aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Elena Kopalová
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Elena Kopalová...


TRI  LÁSKY

Moja obľúbená chata        
        V živote nezabudnem na ten deň pred vyše tridsiatimi rokmi, keď som ju po prvýkrát uvidela!

Dovtedy som ešte nikdy nebola na riadnej dovolenke, chodili sme sa síce kúpať do Senca, lebo to bolo blízko a bolo to lacné, ale naozaj sa zbaliť a odcestovať niekam do neznáma - toto bolo po prvý raz.

V ten deň a aj niekoľko dní predtým riadne pršalo a tak keď sme prešli cez mostík, zaborili sme sa do štrku až po členky. Pred nami sa rozprestieral vysoký tiahly kopec , z oboch strán obkolesený smrečinou a uprostred nej veľká zelená lúka. Ľudia moji, tá vôňa! O tom sa mi snívalo v zaprášenej horúcej Bratislave celé roky. S napätím sme čakali, kam nás povedie náš domáci. Museli sme vystúpiť niekoľko desiatok metrov dohora, potom po niekoľkých schodíkoch k chate, ktorá bola  do poslednej chvíle ukrytá medzi stromami. Stratila som dych - predo mnou bol môj zhmotnený sen: Malá čistinka prostred lesa, vľavo dosť veľká drevená chata so špicatou strechou, ktorá siahala skoro až po zem, pod statným smrekom stôl a lavičky, úzky chodníček sa vinul k potoku, ktorý nebolo síce vidieť, ale po výdatných dažďoch šumel ako vodopád. Všetko voňalo - tráva, hlina, stromy a najmä - huby!  Okamžite som sa tu cítila ako doma. Všetko mi bolo také blízke - malá kuchynka s maličkým staromódnym sporáčikom, malý kredenc, malý stolík, malá vodová lavička - všetko tu bolo malé a účelné.

Vo vedľajšej veľkej miestnosti jednoduché zariadenia a kozub, schodíky podobné rebríku viedli na poschodie, kde boli štyri postele. Žiadne rádio, žiadny televízor - tak si ja predstavujem dovolenku v prírode.

Keď sme sem prišli po prvý raz aj s mojou mamičkou, ktorá v šesťdesiatich siedmich rokoch tu prežívala svoju prvú dovolenku, môj najstarší syn mal 18 rokov, dcéry boli ešte školáčky. Náš psík bol ešte mladý a perzský kocúr Honoré de B., zvaný Honoré debil bol mačaťom. Za dvadsaťpäť rokov, čo sme tu dovolenkovali, sa dcéry vydali, narodili sa vnúčence, ktoré tu zažívali neopakovateľné dobrodružstvá, mamička, psík i kocúr zomreli a dcéry to po pár rokoch vzdali. Neskôr som sem chodila len so synom a vnučkami, ale nič ma nemohlo odvrátiť od mojej milovanej Bystrej. Tu som sa cítila ako Gazdiná Roba, keď som pripravovala jedlo na verande, nosili sme vodu zo studničky a umývali sme sa i prali na potoku. Večer čo večer sme zakladali oheň buď vonku a kochali sme sa hviezdnym nebom, alebo ak nebolo pekne, išli sme "kozubiť" , t.j. zakúriť v kozube. Hrávali sme sa rôzne hry a zažili sme tu kopec srandy.

Niekoľkokrát za deň som vybehla len tak hore na kopec a takmer vždy som sa vrátila s hubami - niekedy som musela vyzliecť košeľu, aby bolo do čoho ich pobrať. Keď vybuchol Černobyľ, rástli nám huby pri obede pod stolom a dubáky sme zbierali v celých sériách. Nemali sme ani potuchy, čo nám hrozí a dnes sa čudujem, že sme po večeroch nesvetielkovali.

Často sme sa vydali na potulky po Nízkych Tatrách. Vtedy bola ešte v dedine veľmi vychytená chatová osada, kam vo veľkom počte chodili letovať Maďari, Nemci, zvaní Dederóni a aj Česi. Nebol problém hocikedy sadnúť na autobus a vydať sa na Srdiečko, Čertovicu, Tále, Krpáčovo či do Brezna alebo Podbrezovej na nákupy. Zásobovanie bolo vtedy socialistické a tak sme si museli do kraja zemiakov a kapusty vozievať jedno i druhé. Ale mne nič nevadilo.

A potom prišiel ten pre mňa strašný deň, keď naši priatelia kvôli svojmu zdravotnému stavu chatu predali a mne sa zrútil svet.

Nevedela som si predstaviť, že by som mala ďalej žiť bez toho, aby som mohla navštíviť všetky tie srdcu milé miesta, ku ktorým ma viazalo toľko spomienok a kde som bola toľko rokov tak veľmi šťastná. Chodila som po dedine z penziónu do penziónu, hľadala som miesto, ktoré by mi najviac pripomínalo stratený raj a cestu som kropila slzami, akoby mi niekto drahý zomrel.

Nakoniec sa to podarilo, mohli sme ešte niekoľko rokov letovať na susednej chate. Potom aj vnučky prestali so mnou chodiť a samej s postihnutým synom prebývať v hore kilometer od dediny sa nedalo. Ale Bystrú som neodpísala. Našla som si malý penzión v dedine, pri obchode s potravinami, kam už netreba voziť zásoby, kúsok pod kostolom a kúsok od mojich milých miest, ktoré vždy niekoľkokrát navštívim. V duchu vidím mamičku ako sedí na lavičke, pri sebe kávičku a lúšti krížovky, alebo psa Agamka, ako hystericky šteká na šišku, položenú na smriečku mimo jeho dosahu, alebo vnúčatká, ako váľajú sudy dolu briežkom, alebo ako sme nemohli z jednej dovolenky odcestovať, lebo Honoré vždy keď zistil, že slobodienka končí a balíme sa, niekam ušiel. Vtedy sme sa už zmierili s tým, že sme oň prišli a keď sme prestali pobehovať po hore a zúfalo ho vyvolávať, začuli sme, ako mraučí v pivničke, kde boli uskladnené rôzne rárohy. 

