aktualizováno: 04.10.2022 16:17:42 

S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

Zem sa pohla 1
KLIKNI NA HNEDÉ TITULKY HORE
Zem sa pohla 1...

Jozef Havran

Zem sa pohla

( 2002 )

 

    Dušan Zríň sa prudko strhol a posadil na starej železnej posteli. Vyvaľoval oči do tmy chatky, kým si uvedomoval, čo ho prebudilo. Ešte teraz niekoľkokrát zapraskalo v drevenej konštrukcii. Otáčal hlavou vždy tým smerom, lebo duchovným zrakom videl miesta pod tatranským profilom, všetky spoje vyhotovené vlastnými rukami, pomocou dláta a neveľkého počtu klincov. Konštrukcia chatky bola pevná. Pred obíjaním hranolov traja chlapi s ňou nepohli. Pamätá sa, vtedy nezapraskala.

    Zobudil ho pohyb zeme a hlboký ston vychádzajúci z jej útrob. Áno, zem sa pohla a pritom zastenala! Teraz, keď si bol istý príčinou prebudenia, natiahol sa za vypínačom nočnej lampy. Zostal sedieť a prezeral si vnútro chatky. Vlastnými rukami ju postavil. S pomocou švagra a zaťa, dodal rýchlo. Nerád by im ublížil.

    Dôležitým sa stal pohyb a ston zeme. Spomenul si na Hemingwayov román Komu zvonia do hrobu. Je v ňom epizóda, v ktorej sa pohla zem. Samozrejme, za celkom iných okolností. Ale na tom nezáleží.

    Pozrel sa na hodiny po otcovi, postavené na improvizovanom príborníku. Onedlho by mali jedným úderom odbiť poslednú polhodinu pred polnocou. Vstal, prehodil na seba poštársky zimník po matke a šiel močiť. Nedávno mu priateľ poradil. – Ak ťa začne omínať prostata, pi odvar z vrbovky!- Ešte ho neomína. Večer vypil viac vody, môže demonštrovať, že všetko je OK. Otáča pritom hlavou za hviezdami. Ani jedna na takom kuse neba? Uvedomil si, že vzduch je teplejší ako bol večer a je bez pohybu. Večer pofukoval vetrík.

    Neskôr, motajúc sa po chatke, začul tiché šumenie. Vyčkal, či sa bude zosilňovať a keď spadli prvé väčšie kvapky na plechovú strechu, ľahol si do postele. Dážď ho uväzní v chatke možno na celý zajtrajší deň. - Nech!- povedal nahlas. Aspoň príde na to, prečo sa zem pohla a zastonala. Alebo to urobila v opačnom poradí? Ako to, dočerta, má vedieť, veď vtedy spal. Otáznejšie je či zaspí, keď strecha nad hlavou spieva ďakovnú modlitbu za májovú vlahu pre rastliny tohto požehnaného kraja.

   Lenže dážď netrval dlho. A tak ešte zaspal.

 

    Radšej sa nemala pohnúť!

 

    Žalostne sa rozoštekal pes – vyhnanec a bolo ráno i pre Dušana Zríňa. Citlivo reagoval na šteky psa priviazaného celú noc na zemiačnisku, aby odháňal divinu. Zreteľne vnímal vyčítavú zvukomaľbu, modulovaný psí hlas privolávajúci gazdu.

  - Je svetlo, mal by ho odviesť a nechať odpočívať. – zahundral Dušan a spustil nohy z postele na molitanovú podložku.

    Na pyžamo si prihodil niečo teplejšie. Zapísal údaj teplomera hneď za dátumom nového dňa, pridal písmeno R (ráno). Potom údaj elektromera umiestneného naľavo pri vchode v predpísanej skrinke. Zapol varič a postavil naň čajník s vodou. Nie, čierna káva to nebude! V noci mátožil. Urobí si najprv čaj, just naopak, a kým vychladne bude hotová i praženica z troch vajec. Bez cibule a mletej papriky. Ale zato s dobrým zemiakovým chlebom. Hygiena počká. Vonku je ešte chladno.

    Zapol ďalší varič so štvorpolohovým prepínačom teploty. Kým sa olej v hliníkovom kastróliku zohreje, pripraví si do šálky vajíčka. Neznáša mokré, lepkavé prsty. Škrupiny ihneď vyhodí pod jabloň a vonku si umyje ruky, po odtečení hrdzavej vody.

  - Nie je to dobre urobené. – povedal nahlas. – Redukčný článok je železný a hrdzavie. Musím ho vymeniť!

Vrátil sa do chatky, vylial vajíčka na olej v kastróliku.

  - Predčasne, ako zakaždým! – poznamenal.

Neozvalo sa typické škvrčanie, lebo olej nemal potrebnú teplotu.

    V chatke potemnelo. Dušan sa obrátil k dverám. Svetlo v nich zacláňal Mišo Krútňava. S rukami na bokoch zárubne vo výške pliec, strčil strapatú hlavu dovnútra.

  - Ja vášho boha, chlapi! – spustil, - čo ste zase robili s vodou? Prečo netečie potôčik? Potrebujem poliať priesady a šmýkať do roboty. Švagor ma čaká s autom. Čo stále niekto jebe do toho

jarčeka?- Na chvíľu zmĺkol, aby sa nadýchol.   - Ako ja viem, včera voda tiekla a nikto nič s ňou nerobil. Nemáš vlčiu tmu? – oboril sa na Miša polousmiaty Dušan, akože, berme všetko s humorom.

  - Nože sa nevycieraj a rušaj pozrieť!- potiahol Dušana za rukáv poštárskeho kabáta.

Vykročili. Dušanovi sa pohľad obtrel o škrupiny z vajec pod jabloňou a vtedy si spomenul na včerajší podvečer. Sedel za plotom záhradkovej osady pod štvorlipím a meditoval. Štyri veľmi slušne hrubé kmene, vyrastajúce z jedného koreňa, dosahujú výšku najmenej dvadsiatich metrov. Rozložitá, zároveň štíhla koruna je viditeľná široko-ďaleko. Štvorlipie predstavuje v chotári Mláčikova významný orientačný bod. Ale pre záhradnú chatku Dušana Zríňa aj nebezpečie. Neraz v myšlienkach vidí, ako v búrke šľahne blesk a niektorý z kmeňov sa rúti na chatku. Búrky nad Mláčikovom bývajú neľútostné. Ako nad celým hrebeňom Kremnických vrchov.

    Včera ho zo zamyslenia vytrhol starosta obce Fero Chlapík. Čo mu Boh nedoprial na vzraste, to pridal na rozume. Prichádzal zhora od cintorína a Dušana uvidel prv ako Dušan starostu.

  - Oddychujete, pán Zríň? Dajbože zdravia!- prihovoril sa.

