenskej misie gen. Otta, ktorá cestovala rýchlikom z Rumunska cez Zvolen a v Martine ju pozvali nocovať v kasárňach. Vláda oznámila pozvanie Nemcov na Slovensku a Čatloš vyzval armádu ku kľudu. Vtedy to začalo. Po Zvolene sa presúvali vojenské autá. Medzi nimi prešlo mestom niekoľkokrát nákladné auto s civilistami s  puškami v rukách a s červenými   páskami na rukách. Na aute stáli natlačení a spievali po rusky „Kaťušu“. To boli prví partizáni, ktorých som videl. Na múroch sa objavilo vyhlásenie SNR o povstaní a mobilizačné vyhlášky, povolávajúce mužov vo veku do 35 rokov do armády. Mali nastúpiť do najbližšej posádky do 6 hodín od vyvesenia vyhlášky. Vzápätí prichádzali do kasární prví povolanci. Neboli žiadni opilci, ani obvyklí výtržníci. Išli vážne a so starosťami. Zvolenská posádka obsadila frontu okolo Žarnovice. Prišli prvé správy o bojoch pri Strečne, kde najmä francúzsky partizáni získali prvé vavríny (boli to bývalí vojenskí zajatci, ktorí na Slovensko ušli z táborov v Maďarsku, alebo pracovali v zbrojovke v Dubnici nad Váhom). Hneď privážali aj prvých ranených do štátnej nemocnice a do poľnej nemocnice v gymnáziu. Občania pomáhali ako sa dalo. Mama, keď piekla domáci chlieb vymiesila o  jeden viac a párkrát som ho zaniesol do nemocnice. Osudy ranených boli veľmi zaujímavé. Keď sa vytvoril vzdušný most s Ruskom, dopravné lietadlá, pri návrate prázdne, odvážali na Ukrajinu ranených. Tam sa vo vojenských nemocniciach doliečili a  v radoch Svobodovej armády oslobodzovali Československo. Pre tento účel železničné dielne vo Zvolene upravili jeden osobný vlak na nemocničný. Každý podvečer zastavil pri štátnej nemocnici, kde bola provizórna rampa, po ktorej ranených naložili a celá súprava sa presunula na stanicu Sliač, kde čakali na odlet. Zvolenské železničné dielne upravili iné vagóny na pancierové a zostavili tri pancierové vlaky (jedna napodobenina je dnes pod zvolenským hradom). Železničiarski chlapci, ktoré vlaky videli zblízka nám hovorili vzrušujúce správy o nich.
 
        Hoci fronta bola pár kilometrov od Zvolena, mesto sa chovalo ako v hlbokom zázemí. Obchody dodržiavali otváracie hodiny a mali bežný sortiment tovarov. Zásobovanie fungovalo ako predtým Platil lístkový systém na múku, cukor, maslo, mlieko, chlieb, vajcia, textílie apod. Okrem toho kvitol aj čierny trh, kde bolo všetko dostať za vyššie ceny a riziko prichytenia spojené s vysokými pokutami. Dedinské gazdiné donášali do mesta na trh tiež svoje výrobky. Tento stav trval do oslobodenia s určitými obmedzeniami, najmä v posledné týždne vojny. Pravidelne, každý podvečer, fungovalo korzo na námestí SNP, kde sa dookola prechádzala mládež. Samozrejme sem prichádzali aj frajeri vybavení zbraňami (keď inak nie, tak vybavení „požičanou“ pištoľou, ktorú nám pod kabátom pod niektorou bránou ukázali a dali ohmatať). Veľký úspech mali mladí dôstojníci, parádne oblečení poľskí a českí partizáni, o Francúzoch ani nehovoriac (okolo nich bola veľká tlačenica). Fungovali aj dve kiná (Poľana a Živena), ktoré pokračovali v premietaní akoby sa nič nedialo. Šokovali nás sovietske filmy „Stalingradská bitka“ a „Ona bráni vlasť“, ktoré som videl niekoľkokrát. V kaviarňach hotelu Grand a u Kusého štamgasti pili koňak, kávu a hrali preferans s výnimkou tých čo boli povolaní do služby. Exponenti slovenského štátu z mesta zmizli. Po vojne sa ukázalo, že mnohí strávili bez problémov povstanie v tábore na Ľupčianskom zámku. Fungovala pošta a telefonické spojenie na povstaleckom území. Pracovali banky a sporiteľne, výplaty boli plne zabezpečené. Na povstaleckom území premávali aj vlaky. Napríklad otec prepravil k príbuzným do Tisovca mamu so mnou a veľkou bagážou, bez problému, vlakom. Rovnako aj späť, keď Nemci začali útočiť z juhu.      Počas celého povstania vysielal banskobystrický rozhlas, i keď neskôr s nižším výkonom, po nemeckom bombardovaní. Vzrušivé boli súboje v éteri. Napríklad Bratislava hlásila, že Tiso sa modlil za víťazstvo zbraní. Povstalecký hlas doplnil : lebo je sluha fašistov, nech sa modlí za seba , aby vojnu prežil.... Dialógy boli nekonečné a často veľmi vtipné a veselé. Samozrejme Bratislaváci neboli pohotoví a vysielali iba schválené texty.
 
