aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Momentky z Belgicka
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Momentky z Belgicka...
Anna Sedlačková
 
 
 
WATERLOO
 
 
 
        Bola som tam trikrát. Do tretice všetko dobré. Krásna júnová nedeľa, konkrétne 19. júna 2005, čiže 190-te výročie napoleonskej bitky pri Waterloo, jeho definitívnej porážky od Wellingtona a spojencov.  
 
        Ľanové lány, šliapeme dlhé kilometre. Ani som nevedela, že je to ľan, manžel mi povedal.  Dnes je oblečenie z ľanových látok v móde, zažíva boom. Tu a tam pamätná tabuľa: batalión ten a ten hrdinsky odrazil divíziu tú a tú. Manžel intenzívne prežíva. Zároveň je rád, že nežil v tej dobe. Veď koľko len tej výstroje musel chudáčik vojačik uniesť! Keď konečne dorazíme na bojové pole (okľukou okolo „Leva“, pahorku nazývaného Butte du Lion), sami vyzeráme ako po prehratej bitke.
  
        V dolinke sa už odohráva defilé asi dvetisíc stážistov z rôznych krajín. Kanóny strieľajú, ale nie naozajsky, iba vypúšťajú kúdoly dymu z pušného prachu. Vraj keby do kanónov dali ozajstné delové gule, bojové pole by sa podľa Mariána  premenilo na ozaj nebezpečné vojenské cvičisko – a utŕžiť by mohli aj diváci(!) Rozličné šíky sa preskupujú na koňoch aj peši, Škóti zahrajú na gajdách, tu a tam vidieť bujaré markytánky pripravené poskytnúť vojakom služby všakovakého druhu, bubeníci bubnujú o dušu spasenú, trubači trúbia. V radoch divákov nachádzame aj dvojicu mladých Írov z Dublinu, s ktorými sme išli od vlaku. Ej, veru, na bojisku v Plancenoit je živo! Ale vidieť aj zopár „mŕtvych“ a „ranených“...
 
        Vraciame sa k levovi. Marián chce vystúpiť na pahorok, aby vyšiel po 226 schodoch do výšky 41m a uvidel bronzového leva vážiaceho 28 ton.
 
        Ja som už na pahorku bola predtým, tak ho čakám popíjajúc pivko na terase rázovitého hostinca. Prisadla som si k jednej starej dáme. Vysvitlo, že sa CHCE rozprávať. Super, myslím si, mám hodinku francúzskej konverzácie. Môže mať okolo sedemdesiat, štíhla, pekná, veľmi elegantne upravená: blond parochňa, mejkap, tmavomodré čipkové šaty (!), strieborné doplnky, decentné, ale má ich hodne. Vidieť, že si dala záležať, je ako vystrihnutá z minulého storočia – div že nie z devätnásteho. Ostatní ľudia sú napospol oblečení športovo. Dáma sa priviezla autobusom zo Charleroi. Čiže autobusom sa dalo dostať takmer až na bojisko – a my sme šliapali mnoho kilometrov peši. Ale neľutujem, opálilo ma a videli sme zaujímavú krajinu. Marián vyhlasoval, že všade na okolí sa bojovalo, nielen na mieste rekonštrukcie. Toho vojska tam bolo asi desaťnásobne viac.
 
        Starká si objednala vínko a minerálku, neskôr jej priniesli dobre vyzerajúci biftek s hranolkami a zeleninovou oblohou. Dali sme si s Mariánom to isté, ibaže namiesto vína pivo značky NAPOLEON.
 
        Čo mi pani rozprávala? Vraj jeden z jej predkov bojoval proti Napoleonovi v Taliansku, má doma vo vitríne metál aj fotku. Na margo výstroje vojska poznamenala, že vojaci Napoleona tretieho, ktorí bojovali v Mexiku, bojovali v úbohých pomeroch, naboso. Je vdova, má dve deti a vnúčatá. Ľutuje, že jej potomkov história nezaujíma, že s ňou neprišli. Rozprávala mi aj o pôvodných majiteľoch hostinca, pred ktorým sme sedeli – vnútri bola „napoleonská výzdoba“, obrazy, doplnky. Majiteľov poznala, na poličke nad kozubom bývala ich svadobná fotka a kytica krásnych červených ruží. Oni spravili z hostinca múzeum.
 
        Po chvíli sa ku mne naklonila a dôverne sa opýtala: „Všimli ste si v Plancenoit tú krásnu dámu v dlhých šatách?“ Spiklenecky som odpovedala: „Áno, bola ozaj elegantná!“ - hoci neviem, ktorú konkrétne myslela. Zakaždým, keď sa z „bojiska“ vracala skupinka vojakov – ohlasovali sa bubnami a trúbami, pri pahorku s levom mali konečnú, celá ožila a veľmi dôkladne si ich obzerala.
 