  - Nápodobne, pán Chlapík, ďakujem.- odvetil Dušan a vstal. Podali si ruky. Starosta sa rozhliadol.

   - Vy ste, toto tu pán Zríň, obriadili?- dôkladnejšie si prezeral blízke okolie líp. – A vraj všade je neporiadok, tvrdili niektorí poslanci obecnej rady.

  - Tak preto platíme za odpad o sto korún viac ako domácnosti obce.- poznamenal Dušan. – Nože sa posaďte, pán starosta.- ukázal na veľký plochý kameň a sadol si prvý.

  - Nemám síce veľa času, ale k tomu odpadu, viete, nemohol som nič robiť. Prehlasovali nás. Ľudia začínajú viac myslieť na seba a aj závidieť. Vidia pekné záhradky. Zabudli, ako to vyzeralo pred dvadsiatimi rokmi. No ale toto miestečko ste pekne urobili.- chcel sa vrátiť k pôvodnej téme.

  - Rád tu sedím a premýšľam, pán starosta. Je o čom. Aj o Mláčikove. Ľudia tu sú statoční, narobia sa. Zaslúžili by si veselší život. Napríklad viac turistov, alebo pútnikov. Lenže, mne sa sotva zjaví Panna Mária nad týmito lipkami. Nuž sa utešujem tým našim, nádej zomiera posledná.

  - Neviem, neviem, či by sme boli veselší, keby nám denne desiatky autobusov privážali ľudí rozličnej nátury a záujmov. Voľačo by sme získali a voľačo stratili. Bohvie, ako by to bolo, pán Zríň. Bohvie, či lepšie.

    Ozval sa Mišo Krútňava. – Pozeraj, vidíš? Však ho ani nepočuješ žblnkotať?- pretrhol Dušanovi spomienku.

  - Nebodaj máš pravdu, Miško.- povedal Dušan strápeným hlasom. – Dočerta, čo sa prepadol?- zvýšil hlas a pridal do kroku.

Bolo vidieť, že voda prestala tiecť pred niekoľkými hodinami. Hodne dávno.

  - Poďme k prameňu! Veď je to naskok.- zavelil vzrušený Dušan a ťahal za ruku Miša Krútňavu.

  - Doboha, nemám čas! Musím letieť do roboty.- reval  na Dušana ale vykročil.

Zadychčaní prekonali krátke stúpanie. Civeli na neveľkú priehlbinu prameňa. Studnička bola bez vody. Pozerali na seba, potom na zem a hľadali stopy po nejakom úsilí poškodiť prameň. Všetko bolo na svojom mieste. Na každom stebielku trávičky sa ligotala kvapôčka rosy. Ako keby sa vôbec nič nebolo stalo.

Dušan znehybnel. Natiahol krk. Nastavil ucho. Pokýval hlavou a načúval v smere líp.

  - Nepočuješ nič?- oboril sa na Miša.

  - A čo mám počuť?- odvrkol a zvrtol sa na odchod.

  - Nechoď ešte, Miško. Poď so mnou. Niečo sa mi marí. Kristušát, ak je to pravda...

Dušan vyrazil k blízkej bráničke v ohrade osady smerom k lipám. Mišo sa po zaváhaní rozbehol za ním Čo mohlo Dušana tak vzrušiť, že povedal Kristušát? Ešte ho nepočul vziať meno božie nadarmo. A čo ak nie nadarmo? Tak zauvažoval.

    Priblížiac sa k lipám aj Mišo začul šum. Alebo žblnkot? Zahamovali pod lipami. V údive onemeli. Spod kameňa, na ktorom si včera posedeli Dušan so starostom Mláčikova, vyrážal prameň vody. Prskal a striekal medzi drobným kamenčím o nejaký meter nižšie a údatne hĺbil korýtko, obtekajúc lipy smerom nadol okrajom lúky do malého zanedbaného jazierka. Toho istého jazierka, do ktorého mierne, z iného smeru vtekal pôvodný potôčik. Užovky obývajúce jazierko si túto zmenu ani nemuseli všimnúť.

  - Ja sa poseriem. – prebral sa Mišo. – To ste prečo urobili? – oboril sa na Dušana. Ten sa nechápavo pozeral na neho. Neprítomný duchom. Mlčal.

  - To sa vám len tak neprepečie, páni! – pokračoval Mišo. – Máš šťastie, že musím šmýkať do roboty, Zríň!

    Mišo Krútňava náhlivo odchádzal. Dušanovi naskočila husia koža. Priblížil sa k prameňu, začrel rukou do bublajúcej miniriavy a chlipol si z nej. Ešte keby tak bola minerálna, pane Bože. Po tele mu opäť prebehli zimomriavky. Spomenul si na prebudenie v noci. To bude kuca-paca. Radšej sa nemala pohnúť!

V tom vyskočil ako rys. Zavetril vo vzduchu.

  - Pane, Bože! Moja praženica. – zakvílil. – Veď som nevypol varič.

Rozbehol sa k bráničke. Cez plot by to bolo ani nie dvadsať metrov. Vo dverách chatky uzrel dym. Musel prebehnúť celých sto metrov, ak nie viac, s myšlienkou na to najhoršie. Požiar. Chatka by horela ako kopa suchej trávy.

 

   Ľudia, veď je to zázrak!

 

  - Dakoho by som nakopal do gúl! – zlostí sa Mišo Krútňava a oblúkom ponad plot posiela polievaciu krhlu do vlastného dvora. Zdrapí tašku pripravenú zvnútra pri bráničke a naťahuje krk smerom k susedovmu dvoru.

  - Dórááá, Dora! – volá na susedu. Tá sa mu v tom momente obracia chrbtom, zohýňa sa pre ďalší kus prádla aby ho zavesila na šnúru. – Bozaj ma. – zašomrala si, - keď som ti len Dora!

  - Dórika, neondi sa. Dievčatko... – volá tichším a badateľne prosebným hlasom. Ale Dora si ešte dôkladnejšie prezerá kvalitu prania a opatrne vešia svoje obľúbené prádielko. Tak vidíš, smeje sa v duchu. A už som ti Dórika.

  - No čo je, Miško? – prudko sa otočí, ako keby teraz reagovala na jeho prvý výkrik. – Mám dojem, že sa ponáhľaš. A chceš mi povedať: Dobré ráno Dórika! Ako si sa vyspinkala?

  - Ale hej! Presne tak som to chcel. Ale nemám toľko času.

V tom sa naozaj rozľahlo netrpezlivé trúbenie auta poniže, pri potoku.

  - Švagor ma berie do roboty, ale nemohol som poliať priesady, lebo tí starí bosoráci poondiali potôčik. Večer vysvetlím.

  - Ktorí bosoráci, prosím ťa? Je ešte okrem teba nejaký široko-ďaleko? – trápila ho  Dora za úvodný prešľap.