                Zdrojom všetkých informácií o priebehu vojny a udalostiach na povstaleckom území boli okrem rozhlasu noviny, ktorých sa vo Zvolene tlačilo neúrekom. Spomínam na denníky Národnie noviny, Hlas národa, Pravda a leták Útok. V prvé dni noviny rozhadzovali z aut. Potom začal normálny predaj v trafikách a obchodoch. Hlas národa bol denník vychádzajúci vo Zvolene, obsahujúci informácie ako dnešné bežné noviny,. Spravodajstvo zo zahraničia a domova, situácia na frontoch, listy čitateľov, výzvy, vzdelávacie články, satira na Slovenský štát, správy prevzaté zo zahraničnej tlače, fejtóny, básne, správy o rozhodnutiach SNR atp. K môjmu smútku chýbali iba krížovky.
 
        Najväčšiu ťarchu bojov niesla slovenská armáda. Kolovali správy u hrdinskej obrane železného kapitána Staněka, ktorý držal frontu pri Telgarte a do konca povstania neustúpil, naopak dobyl niektoré obce, vedelo sa o hrdinstve francúzskych partizánov, ktorí pri Strečne pozastavili útok tankov (do otvorenej veže vhodili granáty a pritom zahynuli). Front pri Žarnovici a Sv.Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom) sa stabilizoval po celú dobu povstania aj vďaka príchodu legendárnej paradesantnej brigády čsl. armády zo Sovietskeho zboru. Paradesantná brigáda bola výborne vycvičená a vyzbrojená a slúžili v nej prevážne vojaci, ktorí prebehli na druhú stranu na Ukrajine. Doviezli ich v rámci leteckého mostu na letisko Tri Duby. Priletel aj letecký pluk bitevníkov ,ktorí operoval z poľného letiska Zolná. Boli v ňom letci, ktorí prebehli na druhú stranu, ako aj skúsení bojovníci, ktorí predtým bojovali v Anglii. Pri odlete a prílete preletovali ponad Zvolen a zväčša kývali na krídlach na pozdrav miestnym dievčatám. Slabou stránkou armády bol nedostatok ťažkých zbraní. Pár malých tančíkov z predvojnových dôb boli hračky v porovnaní s nemeckými tigrami. Bolo aj málo delostrelectva. Ťažké zbrane boli predisponované dvom slov. divíziam na východnom Slovensku, ktoré mali otvoriť front, ale zlyhali. Napriek prítomnosti leteckého pluku nad povstaleckým územím mali prevahu Nemci. Raz v nedeľu počas obvyklého výletu na Sliač nás na stanici zastihol prílet okolo 20 nemeckých štúk. Obrátili sa nad kúpeľami doľava a nad našimi hlavami zhadzovali bomby, ktoré z veľkým rámusom a zavíjaním dopadli na priestor Troch Dubov (dva kilometre od nás). Poškodili letisko a na zemi parkujúce dvojplošníky „kravky“. Nálet sme prežili pod mostíkom na stanici. Spomínam, ako účastníci okrikovali jednu blondínu zo Zvolena, ktorá zo zvedavosti vystrkovala hlavu. Mohla by vraj upútať pozornosť letcov. Po nálete vlak s malým meškaním odišiel do Zvolena. K pravidelným nočným vychádzkam zvolenských rodín patrila Borová hora, odkiaľ bolo celé Tri Duby vidieť a pozorovať ohňostroj signálnych rakiet, pričom na letiskom krúžili sovietske Dakoty čakajúce na pristátie. Jednu nedeľu doobeda nízko nad Zvolenom, popri komínoch budov, preletovali neznáme stihače. Boli to americké lietadlá, ktoré chránili dve-tri lietajúce pevnosti. Pevnosti pristali na Troch Duboch a doviezli zahraničné misie, ručné zbrane a odviezli oslobodených zajatých amerických letcov. Jednu pevnosť sme videli ešte poobede z vlaku, cestou do B. Bystrice. Bola zaviaznutá v bahne. Až večer mohla odletieť. Tieto lietadlá prišli z talianskeho letiska. Všetci sme ľutovali, že na tejto trase nebol zriadený druhý vzdušný most, ktorým bolo možné doviesť aj ťažké zbrane. Jeden známy dôstojník