            Neviem, čím to je, že som si tie miesta tak zamilovala. V tom sme boli s mamičkou rovnaké. Môj muž to vzdal po dvoch rokoch a moje dcéry hneď, ako mohli. Len môj syn a moje vnučky tam so mnou radi chodili. Teraz už často rozmýšľam o tom, že  skoro musí prísť čas, keď aj toto náhradné riešenie bude mať svoj koniec , pretože penzión asi zatvoria. Premýšľam, či ešte budem hľadať iné miesto - neviem si predstaviť život celkom bez Bystrej. Ale rôčky pribúdajú, cestovanie je čoraz obťažnejšie a aj s turistikou to už nie je to, čo bývalo. No spomienky zostávajú. Ak sa skončí táto etapa môjho života, budem mať na čo spomínať.

***




Moja záhradka

Nebojte sa, nebudem odpisovať od Cronina, len som si vypožičala jeho titulok.
Moje tri lásky mi napĺňajú život a neviem si ho predstaviť ani bez jednej z nich. Dve súvisia s prírodou - a tá tretia vlastne tiež. Prvé dve lásky som dostala akoby zázrakom naraz asi pred tridsiatimi rokmi, odvtedy zápasím sama so sebou, ktorej dať prednosť.

            Jedna z nich je moja záhrada. Nachádza sa na krásnom mieste na kopci vedľa Kobyly v Devíne. Z jej svahu vidieť ďaleko do Rakúska, na sútok Dunaja a Moravy a až na predhorie Álp. Keď sa vydarí počasie, niet nič krajšieho ako pohľad na zasnežené vrcholy, ktoré v lúčoch slnka vyzerajú ako poliate zlatom. Podobne ako na všetkých susedných pozemkoch aj v mojej  záhrade kedysi rástol len vinič. Ale keď som ju kúpila, bol už vinič len na polovičke pozemku, takže som sa mohla začať realizovať. Rovnako ako všetci začínajúci záhradkári aj ja som spočiatku chcela pestovať všetko. Bola som zvedavá, ako sa čo ošetruje a aký to prinesie úžitok. V tom čase som ešte pracovala a to na Trnávke - kto pozná Bratislavu, vie si predstaviť ako je to ďaleko. Takmer každý deň som z práce letela rovno do záhrady a často som tam bola až do tmy. Domov som prichádzala zmorená, ale šťastná, s plnými taškami, košmi, alebo vedrami. Bola som na seba pyšná, aká som šikovná gazdiná a koľko ušetrím, keď nemusím všetku zeleninu a ovocie kupovať.

Žiaľ, moje dorastajúce deti ani manžel moju vášeň nezdieľali, čo mi kazilo radosť. Snažila som sa im to spríjemniť, ako sa dalo: dobrým obedom, čerstvými koláčmi, častým opekaním všeličoho, ale nemala som veľký úspech. Všetci sa snažili, aby sme tam išli čo najneskôr a čo najskôr zase išli domov. Pobavilo ma, že keď sa moje dcéry vydali, stali sa z nich vášnivé záhradkárky.

Ako išiel čas a zostávala som na všetku robotu sama, postupne som upúšťala od širokého sortimentu zeleniny a zaumienila som si, že už budem pestovať len kvety. No predsa je zeleninka, ktorú mám najradšej a tú pestujem i naďalej: paradajky, zemiaky, brokolička, ružičkový kel a nakladačky. Teraz na staré kolená som si zaumienila, že "vytiahnem" viničové kry hore nad búdu, aby na ňu slnko tak nepálilo. Moja najväčšia pasia je, keď môžem zostať v záhrade aj spať, ale naša doštená búdka sa na slnku tak rozpáli, že sa v nej nedá vydržať. Sedím teda vonku aj do pol desiatej večer, pozorujem, ako slnko klesá nižšie a nižšie a nie a nie zapadnúť - na západe je totiž rovina. Postupne sa jeho lúče sfarbujú do zlata a zlátia všetko okolo. Vtáčky už len tak slabo sem tam tiknú, komáre v tej horúčave neotravujú, z dediny sa sem tam ozve psie zaštekanie, zvuk kosačky a cirkulárky Stavbári už utíchli a je božský pokoj. Unavená po celom dni zaleziem do postele a čakám na prvú hviezdu. Keď v noci vyjdem von, povetrie vonia rosou, nebo je posiate hviezdami a niekedy mám tú výsadu, že sa mi ukážu aj svätojánske mušky.

Celá rodina aj priatelia mi nadávajú a posmievajú sa mi, že som maniak. Narobím sa ako otrok a na nič iné nemám čas. Ale tá radosť z pestovateľských úspechov, tá krása a pokoj ktoré tam nachádzam, sa nedajú ničím vyvážiť. Škoda, že sa mi nesplnil sen z čias, keď som ešte chodila do roboty - tráviť v záhrade od jari do zimy všetok čas.

Žiaľ, nejde to. Sú povinnosti, ktoré ma o potešenie z pobytu v záhrade pripravujú. O to radšej som, keď sa tam konečne dostanem. Dúfam, že mám pred sebou ešte veľa rokov potešenia s jednou z mojich troch lások.

***

 

TOPlist