  - Tú, tú, tú, tu-tu-tu! – znova sa dal počuť švagor.

  - Prosím ťa, na kolenách, Dórika, vezmi vodičku a polej mi tie priesadičky. Veď to nebude len tak, zadarmo. Ďakujem! – dokončil Mišo ponad plece v behu.

  - Dobre, Mišinko. Draho to zaplatíš! – vyprevádzala ho Dora pohľadom. Stála v rannom vetríku medzi previevaným prádlom, spokojná v tvári hádam o desať rokov mladšej, ako Mišov démonický ksicht.

Tak či onak, pomyslela si, Mišo ani raz nezaklial. Buď naozaj nemal čas ohavne nadávať, alebo v ňom klíči sejba jej dobrého slova i dohovárania. Mišo je prvý objekt na najbližšom misijnom území Dory. Ak sa treba modliť za spásu mŕtvych hriešnikov, o čo viac pozornosti vyžadujú živí hriešnici? Mišo Krútňava medzi hriešnikmi Mláčikova stojí na poprednom mieste. To ona, Dora Vrtká vie najlepšie!

Ich domy sa priam dotýkajú. Mišo je slobodný, starý mládenec. Rodičia mu zomreli, sestra sa vydala do Čiech. Dora je vdova, nie najmladšia, ale ani stará. Aj jej rodičia stačili umrieť a súrodencov nemá. I keby nechceli, sú osudovo odkázaní jeden na druhého. Poznajú sa od malička. Naučili sa jeden druhého znášať, pomáhať si, ale aj pokúšať a podpichovať. Podľa stavu geomagnetického poľa, hovorieva Miško.

    Nejako bolo a dáko len bude, povedala si Dora. Ďalšie prádlo do virpulky nepoloží, ale sa pozrie na priesady. Čo bude ďalej, to sa uvidí. Nepozrie sa len na priesady. Starý Zríň dávno dráždi jej zvedavosť. Neraz počula, s prepáčením, že chodí pod lipy a vysedáva na vajciach. Ona si posvieti na tých externých amatérov na mláčikovskej pôde!

   

    Približne v tom čase vošiel do osady Ondro Horárik a zaparkoval pred svojou chatou, ktorá verne hlásala, že kedysi nebol “obyčajné zviera“. A veruže nie! V blízkom okresnom meste vykonával funkciu námestníka telekomunikácií, ku plnej spokojnosti riaditeľa i Strany. No nie iba pár rokov.

Prifrčal nakrátko. Poliať priesady. Potom pôjde pomôcť zaťovi s prípravou oslavy päťdesiatky. Má sľúbenú priestrannú chatu na brehu vodnej nádrže, v prímestskej rekreačnej zóne.Priam pribehol k prameňu s polievacou krhličkou a prázdnym vedrom. Možno sa tak nikdy neponáhľal ako dnes. Na oslavu príde aj brat so švagrinou. A s ňou si bezchybne rozumejú. No teraz stál nad prázdnou studničkou a chcel poliať na tri-štyri dni.

  - Do pekla! Čo to má znamenať? – zvolal. Ako muž činu, položil nádoby a vrátil sa do chaty. S krompáčom a lopatou si už neraz pomohol, keď sa nedalo zo studničky naberať s nádobami jeho veľkosti.

Pustil sa do kozmetickej úpravy prameňa mysliac, že v malej hĺbke našiel inú cestu. Ale ani po polhodinovej intenzívnej prácičky, keď okolie prameňa mal vyzdobené hlinou a kameňmi, voda sa neobjavila. Znechutený odhodil nástroje. Potom ich odniesol do chaty a vrátil sa pre nádoby. S úpravou terénu sa nemienil zapodievať okamžite. Veď možno bude dakto chcieť pokračovať v začatom diele.

  - Zákaz, nezákaz, nemám inú možnosť!- ospravedlnil úmysel polievať vodou z obecného vodovodu. Ak bude mať šťastie a nik ho neprekvapí, poleje rýchlejšie. Beztak stratil drahocenné minúty rozkopávaním studničky.

    Vychádzal cez bránu záhradkovej osady, keď mu skrížila cestu tá nemožná ženská od potoka. Tlačila káričku s bandaskami vody. Musel jej dať prednosť, lebo nechcel mať opletačky s jej jazykom.

  - Nepozeraj na mňa, očká ti vypadnú. – zarecitoval potichu Horárik a pridal plyn. Nemala by ma poznať, uvažoval. Veď ani ja ju v záhrade nevídavam. Iba som čo-to o nej počul.

Dora sa doterigala na Mišovu parcelu. Neraz ho počula spomínať, že susedí s Horárikom. A hľa, Horárikove priesady sú čerstvo poliate. Nuž v aute odchádzal kto iný, ako Horárik? Na dôkaz sa rozhliadla po osade. Nikde neparkuje auto, nik sa nehrbí nad motykou. Zo žiadneho komína sa nedymí.

Aj to, pomyslela si. Toto je záhradková osada? Skôr chatová. Samí bývalí papaláši. Chatky by nemali byť poschodové. Neboli dovolené komíny. Aspoň toľko si pamätá z Miškových lamentácií. On, Miško, nepotrebuje chatku, pokračovala vo vnútornom monológu popri polievaní. Je domáci, interný záhradkár. Obrába vlastnú pôdu po rodičoch! Kedysi to patrilo im. Ako spoluvlastníkom. Aj Horárik sa rozťahuje na jeho pôde. No vtedy sa nedalo nič robiť. Čo keby teraz, skrsla v hlave Dory nebezpečná myšlienka? Sám by to neobrobil. Chodí do roboty. Ale veď by mu mohla pomáhať. Doru  oblialo príjemné teplo. Éj, všeličo by sa ešte mohlo dať!

    Dora skončila polievanie. Vody mala dosť. Spokojná, že neporušila zákaz polievať z vodovodu odbehla ku studničke.

  - Ejha, Mišo má pravdu. – zajasala. – Tí starí poprdáci, a či bosoráci ako ich prezýva Mišo, naozaj pobabrali prameň. Voda netečie. To je bomba!

Rýchlo sa pobrala preč, aby nebodaj nebolo zle – nedobre i s ňou. Na hlavnej ceste pod cintorínom si vydýchla. Aha, Zuza, stará Lopúška, ide z cintorína. Bude mať svedka na vodu. Škoda, že ju neuvidí s plnými bandaskami. Nemusí jej uveriť, keď sa o chvíľu dajú do reči.

 

    Na spiatočnej ceste sa Dora Vrtká zastavila v obchodíku s miešaným tovarom. Teta Rakytová bola ku každému zákazníkovi spravodlivá. To znamená, že aj milá.