nám hovoril, že Benešova vláda v Londýne mala pripravené v Taliansku zbrane, ale s mostom nesúhlasila Červená armáda. Veľké nádeje sme kládli dobytiu Dukly a na vstup osloboditeľov na slovenské územie. Stalo sa to začiatkom októbra. Podľa kaviarenských stratégov mala Červená armáda postupovať ďalej na povstalecké územie, hladko sa dostať k Bratislave a Viedni a zovrieť do klieští nemecké vojská v Rumunsku a Maďarsku. Nemali pravdu. Útok na Dukle bol zastavený a Červená armáda obsadila Rumunsko a z neho útočila na Maďarsko. Na povstalecké územie útočili Nemci k Telgartu (Švermovo), od Ružomberka, od Martina, Prievidze a Sv. Kríža. Do polovice októbra bol smer od juhu, od maďarských hraníc, v kľude. Maďarská vláda Horthyho vyjednávala prímerie zo ZSSR. Vyjednávači cestovali do Moskvy cez Tri Duby. Po zvrhnutí Horthyho vlády, nastúpil fašistický režim a Nemci obsadili Maďarsko, aj v dôsledku ofenzívy Červenej armády v Rumunsku. Vtedy zaútočili Nemci na SNP aj od Krupiny a Hnúšte. Nedostatok ťažkých zbraní a útoky zo všetkých strán zapríčinili potlačenie SNP. Koncom októbra začali povstalci ustupovať a začal kolaps. Moji rodičia mali zlé správy o chovaní sa Nemcov pri obsadzovaní, o vraždení obyvateľstva oddielmi Gestapa a kolaborácii slovenských Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. I keď sme sa nejak zvlášť neangažovali (otec mal viac ako 50 rokov), premiestnili sme sa k príbuzným do Tisovca. Po útoku z juhu, sme sa vrátili do Zvolena. Pred obsadením Zvolena sme sa usadili u starého otca v Radvani, ktorý nás umiestnil na pár dní u známeho gazdu na Horných Pršanoch, kam sme išli v noci peši večer pred obsadením Banskej Bystrice. Po obsadení Bystrice sme sa riadnym vlakom dostali domov, do Zvolena.
 
    Partizánske jednotky sa začali formovať vo väčšej miere od začiatku roku 1944. Do priamych frontových bojov takmer nezasahovali, lebo ich poslanie a príprava boli iné. K partizánom sa hlásil ľudia mladší ako 18 rokov a starší ako 35 rokov, teda tí, ktorí nenastupovali k vojenským útvarom v rámci mobilizácie. Išlo teda o ľudí bez vojenského výcviku, ktorý sa naviac mali pripraviť na partizánsky spôsob boja (zabi, podlož mínu, alebo urob sabotáž a ujdi !). Ich aktivity sa rozvinuli po potlačení povstania. Pamätám si na chýry o partizánoch Jegorova, alebo o partizánoch vedených Trojanom (z Baťových závodov v Baťovanoch, dnes Partizánske), chýrni boli aj partizáni ´Žingora. (Trojana a Žingora odsúdili komunisti za „velezradu“ v päťdesiatich rokoch a popravili). Dobrovoľníci mladší 18 rokov museli doniesť súhlas rodiča. Môj bratranec, Slávo Galát, ktorého tútorom bol môj otec, raz ho prišiel prehovárať do Zvolena, aby mu dal súhlas. Pri dobrovoľnosti sa stalo, že k partizánom prišli aj nekalé živly, ktoré napríklad zavraždili funkcionárov HSĽS v Hájnikoch, alebo násilím si vymáhali potraviny a i.  Justícia ich trestala podľa možností (napr. hájnický vrahovia boli popravení na tom istom mieste, kde vraždili). Po potlačení povstania k partizánom sa hlásili aj vojaci rozpustenej armády, alebo osoby, ktoré boli ohrozené na živote. Začiatkom roku 1945 začali Nemci násilím vyvážať dospelých mužov na práce do Nemecka. Vtedy prišli k partizánom ďalší ľudia, chrániť si životy. Klebety hovoria o skupinkách, ktoré len tak prežili zimu v horách a potom sa vyhlásili za partizánov a vzájomne si dosvedčili účasť v odboji. Partizáni, ktorých som poznal boli čestní ľudia a plnili si svoju povinnosť.
 