        S manželom sme si pri jedle presadli k inému stolíku, lebo tam, kde bola pani, začalo svietiť slnko. Odišla, zakývala nám, ale po chvíli sa vrátila, sadla k inému stolíku, tiež do tieňa, objednala si zmrzlinový pohár a stále nadšene pozorovala vracajúce sa vojská. Tá pani nemala chybu! Krásne dotvárala kolorit a umocnila náš zážitok. 
 
 
 
 
NAMUR
 
        Bývať v Bruseli a nenavštíviť Namur by bol hriech. Učinila som tak, len čo som sa dozvedela o Citadele. Je to majestátny komplex na vŕšku, pravda, na Spišský hrad nemá, ale rozhodne sa ho oplatí pozrieť. 
 
        V to sobotné jarné ráno sa mi veľmi nechcelo niekam cestovať. Bol nízky tlak, pršalo a chcelo sa mi spať. Ale premohla som sa, lebo podľa predpovede počasia sa malo vyjasniť.
 
        Moje sebazaprenie bolo korunované príma zážitkami. Počasie sa vydarilo, hoci podchvíľou sa nad citadelou objavovali zlovestné mračná. Ale kým som bola hore, svietilo slniečko. Bol to trochu šport, vystupovanie po mnohých schodoch, kultúrny a historický zážitok. Nerobila som jednu z náučných trás, ktorá ťa má systematicky previesť osemtisícročnou históriou tohto impozantného miesta, z ktorého sa ešte dosť zachovalo, ani som sa neviezla vláčikom, ktorý zachádza aj do podzemných priestorov. Chodila som naslepo, kam ma oči viedli.
  
        Napadla mi asociácia: „Namur (čítaj: namür) - vyškriabať sa na múr“, čo som aj urobila, teda nie doslova na múr, ale do komplexu, kde kedysi bývali slávni šľachtici. Jedna zo zachovaných vežičiek dodnes slúži na pozorovanie a ohlasovanie požiaru. Mesto má vynikajúcu polohu na sútoku dvoch riek: Sambre a Meuse.
 
        Takmer na samom vrchole bola, hádajte čo: parfuméria. Začudovala som sa: prečo nie reštaurácia? Veď keď vystúpiš po toľkých schodoch, zaiste vysmädneš aj vyhladneš. Ale zo zvedavosti som vošla do parfumérie Guy Delforge. Zistila som tam zaujímavé veci: predávajú parfumy vlastnej výroby, z ktorých niektoré získali medzinárodné ocenia. Kúpila som si fľaštičku Carré blanc royal, ktorý vôňou pripomína Chanel 5, ibaže je aspoň trikrát lacnejší. Predavačka mi povedala, že preto je podobný Chanel 5, lebo obsahuje aldehyd. Najprv som sa nevedela rozhodnúť, nekúpila som nič, išla som ďalej objavovať zrúcaniny, našla som reštauráciu, kde som sa nehorázne výdatne najedla. Podchvíľou som privoniavala k vôni na jednej aj na druhej ruke, na ktoré mi pani striekla dve rozličné vône. Rozhodla som sa pre tú aldehydovú a vrátila sa do parfumérie.
 
        Ešte jeden zážitok z reštaurácie: v kúte oproti mne sedela partia asi šiestich ľudí, ktorí mali na stole hojné množstvo prázdnych vínových pohárov. Na vedľajšom stole boli vystavené rôzne značky vína – a oni takmer z každého ochutnali, ba ochotná čašníčka im podchvíľou prinášala nové značky. Medzi ochutnávaním aj niečo malé zahryzli. Bolo zaujímavé ich pozorovať. Degustátori z povolania alebo z pasie?
 
 
 