  - Vítaj, Dorka. Čo ti pochybelo? – opýtala sa skôr ako Dora stačila pozdraviť. Veď ako aj, keď si musela pohľadom vynútiť rešpekt niekoľkých chlapov šermujúcich fľaškami piva, už – už si otvárajúcich zobáky na jej účet. Zarazilo ju, že pohľad stačil. Nie, nie, nebuď domýšľavá, povedala si v duchu. Bavia sa o hokeji. Sú a celý deň budú ako tetrovy, keď tokajú.

  - Teta Rakytová, - prosí Dora, keď si uložila zaplatený nákup do tašky. – Nože mi, prosím vás, napíšte to číslo opravára televízorov. Včera sa mi pokazil a číslo telefónu nie nájsť. V zozname ho nevidím. To bude dáky súkromník, a či čo?

  - Ale dám, Dorka, napíšem. Číslo sa ľahko stratí.

  - A čo ty, Dorka moja, nepopýtaš starého Zríňa? – ozval sa Karol, šedivý starý muž chlípneho pohľadu. – Toť nedávno som ho videl driapať starý televízor z kontajnera pri cintoríne. Asi tomu rozumie – povedal celkom vážne, akoby s dobrým úmyslom.

  - Rozumie, určite! – pridal sa Tóno, mladší ako Karol, len s rovnakým gágorom. – A nielen televízorom rozumie. Vyzná sa aj v duchárine.

  - Ha, ha, ha – rozrehotali sa ostatní chlapi.

  - Nepočúvaj ich, Dorika, - ozvala sa teta Rakytová a podávala jej lístok.

  - A čo ich nevyduríte von, na vzduch. Veď sa vám tu podusia. Podaktorým už začína šibať – bránila sa Dora útokom a strčilapäsťou do Karola. – Aha, ako mu oči dupkom stoja, ako keby prvýkrát videl ženskú – zasmiala sa a pristúpila k dverám.

  - S tou si nezačínam! – vyťahoval sa Igor, vyciedzajúc druhú fľašku Zlatého bažanta.

  - Dovidenia, teta Rakytová! – pozdravila Dora a už nereagovala na dobiedzajúceho Karola. Čaká ju neľahká úloha, hneď ako príde domov.

 

    Trocha sa zdržala pred zrkadlom. Nemienila sa nejako zvlášť páčiť Zríňovi. Z komory potom priniesla predlžovaciu sieťovú šnúru a zamenila ju s tou, ktorá bola pod televízorom. Stojí medzi oknami na prednej stene a najbližšia zásuvka je pri dverách pod vypínačom lustra. Ako v starom dome. Keď chce pozerať, musí potiahnuť kábel. Novšiu predlžovačku odložila do komory.

  - Veď je to podvod, Dórika, - akoby aj po toľkých rokoch počula maminku. – No a čo? – povedala nahlas. Keď je ženská sama, pomáha si ako vie, a dajme tomu pokoj, maminka, pomyslela si.

    So Zríňom sa chce porozprávať len tak cez plot. Ako keby náhodou, cestou do cintorína, skratkou popod lipy. Dúfa, že bude pred svojou kvočkou. Tak prezývajú jeho chatku so strmou strechou skoro až po zem. Vchod a jedno okno sú pár metrov od oplotenia. Z chodníka pod lipami ho uvidí aj keby ležal na posteli. Dvere málokedy pritvára.

To sa vie, že sa ho opýta na televízor. Dávno počula od July, že sa zabáva so starými krámami z kontajnera. Čo s ním? Vždy lepšie ako keby chlastal.

 

    Prešla cez lúku, ktorú len nedávno začali znova kosiť. O chvíľu bude na chodníku.

  - Jaj, bože! – skríkla znenazdajky. Pri prechádzaní úzkeho pásu starej trávy s krtincami a mraveniskami, blízo svahu stúpajúcemu k lipám skočila do vody. Namočila si aj druhú topánku., ale ďalej bolo už sucho. – To tu nikdy nebolo! – postála a prezerala podozrivé miesto. Otriasla si topánky. Nemá čas vyšetrovať. Potom, na spiatočnej ceste.

Blížila sa k miestu odkiaľ by mohla osloviť Zríňa, keby bol na mrňavom dvore pred chatkou. Napínala sluch, či nezačujemajstrovanie v prístavku. Vtom sa jej zazdalo, že čosi čľuplo do blízkeho jazierka, skôr močariny, ktoré obišla. Nie. Postála, to nebolo od jazierka. Skôr to bol prúd vody padajúci medzi kamene. Ten tichý zvuk prichádzal od líp. Zháčila sa pri pomyslení, že by Zríňa mohla nemilo prekvapiť pod lipami. Nemôže postávať ako mladica čakajúca na schôdzku. Vykročila.

Zríň nebol pred chatkou. Zvuk padajúcej vody počula jasnejšie. Šplechot prichádzal od líp. Za chvíľku bude pod nimi. Zmocňovala sa jej panika. Čo ak ju zvádza? Vtom si uvedomila vlhkosť v topánkach. Veď to môže spolu súvisieť, ty sprostá Dora. A vstúpila do tieňa mohutnej koruny spletenej zo štyroch líp vyrastajúcich z jediného koreňa.

Kúsok pred ňou, mierne bokom od chodníka, spod veľkého plochého balvana klokotal prúd vody a o meter nižšie padal medzi kamene obnažené od vymytej pôdy. Dora zmeravela. Tu voda nikdy netiekla! – Ľudia, veď ja to zázrak! – zvolala. Pozrela na štyri kmene a razom si uvedomila, že na ktoromkoľvek z nich by sa nádherne vynímala soška Panny Márie. Alebo aspoň obraz v krásnom ráme. Všimla si tiež, že plocha okolo líp je čistá, ako stvorená na tiché posedenie. Niekto si dal na poriadku záležať. Sedieť by sa dalo aj na kameni. Ja hlúpa! Pochopila, že tan chodí sedávať Zríň. Pán Zríň, opravila sa. Že už dávno ju nenapadlo skrátiť si cestu do cintorína.

    Áno, to je zázrak. A tú sošku sama prinesie. Čo najskôr. Nie, hneď! Mohlo by to napadnúť aj inú ctiteľku Matky Božej. Ale vyvolila si ju, Doru. Ona ju priviedla sem. Od rána cíti, že sa niečo stane. Vlastne už v noci sa nečakane zobudila. Ani Miško nepreklínal, nevzal meno Božie nadarmo.

    Dora sa zvrtla. Rozbehla sa domov. Presne takú sošku má po maminke.