Koniec vojny
      Na zimné mesiace 1944-1945 spomínam, ako na najťažšie obdobie života. Korzo fungovalo obmedzene, v kinách sa sporadicky hrali nemecké filmy, zásobovanie sa postupne zhoršovalo a za čierny obchod boli vysoké tresty. V meste sa pohybovali nemeckí vojaci. Cestovať do iného mesta, obce, bolo možné iba s priepustkou (passierschein) , ktoré vydávalo ortskomando wehrmachtu. Oficiálne informácie boli v duchu fašizmu. Vo Zvolene na námestí, pri katolíckom kostole, postavili Nemci obrovský stan s maskovacími sieťami a v ňom bola veľká opravovňa tankov a pancierových vozov. Najväčšou záťažou bol ale strach. Vedeli sme všetci, že v noci sa popravovali pochytaní Židia na židovskom cintoríne, hovorilo sa o ľuďoch , ktorí po poprave na Kováčovej boli iba ťažko ranení a z masového hrobu zpod viac vrstiev mŕtvol sa vyplazili a ušli. Podobné správy bola aj o Kremničke, kde do pôvodného protitankového zákopu bystrické gestapo vraždilo väzňov. Gestapo pracovalo na základe akéhokoľvek udania. A tak Slováci udávali nevinných súsedov, príbuzných a známych. Počas konca vojny sme bývali v druhom zvolenskom byte (prvý bol v budove lesného riaditeľstva a tretí v činžiaku lesov na námestí SNP) v susedstve hotelu Grand . Vo dvore býval sudca Hudec s matkou a s bratom s rodinou (boli naši vzdialenejší príbuzní). Na poschodí býval prevádzkový šéf hotelu Grand pán Štrauss s manželkou   a synom Tomášom, mojim kámošom. Išlo o židovskú rodinu, ktorá dostala vzhľadom na znalosti pána Štraussa výnimku a prežila vo Zvolene až do konca vojny (V posledných dňoch omylom p. Štraussa zastrelili pri oslobodzovaní Veľkej Lúky. Tomáš skončil vo Švajciarsku ako výtvarný estét). V tomto dome býval aj p. Dvořák s rodinou, ktorého zase nevysťahovali do Čiech, lebo bol vynikajúci odborník na výrobu bryndze v zvolenskej mliekárni Whitmann. U Dvoŕákovcov bývala počas okupácie petržalská Nemka, s manželom a sestrou, mladou baletkou Katkou Gratzerovou. Táto pani bola tlmočníčka na Gestape. Večer chodila domov veľmi unavená a hovorila, že jej šéfovia, ktorí prišli do Zvolena z inej časti Európy, sú zúfalí z toho ako sa Slováci udávajú, často bez dôvodu. Že to inde nezažili. Tlmočníčka zrejme pomohla veľa ľuďom, lebo po oslobodení vo Zvolene zostala a pred Ľudovým súdom sa obhájila s pomocou vďačných ľudí, ktorým zachránila život. Správy o popravách kohokoľvek vyvolali strach. Všetci sme sa báli, či nás niekto z blbosti neudá. Spomínam ešte na udalosť z novembra, alebo decembra 1944 kedy v idúcom vlaku pri nemocnici explodovala nálož, ktorá skoro zabila spolužiaka Jara Babku, ktorý bol s otcom v Bystrici pre hotovosť na výplaty učiteľov meštianskej školy. Podľa jednej fámy išlo o akciu partizánov, podľa druhej o akciu Nemcov.
 