PRI BELGICKOM MORI
 
        Mám rada Oostende, nemôžem si pomôcť. Zvláštna atmosféra. Morský vzduch, nábrežie, čajky, lode, zdvíhacie mosty, jemný piesok, more. Slnko málokedy. Nebudem hovoriť o svojom prvom raze. Bola som s manželom, ukrutne fúkal vietor, mala som ešte nedoliečenú chrípku. Ani vetrovka s kapucňou nepomáhala zbaviť sa nepríjemného chladu. Slovom, nebolo to ono. Ale minulý víkend, máme koniec júna, to už hej! Slniečko, všade plno ľudí, skupinky skautíkov, atrakcie, pochodujúce kapely, vystúpenia. Podujatia organizovali socialisti. Nevšímala som si ich veľmi, žila si svojím životom, ale cítila som sa príjemne z toho, že je tam toľko ľudí. Chodila som po brehu mora, vlny mi obmývali nohy po kolená. Zdrsnené päty sa mi dosť pekne ošmirgľovali. Trochu som sa opálila. Jedla som väčšinou ryby alebo krevety, kúpené v malých stánkoch, zapíjala ich pivom v reštaurácii. Reštaurácie boli chutné, s presklenými teraskami. Ľudia tam vo veľkom pojedali mušle, ktoré čašníčka servírovala v hrnci. Vylúskané lastúrky hádzali na vedľajší tanier. Viac odpadu než mäska. Pochopila som, prečo sa porcia pre jedného podáva v dvojlitrovom hrnci. K tomu hranolky. Belgičania sú ohromní požierači hranolkov. Celkove nemám proti mušliam nič, len sa musia kombinovať s pivom. Veru, mala som ryby a pivo, krevety a pivo, ryby a pivo.
 
                  Kúpila som si nocľah v hoteli. Na druhý deň bola nedeľa. Išla som do kostola. Keď som z neho po skončení omše vyšla, čakalo ma nepríjemné prekvapenie vo forme drobného, ale vytrvalého dažďa. Ten dážď vôbec neprestával. Poniektorí vytrvalci v ňom behali, ba niektorí aj posedávali na piesku. Ja som si bola vo vetrovke nazbierať niekoľko lastúr, omočiť nohy v mori. Potom som sa vrátila do Bruselu. Ak môžem porovnať to šedivé mesto s Oostende, Oostende je aj upršané krajšie. V Bruseli nepršalo. V Bruseli LIALO!
 
 
 
ANTWERPY
 
        Pekná augustová sobota. Ja s Miškom na výlete. Páčilo sa mu všetko: mesto, obchody, námestie s kostolom, atmosféra, ktorú dotvárali milí, pekne poobliekaní ľudia a pouliční komedianti. Poniektorí robili tzv. „živé sochy“, iní hrali na nejakom hudobnom nástroji.
 
        Na otvorenom priestranstve sa chystal k činu tanečný pár. Ona mladučká, štíhlučká, v krátkej červenej sukienke s nepravidelným zakončením, čiernom tričku, čiernovlasá. Na nohách červené lodičky na vysokom opätku, na ľavej pančuche vzadu nad opätkom žalostná diera. On, starší, počaromný  juhoameričan v bielej košeli, tmavých nohaviciach a klobúku, robí siahodlhé prípravy: občas zapne hudbu z aparatúry na zemi. Urobí zopár tanečných krokov. Hľadá traky. Dievča mu ich podá. Zapne si traky. Odkiaľsi vytiahne fľašu s vodou a vychrstne z nej trochu na dlažbu. Topánkou ju poroztiera na mláčku. Ona sa občas zavlní v bokoch. Postupne rozloží do kríža okolo nich štyri kalapy na peniaze. Obecenstva pribúda. Napätie vrcholí. Už-už sa zdá, že začnú. Ale nie. Ešte „machrujú.“ Ľudí pribúda. Sú všade dookola. Konečne povie chlapík do mikrofónu, že zatancujú tango. Hudba. Prípravná pozícia – a ide sa. Mláčka na dlažbe slúži na namáčanie topánok, aby lepšie kĺzali. A kĺžu naozaj majstrovsky! Chlapík tancuje s ľahkými bedrami, veľmi dobre partnerku vedie. Dievča sa hýbe, lepšie povedané, vznáša, veľmi pôvabne. Pri „prelamovaných“ figúrach sa neprehýňa trhane, ale ladne, akoby sa s tangom už narodila. Skončia. Potlesk. Mince sa sypú do klobúkov. Jeden divák ich natáčal videokamerou. Alebo to bol ich kamarát? Títo dvaja budú tancovať tango celé leto.
 
        Inde nás zase zaujal mladý pianista s dlhánskymi dredmi na hlave. Búšil do starého rozbitého pianína, vpredu malo odtrhnutú zvislú dosku, bolo vidieť klapky udierajúce do strún. Mastil rock-n-roll a pritom spieval, takmer vrieskal, na zosilnenie mal k pedálu pripojenú páku na zosilnenie zvuku. Skvelý imidž a výkon. Miško mu hodil mincu do klobúka.
 