 

    Zríň to nemá jednoduché
 
    Starý Zríň vie prečo chodí do záhrady. Prišiel na to sám, lebo veľa premýšľa. A pozoruje. Samého seba tiež. Vie, že nechodí len pracovať na pôde. Presvedčil sa, že v záhrade pracuje aj na sebe.
I teraz pohľadom sleduje červienku obyčajnú. Uniklo mu, kedy si urobila hniezdo pod previsom svahu, ktorý kolmo usekol vo výške necelého metra, dávno už, pri hĺbení plošiny na stavbu záhradnej chatky. Od vtedy sa príroda úporne snaží z kolmej steny vytvoriť štyridsaťpäť stupňový svah. A on jej nebráni. Pri vrchu steny vznikol trávnatý previs prerastený machom. Pod previsom, oproti vchodu do chatky je v zemi hniezdo. Spozoroval ho, až keď samička častejšie prilietala a odlietala, lebo kŕmila mladé červienky. Neuveriteľné, ako aj takáto udalosť dokáže človeka ovplyvniť.
 
    Zríň rád premýšľa. Pozoruje červienky necelých desať dní. Len dnes si uvedomil, že mama červienka si zvolila spoločenstvo s ním. Aj ona mohla pozorovať Zríňa, a až potom usúdila, že jej nehrozí nebezpečie. Možno si uvedomila, že práve Zríňova blízkosť jej poskytne väčšiu bezpečnosť. Zríň si začal spoločenstvo s červienkou vážiť. Ako jej prejav dôvery. Cíti sa poctený. Ba prijal i spoluzodpovednosť za ich ochranu. Má starosť navyše. Neraz videl prechádzať mačku cez parcelu. Trápi ho, že v záhrade nemôže zotrvať, kým sa mláďatá nenaučia lietať.
    Dnes má aj inú dôležitú tému na premyslenie. Vstúpil, a či bol vtiahnutý do ďalšieho vzťahu v prostredí záhrady.
Ide o prameň kryštálovej vody, ktorý v noci vyrazil pod lipami. Potrebuje preskúmať predchádzajúce súvislosti a následnú závislosť pociťovanú od objavenia sa prameňa. – Stal som sa účastníkom udalosti – povedal polohlasom. Častá samota ho naučila rozprávať sa i so sebou. Vnútorným hlasom. Alebo i nahlas. No nielen so sebou. Tiež s udalosťami, ako keby boli živé. Vo všetkom hľadá a vie objaviť súvislosť s ním. Vzťah voči okolitému prostrediu. Cíti sa postavený do stredu tohto sveta.
- Tá udalosť ma môže poznačiť, - pokračoval – ako ma poznačili červienky. Obsadili malý ostrovček v mojom mozgu, v mysli. Majú nárok na môj čas. A tak ďalej. Prvá otázka znie, či si to želám. Žiaľ –
 
- 11 -
nežiaľ, želám si to! – prehlásil a poobzeral sa, či je stále sám.
 
    Vzal volkmen a šiel si sadnúť k prameňu pod lipy. Nezabudol pohárik od jogurtu. Otestuje vodu na sebe.
Usadil sa na kameni čelom k lipám. Prameň mal po ľavej ruke. Videl tak na priečelie chatky. Na hniezdo nie. Preto nemôže zostať pridlho. Nasadil si sluchátka a stlačil „play“. Nabral vodu do pohárika. Odpil a položil ho na kameň. Konečne si nerušene vypočuje milostnú áriu Violetty sempre libera z Verdiho opery Traviata. – Vlastne ide o to, že sa začínam cítiť spoluiniciátorom vzniku, a či premiestnenia prameňa, - začal monológ. – Nie je to smiešne? Nafúknuté? Pýcha peklom dýcha! Kto vysoko rúbe... Teda nielen spoluúčastníkom, už aj iniciátorom. Pardon, spoluiniciátorom. No a či to logicky nevyplýva z toho, že pri robení poriadku okolo líp (neurobil ho za jeden deň) často myslel na mnohé miesta údajného zjavovania sa Panny Márie? A či si to neželal? Nepredstavoval? Nekoketoval s tou myšlienkou? Určite áno. A nie raz.
Jediný, komu sa s humorom priznal je sused v osade Števo Herkules. Má parcelu nad Zríňovou a cez jeho bráničku v oplotení chodieva pod lipy. Veď len kým si urobí vlastnú. Zo svojej parcelky. Nemalo by to dlho trvať Nikto nemá dnes prebytok trpezlivosti.
    Vypil za pohár vody. Privrel oči, aby si ľahšie predstavil seba a Julku, svoju ženu, v prvom rade hľadiska opery krajského mesta. S pribúdajúcimi rokmi nachádzal v počúvaní vážnej hudby uspokojenie. Ponúkala mu dostatočnú odpoveď na otázky vyvolávané pokročilým manželstvom. Stvorenie opery považoval za nadľudský výkon. Rád by poznal tajomstvo motivácie Verdiho. Pri čítaní jeho krátkeho životopisu sa bezmála rozplakal.
Rozhliadol sa a znovu zatvoril oči. Verdi sa oženil dvadsaťtri ročný. O rok sa im narodila Virginia. V ďalšom roku syn Icilio, lenže šestnásťmesačná Virginia zomrela. V nasledujúcom roku zomrel pätnásťmesačný Icilio. A o rok po ňom zomrela Verdimu žena Margarita. Mal dvadsaťsedem rokov. V milánskej La Scale vypískali jeho druhú operu „Jeden deň kráľom“. Dokonalá pohroma pri prvých krokoch v súkromnom i profesionálnom živote. Dostatočná na prepadnutie zúfalstvu.
Zríňovi sa oči naplnili slzami. Sňal sluchátka z hlavy a vypol
 
- 12 -
volkmen. Chcel sa započúvať do žblnkotu prameňa. Cítil sa s ním zviazaný. Vzápätí, na prasknutie konárika zdvihol hlavu. Pri lipách stála žena. Chvíľu pozeral na ňu, potom vstal.
  - Ničoho sa nebojte, - povedal. - Cestou sem mi niečo spadlo do oka, nuž tak slzím.
  - Môžem sa na to pozrieť, - ponúkla sa. – Ako bývalá zdravotná sestra, - rýchlo dodala.
  - Prepáčte, som Zríň, záhradkár. Hen za plotom je moja parcela. A ďakujem, s tým okom to nebude také zlé. Asi stačil váš pohľad, - pokúsil sa o žart.
  - Vrtká, - predstavila sa Dorota.
  - Teší ma. Idete do cintorína? – spýtal sa Zríň pozerajúc na veľkú igelitku v jej ruke.
  - Nie, pán Zríň. – Urobila niekoľko krokov. – Ak neodmietnete, možno budem potrebovať vašu pomoc, - ukázala na tašku a položila ju na zem.
Zríň sa pozrel smerom k hniezdu červienok.
  - Rád pomôžem. Ale keď zbadám mačku pri chatke, budem musieť odbehnúť. Zahnať ju.
  - Viete, pán Zríň, chcem na jednu z líp zavesiť skrinku so soškou Panny Márie pomocnice kresťanov.
Dorota bez okolkov uchopila skrinku a naznačila Zríňovi aby z nej stiahol igelitku. Obrátila ju ku svetlu, aby si ju Zríň prehliadol.
  - Pekne vypracovaná skrinka.
  - Urobil ju môj dedo. Visela na smreku, na dvore starého otca. Z vďačnosti za vyliečenie deda z úrazu v lese pri sťahovaní dreva. Keď som sa narodila, starký urobil pre mňa zo smreka kolísku. Teraz je na obecnom úrade. Slúži pri vítaní novorodencov zboru pre občianske záležitosti.
 - Dedo bol macher. A zaiste aj starký. Len či tu skrinka nenájde skazu. Prehnaná mariánska úcta má aj svojich odporcov, pani Vrtká. Dokonca i medzi veriacimi.
  - Dúfam, že nepatríte k nim, - vyzvedala Dorota. Čakala odpoveď.
Zríň pozeral na kmene líp. Tváril sa, že nepočul jej otázku.
  - Čo by ste povedali na túto pozíciu, - pristúpil ku kmeňom a ukázal na miesto pre skrinku.
  - Lepšie umiestnenie by som dlho hľadala. Priznajte sa, že ste už
 