        Zvolen bol oslobodený 14.marca 1945. Asi mesiac predtým sa v meste intenzívne striedali jednotky, ktoré ustupovali. Útok prišiel od Lučenca. Najprv bolo počuť mrmlanie vzdialenej delostreleckej paľby. Posledný týždeň dopadali na mesto ojedinele delostrelecké granáty a neskôr aj míny. Fronta sa zastavila pred mestom. Vtedy sme sa všetci sťahovali do pivnice. Už prv časť pivnice vyčlenili na skrýšu cennejších vecí. Známy murár pivnicu zamuroval a omietku patinoval, aby vyzerala ako stará. Do pivnice sa nasťahovali všetky partaje mimo Štraussovcov, ktorí boli kdesi na dedine. Bola tam aj tlmočníčka s rodinou, a naviac traja Očovania, ktorý ušli z transportu a Dvořákovci sa o nich postarali. Každú chvíľu sa niekto dobíjal do domu a Nemci kontrolovali situáciu. V jednom prípade musel zasiahnuť aj otec a zahnať pôvabné dcéry brata p. Hudeca, ktoré sa tak páčili mladým nemeckým vojakom, že často tam chodili nakukovať a pýtať si vodu. Museli sa skryť v najzadnejšej časti pivnice. V pivnici sme celú dobu bývali, jedli a spali. Iba občas niekto skočil do bytu vziať potrebné. Jedno ráno bolo ticho a tlmočníčka nás zobudila „ Už sú tu“. Vyšli sme pred bránu a tam sme stretli mladých spotených chlapcov pochodovať v zástupe popod domy. Nechápali sme prečo tlmočníčka prvému Rusovi darovala svoje náramkové hodinky. Bol to hit osloboditeľov. Zbierali hodinky. Davaj časy, bolo heslo dňa. Niektorí ich mali na ruke aj 10 kusov a ako známky si ich vymieńali. Spolu s Rusmi prišli aj Rumuni, s ktorými sa dali robiť veľké obchody s úzkoprofilovými cigaretami. Vo dvore nášho domu bola vozotajská jednotka uzbeckých vojakov. Chovali tam kone a v noci prepravovali materiál na frontu na malých vozíkoch. Boli to skromní, tichí ľudia. Chovali sa priateľsky. Iba raz sa opili tak, že chceli strieľať a vtedy to išiel niekto zahlásiť na veliteľstvo NKVD, v susednej katolíckej fare. Prišli po nich. Na druhý deň prišli poriadne opuchnutí, potom si dávali pozor. Jeden z nich, technik zo Stalingradu, rád so mnou komunikoval, dovolil mi voziť sa na koni a raz mi dal 50 korún . Kúpil som si za ne šachy a učebnicu ruštiny.
 
      Zásobovanie bolo biedne a len pomaly sa zlepšovalo. Začali znovu vychádzať noviny. V kinách sa premietali sovietske bojové filmy a postupne začali prichádzať aj americké a anglické. Korzo fungovalo naplno. Vracali sa ľudia z koncentrákov, zahraniční vojaci a život sa konsolidoval. Na   námestí postavili Rusi vysokú nepriehľadnú ohradu, v ktorej ženisti a vojenskí zajatci čosi stavali. Nakoniec tam bol pamätník oslobodenia Zvolena. Obsahoval aj slová vďačnosti Slovákov. Neskôr som našiel v odbornom časopise pre architektov, správy a fotografie o tom, že Červená armáda zmobilizovala architektov a podľa ich návrhov sama stavala pomníky na svoju oslavu po časti Európy, ktorú oslobodzovala.
 
      Odkrývali sa aj masové hroby. Pri jednom som bol. Obete boli už v rozklade a všade bol sladkastý zápach na odpadnutie. Exhumácie robili zajatí Nemci a domáci fašisti. Iná aróma je spojená sa ruskou armádou. Vojenské komisárky a výfukové plyny aut vydávali zo seba zvláštny kyslastý zápach. Stretol som sa ním aj počas okupácie v roku 1968.
 
      Najkratší školský rok som absolvoval ako sekundán na zvolenskom gymnáziu, Trval len máj a jún 1945. Nový predmet bola ruština, kde som znalosťou azbuky zabodoval u povestnej Soroky. Horšie to bolo neskôr.
***
 Napísané 21.1.2003 v Banskej Bystrici
 Miroslav Vester st.
 
 
 
 
TOPlist