- 13 -
na to nie raz mysleli.
  - Ani teraz vám neodpoviem, aj keď je to neslušnosť, pani Vrtká. Nie ste náhodou jasnovidka? – dodal s úsmevom.
  - Spôsob akým ste upravili okolie líp mi vnucuje tú domnienku. Však ste to boli vy, kto tu poupratoval?
  - To áno, miesto je priam predurčené na spirituálne meditácie. O to mi šlo.
  - A to je čo, prosím vás, - zadivila sa teatrálne.
  - Prepáčte, nechcel som sa vyťahovať. Hneď vysvetlím.
  - Duchovné rozjímanie pri žblnkajúcom prameni môže pôsobiť uspávajúco, - skočila mu do reči smejúc sa.
Zríň pripustil, že má čosi, akože z charizmatickej osoby. Určite ho chvíľu pozorovala v zadumaní nad Verdiho dramatickým vstupom do života. Odmietla vysvetlenie. Ba vysmiala ho. Skôr čertovská žena, pomyslel si.
Vzal do rúk skrinku. Prezrel si jej zadnú stranu.
  - Budeme potrebovať skoby. A tiež nejaký rebrík.
  - Jednu skobu mám. Kladivo tiež. Ale s rebríkom som sa naozaj spoliehala na niekoho zo záhrady. Najviac na vás, pán Zríň.
  - O chvíľu som tu s rebríkom. Posaďte sa zatiaľ.
    Keď ho uvidela prichádzať s krátkym rebríkom, sňala si z hlavy sluchátka a volkmen vypla. Položila ho na miesto.
  - Pekná nahrávka. Nehneváte sa, že som bez opýtania? – ukázala pohľadom na prístroj.
  - Nemám sa prečo hnevať, - povedal a pomyslel si, že príliš provokuje. – Obdivujem Verdiho vôľu zápasiť s prekážkami. Páči sa vám? Verdi?
  - Teraz neodpoviem ja a vrátim vám otázku. Pán Zríň, ste veriaci človek?
  - Som. Určite som spirituálne, teda duchovne založený. Ale, viete, zastávam názor, že človek môže byť duchovný aj bez náboženstva. Prepáčte. Nemám to jednoduché a nechcem vás zdržiavať s podrobnosťami.
  - Asi vám rozumiem. Veríte v Boha, ale voči náboženstvám máte výhradu. A ste katolík?
  - Áno, tak je to. Lenže poďme najprv upevniť skrinku, lebo ak sa
poškriepime... – nedopovedal, len sa srdečne zasmial.
 
- 14 -
Rada sa pridala k smiechu. V ňom z oboch spadlo napätie zo zbližovania sa. Nadobúdali dojem, že sa budú môcť navzájom tolerovať.
    Po zavesení skrinky a vložení sošky do jej vnútra si sadli k prameňu na úctyhodný balvan, vyčnievajúci zo zeme. Mlčky vnímali prostredie a prítomnosť sošky v ňom.
  - Musím uznať, - začal Zríň, - že soška pôsobí ako zjednocujúci prvok. Pridáva tomuto miestu vyšší zmysel, väčšiu hodnotu.
  - Možnože si to ľudia všimnú a občas sa niekto zastaví. Pán Zríň, myslíte si, že ten prameň je tu len tak, pre nič – za nič? Alebo viete o ňom trocha viac ako ja? – obrátila sa k nemu a snažila sa vidieť mu do očí.
  - Rád by som vyslovil pravdu, keby som vedel aká je. Viem len, že sa musel objaviť, a či premiestniť v noci, keď som sa prebudil na pohyb zeme a jej hlboké povzdychnutie, vychádzajúce z poriadnej hĺbky.
  - Nikdy ste na tomto mieste neprovokovali duchovné mocnosti?
  - Pani Vrtká, čo alebo kto vám tieto otázky vkladá do úst? – povedal Zríň potichu. Keď sa potom odmlčali, neprekážalo im to, až kým sa neozval Zríň.
  - Budem musieť ísť. Chcem pomáhať tým úbohým červienkam. Ak ich objaví mačka, bude to ich koniec. Nech sa to nestane aspoň v mojej prítomnosti.
  - Raz mi o nich poviete, dobre? Ja tu ešte zostanem.
  - Ak by ste niekedy potrebovali pripojiť sa na elektriku, k sieti dvestodvadsať volt, viete kde ma máte hľadať, pani Vrtká. Natiahnem predlžovací kábel a môžete si ozvučiť pobyt pod lipami. Teším sa na stretnutia.
  - Ja tiež, pán Zríň. A ďakujem za pomoc, - povedala červená po uši, lebo si spomenula na predlžovaciu šnúru k svojmu televízoru.
    Dorota sa posadila, podoprela bradu rukami o kolená a pozerala na sošku. V myšlienkach sa ponárala stále hlbšie do svojej minulosti. Ako nikdy predtým. Do myšlienok sa jej predieralo Zríňovo : „Nemám to jednoduché a nechcem vás s tým zdržiavať.“
 
 
 
 
- 15 –
    Chlapi, zjavila sa mi!
 
  - Dovidenia, Alenka! – odpovedal Dr. Šalvia sekretárke pri odchode zo svojej firmy. Na okamih sa zastavil, aby sa opýtal, či nevie čo sa deje s pánom Krútňavom. Zdal sa mu celý deň duchom neprítomný.
  - Neviem, pán doktor. Ale zistím to, ak treba.
  - Nie, nechajte. Uvidíme zajtra. Možno som sa mýlil, - usmial sa a odišiel.
    Mišo sa po dvanásťhodinovej vrátnickej šichte hnal na autobusovú stanicu okresného mesta. Potreboval sa ihneď dostať domov. Nevie si predstaviť chodenie pre vodu za plot, pod lipy. A to má chodiť cez bráničku starého Herkulesa? Bŕŕŕ, ako ich neznáša, aj so Zríňom. Herkules mu pripomína kohosi z detstva. Keby si vedel spomenúť. Keby.
Autobusový spoj má v Mláčikove konečnú. Mišo sa nemusí báť, že ho v driemotách odvezie ďalej. Pozná všetkých šoférov, ktorí sa na linke striedajú. Dnes slúži Jano Bučko. Rozlišuje aj ich spôsob jazdy. Samozrejme, Bučko na konečnej prudko zastaví, aby Mišovi podskočila hlava a ak to nebude stačiť ťukne do klaksónu, len aby ho do hriechu dostal.
    Keď Mišo vystúpil, rýchlo sa preberá v príjemne chladiacom horskom povetrí. Konečne vypadol zo zajatia betónu a asfaltu prehriateho letným slnkom.
Málokedy sa zo zástavky poberie do mláčikovskej krčmy. Ale dnes to jednoducho musí urobiť. Celá dedina by mala vedieť o nehoráznosti spáchanej v záhradkovej osade. Až potom, možno, popustí ho hnev.
Vošiel. V piatok o takom čase býva v krčme živo. Aha ho, čo to kričí Tóno Mišpula?
  - Mišo, nepočuješ? Nechaj otvorené dvere, nech sa sem vovalí zahraničný kapitál!
Mišo ich medzitým zavrel a odsekol.
  - Ak ti tak chýba, otvor si ich a prvý napchaj vrecká.
Chlapi za stolom sa rozrehotali. Boli už vo švungu. Podali sa na lavici a Mišo si prisadol.
  - Vari si dostal trinásty plat? – zapáral Tóno. – No, že si už raz zasa
 
- 16 -
prišiel medzi nás.
  - Alebo frčku na plecia? – zrúkol Adamec svojim basom.
  - Dajte pokoj, chlapi, - ohnal sa kyslým úsmevom Krútňava.
  - Dáme, dáme, Mišinko – ozval sa mu za chrbtom horný sused Báhoň., - máš rozsušený gágor, nie ti do reči, - dopovedal a postavil pred Miša pohár Steigra. – Napi sa na moje zdravie, Miško!
  - Á, naozaj! – ožil Mišo, - ešte aspoň sto rokov, sváčko Báhoň. A vždy hore koncom.
Vstal, potriasli si rukami, potľapkali po pleciach, zazdravkali a uvítacie kolo sa uzatvorilo. Chlapi sa spokojne uškŕňali. Mišo si nevšimol, že krásna pena na pive má chybu, trhlinu, kadiaľ sa do pohára presťahoval rum na podrezanie jazyka.
    Do miestnosti vstúpila slečna s atribútmi ženy. Hlavy chlapov sa otáčali ako slnečnice.
  - To je opatrovateľka koníkov, na ranči. Perfektne jazdí, - referoval Tóno, hoci mohol predpokladať, že o tom vedia.
  - Fajn žabka! – mľaskol ktorýsi.
  - Nezávidím jej. Narobí sa ako otrok. A že vraj ranč krachuje. Počul som, - ozval sa sváko Báhoň.
  - Bude po agroturistike. Ak sa nenájde prachatý spoločník, - mudroval Tóno. – Ozaj, či viete prečo ženy zbožňujú jazdu na koňoch? – posunul reč do veselšej polohy.
Nikomu sa nechcelo turbovať hlavu. Mlčali ako ryby, len očami ďalej jastrili.
  - Lebo muži pritom nedokážu cválať, - ponáhľal sa s odpoveďou Tóno.
    Slečna si objednala malé pivo a prisadla k dvom mladíkom, ktorí na ňu akiste čakali. Chlapi sa prestali obzerať, aby nemuseli závidieť. Opäť sa zaujímali o obsah pohárov.
Krútňava usúdil, že je čas splniť poslanie. Zašiel k pultu a dal pokyn hostinskému. Ten sa začal zvŕtať, hrkotať pohármi a očami zrátal chlapov v partii.
  - Ale ty si neprišiel vo svojej koži, - pokúšal teraz Jasoň, ktorý veľa nikdy nenahovorí. Mišo sa chopil príležitosti. Veď sa nechce dlho zdržať.
Aby mu rozumeli, musí prekričať hrací automat a rámus z akčného
televízneho filmu.
 
- 17 -
  - Chlapi, dnes ma skoro zoťala mŕtvica.
  - Vari si sa nepokonal s Dórikou? – predbiehal sused Báhoň. – Počul som ťa ráno. Bol si namrzený.
 - Keby namrzený. Nasratý som bol, sváčko! Tí bosoráci, Herkules a Zríň, rozkopali prameň v záhradkách a odviedli ho za plot, pod lipy.
  - Konečne budeme mať v Mláčikove kladivo na bosorky. Aj ja nejakú poznám, - povedal vážne sa tváriaci Tóno a olizol si peru v ústrety hostinskému s táckou poldecákov a pivami.
  - Akýže bosoráci, Miško. Boh je spravodlivý, nechaj to na neho, - tíšil sváčko.
Pripili si na zdravie. Potom sa ozval Hromada. Doteraz mlčal.
  - Nože, sváko Báhoň, má Boh absolútne slobodnú vôľu? – obrátil sa k nemu. Bolo vidieť ako mu iskrí v očiach.
  - Isteže má. Má! – potvrdil, hoci sa nechcel dostať do sporu s Hromadom.
  - Ak má, ako potom môžete vedieť, či v Mišovom prípade bude spravodlivý alebo nespravodlivý voči tým poprdákom? Nanajvýš sa dá povedať, že Boh bude spravodlivý, ak bude chcieť. Tvrdím, že ak bude chcieť, môže byť aj nespravodlivý.
Hromada sa rozhliadol po miestnosti a chystal sa pokračovať. Lenže Mišo zaúpel a zahriakol ho.
  - Kristušát, Hromada, nezačínaj s tvojou mágiou, lebo ja sa už vôbec nedostanem k slovu. Sváčko, prosím vás, nechajte to tak.
  - Dobre, Miško. Máš slovo, - usmieval sa Báhoň, že ľahko vyviazne zo schyľujúcej sa nekonečnej škriepky.
  - Vysvetli nám teda, ako to tí bosoráci dokázali, - dal sa počuť Tóno.
  - A čo ja viem? Rozkopali prameň, potom šli za plot a cestou odriekali zaklínadlo až na miesto, kde mal prameň ďalej vytekať. Tak dáko.
  - Chlapi, ja tomu vôbec neverím! – povedal Adamec a spustil „Dobrý večer vám, pani krčmárka...“
  - Tichóóó! Ticho, tíško, - zavelil rezolútne Tóno. – Spievať sa bude, keď uzvrieme Mišovu kauzu.
  - Uzavrieme! – zvolal Adamec. – Ja sa stavím, chlapci, že Miško si z nás strieľa.
 
- 18 -
  - Ja si strieľam? – rozhorčil sa Krútňava. – Dobre. Stavme sa!
  - Liter borovičky! – vystrel ruku Adamec.
  - Nie, polliter! – skríkol Krútňava. Spomenul si na ráno.
  - Aha ho, už púšťa do gatí, - rehotal sa Adamec.
  - Dobre, tristo bohov. Tak liter! – podal mu ruku a Tóno presekol.
Zrazu sa kauza týkala všetkých. Vidina bezbrehej a „lacnej“ pijatiky i rozuzlenia nevšedného tvrdenia ich elektrizovala
  - Kto ide so mnou? – spýtal sa Tóno. Vstali Jasoň a Báhoň. – A nie, že nám zatiaľ zdupkáte! – pohrozil Adamcovi a Krútňavovi.
    Vyšli skoro už do tmy. Jasné, že to chceli mať čím prv za sebou. Boli viac smädní ako zvedaví. Našťastie, bolo to blízko. Ako všetko potrebné v Mláčikove pre život.
Adamec nestačil vyspievať všetky strofy pesničky „Povedzte mojej materi...“ a už zdupotali za dverami.
  - Tak čo? – zvolal Adamec šúchajúc si ruky, kým Mišo sa stiesnene pomrvil na lavici.
Hovorca, Tóno Mišpula, hlásil pozerajúc na Adamca.
  - Prameň je rozkopaný, voda vyteká za plotom, pod lipami.
  - Je rozkopaný? – vyhŕklo z Krútňavu.
  - Ty sa čuduješ? Veď si to sám tvrdil, - reagoval Tóno.
  - Tak je rozkopaný alebo nie? – dožadoval sa Adamec istoty.
  - Je rozkopaný. Voda z neho netečie. Ani ťapka!
Adamec sa zdvihol z lavice.
  - Jeho boha! Dostal ma! – odkríval k pultu a zaplatil fľašku borovičky.
Mišo pobledol. Krvi by sa na ňom nedorezalo.
  - Aj tak nechápem, - šomral Adamec s fľašou v ruke, - ako mohli prameň presťahovať. To musí mať svoje normálne, dáke to onô, prirodzené vysvetlenie, a nie bosoráctvo.
Hromada zdvihol ruku. Hlásil sa ako v škole, lebo Adamec si zaslúžil mať hlavné slovo. Veď ho to niečo stojí.
Kým Adamec nalieval, nahlas premýšľal.
  - Ten prameň môže byť sťahovavý. Možno vyteká zo zavalenej štôlne. Voľakedy sa tu dolovalo na každom kroku. Celé Slovensko je poddolované.
  - Môj dedo spomínal, - povedal Báhoň – že tá studnička tam je od nepamäti. Žeby práve teraz?
 
- 19 -
 - Zem je suchá, popraskaná. Niektoré pukliny siahajú možno až do pekla. Čo ak sa puklinou pobral aj prameň? – skončil Adamec dvíhajúc pohárik.
Krútňava sa náhle postavil.
  - Hneď prídem.
  Počkaj, vypi. Aby si mal čo šťať, - zadržal ho Adamec. – A ty sa čo hlásiš? – obrátil sa na Hromadu.
  - Súhlasím s tvojim výrokom, že to musí mať prirodzené vysvetlenie, ak ho doplníš dvoma písmenami. Slovom „aj“. Aj prirodzené vysvetlenie, - povedal jedným dychom Hromada.
  - A to prečo, môj milený? – vyzvedal Adamec.
  - Lebo od čias Ježiša každý jav, každá udalosť, má okrem prirodzeného vysvetlenia aj nadprirodzené vysvetlenie.
Chlapi sa zamysleli. Nik neprotestoval. Hromada sa tiež odmlčal. Mišo Krútňava sa poobzeral a vyšiel do noci.
    Až Adamec sa prvý zahniezdil, zdrapil fľašu a počas nalievania polohlasne, len tak pre seba spieval, „pime, chlapci, pime víno, šak nám tečie potok mimo...“
Keď ponalieval, usekol pieseň a obrátil sa na Hromadu.
  - No dobre, môj milený. Chceš povedať, že sa mám pokúsiť aj o nadprirodzené vysvetlenie? A či som ja farár?
  - Ešte môžete byť, - skočil mu Tóno do reči.
  - Ty teraz čuš! – mávol rukou.
  - Správne, máš sa o to pokúsiť, - povedal Hromada.
Adamec sa uškrnul.
  - Dobre. Tak nadprirodzené vysvetlenie. Bola to božia vôľa.
  - A je to! – zatlieskal Tóno pobavene.
  - V podstate veľmi dobre. Nič na svete sa neudeje bez súhlasnej božej vôle. Je aj v tom, že môžeme slobodne konať.
  - Lenže ja nie som stopársky pes, aby som do detailov vysnoril božiu vôľu. Tým nech sa živia farári.
  - Chlapi, Mišo nám zdúchol, - zvolal Tóno.
  - Možno aj, - pridal sa sused Báhoň. – Je po šichte, možno lačný, pijatika mu nešmakovala.
  - Alebo si ho nevie pohľadať, starý mládenec, - nezdržal sa Tóno. – Škoda, že sme sa nespýtali, aký má dôkaz, že Herkules a Zríň rozkopali prameň, - dodal vážne, na zmiernenie predchádzajúcej poznámky.
- 20 -
  - To je nápad! – pridal sa Jasoň. – A či ho rozkopali kým tiekol, alebo až keď prestal tiecť, - dodal potmehúdsky.
  - Žeby sme začali vyšetrovať, páni? Ako ŠTB? – zrúkol Adamec. – To si radšej vypime!
Raz jeden, potom druhý, rad radom pozerali k dverám, či sa v nich neobjaví Mišo Krútňava. Možno nepovedal všetko, čo ešte chcel povedať. To majú do rána premýšľať o prameni? Kdeže. Ak dopijú fľašu, budú spať ako jahňatá.
    Možno už nevrhali pohľady k dverám, Keď sa zrazu rozleteli a dovnútra vbehol Mišo, celý premenený.
  - Chlapi, zjavila sa mi Matička božia, - povedal a dopadol na lavicu ako vrece žita.
  - Tě Bůh! – skonštatoval Tóno Mišpula.
Poobzerali sa mlčky po sebe a pocítili, že im behajú zimomriavky po tele. Je toto možné? – pýtali sa očami navzájom. - Nezbláznil sa?
***
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

 


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

- 8 -