        Nedá mi nespomenúť „živé sochy.“ Obdivujem tých ľudí. Stáť nepohnute celé hodiny! Znázorňujú alebo historické postavy, alebo smrtku, šaša, motocyklistu. Poniektorí občas urobia malý pohyb, ktorý dotvára dojem. Iní zase vydávajú čudné zvuky, napríklad ten motocyklista. Raz v Bruseli si zo mňa jedna dievčina nevinne vystrelila. Robila živú sochu – figliarskeho šaša – len občas niektorého okoloidúceho štipla alebo pohladkala. Mňa plesla po zadku. Keď som sa obzrela, kto ma to plesol, tvárila sa nepohnute, ale s veselým výrazom na tváričke. Okoloidúci mali z toho ohromnú show.
 
        Antwerpy, to sú aj diamanty. Obchodíky s diamantmi a šperkami, múzeum diamantov. Obchodíky jeden pri druhom, navštevujú ich boháči. Vošli sme do jedného s prosbou, či nemajú prospekt s obrázkami svojich výrobkov. Predavač si nás znalecky obzrel, ledabolo zahlásil, že také niečo nemá, a odišiel sa venovať inému zákazníkovi.
 
 
Leuven a Louvain-la-Neuve
 
 
 
        Ide o dve mestá a dlhoročný spor medzi Flámami a Valónmi. Pätnásť minút vlakom na sever od Bruselu je mesto Leuven so slávnou univerzitou a viacerými historickými pamiatkami – katedrálou a malebným „Begijnenhof“ na kraji mesta. „Begijnen“ boli stredoveké mníšky v Holandsku a Belgicku. Boli to pôvodne vydaté ženy, ktorých manželia museli odísť do boja – na križiacke výpravy a podobne. Aby neostali samé, vybudovali pre nich strážený komplex domčekov z červených tehál, pomedzi ktorými sú chodníčky z mačacích hláv a pekné stromy a kvety. Vládne tam úžasne pokojná atmosféra, aj keď tam dnes bývajú vysokoškolskí študenti a profesori. Vidieť to podľa skupiniek bicyklov, ktoré sú „zaparkované“ v hojnom počte aj v samotnom meste. Begijnen to nemali veľmi prísne, nemuseli skladať sľuby, mohli vychádzať aj von. Prevažne sa starali o chorých. Návšteva „Begijnenhof“ patrila k mojim pekným zážitkom.
 
        Ale vráťme sa k názvu mesta. Deň pred výletom som sa šla pýtať na Gare du Luxembourg, kedy chodia vlaky do Louvain (Lüvã) – vyslovila som to po francúzsky, na čo ma predavač lístkov nahnevane opravil, že to je Leuven (wen) – flámska verzia názvu. Na druhý deň som cestovala z Gare Schuman, kde bol predavač pravdepodobne Valón, pretože na moju prosbu, že chcem lístok do Löwen sa ma spýtal: chcete ísť do Lüvã, alebo   Lüvã-la-Neuve? Povedala som, že do normálneho Lüvã. Na to on dôrazne: „Neexistuje „normálny Lüvã, iba Lüvã a Lüvã-la-Neuve.“ Pochopila som a popýtala si lístok do Lüvã. Aby som uviedla veci na pravú mieru: Louvain-la-Neuve si postavili Valóni na zelenej lúke, aj s univerzitou vo francúzštine, na truc Flámom, ktorí sa v Leuvene akosi premnožili.
        Mesto Leuven je pekné, čisté, ľudia módne poobliekaní. Vošla som do kníhkupectva a pýtala si detektívku od Georgesa Simenona vo francúzštine. Predavačka mi veľmi dôrazne odvetila, že francúzske knihy nedržia! Podľa belgickej kolegyne je to normálne, pretože napríklad v takom Namure vraj nedostaneš zase knihy vo flámčine-holandčine. Milí čitatelia, ak som vás poplietla, nič si z toho nerobte, aspoň zažívate niečo podobné čo ja v tú jasnú ale veternú aprílovú sobotu. Nabudúce navštívim Louvain-la-Neuve.
 
        Ktosi mi povedal, aby som vo Flámsku radšej nehovorila francúzsky, lebo môžem dostať aj „nakladačku“. Tak som hovorila po anglicky.
 
        Neskôr som sa snažila „sondovať“ informácie od dvoch kolegýň. Obe majú národnosť belgickú, ibaže jedna je z prostredia valónskeho, druhá z flámskeho. Valónka je však vydatá za Fláma, teda nechcela veľmi na Flámov nadávať. Hovorí oboma jazykmi, ba z flámčiny aj prekladá. Povedala mi iba starý známy fakt, že historicky bolo Valónov, teda francúzsky hovoriacich Belgičanov viac, Flámi boli chudobnejší, Valóni im pomáhali, a teraz sa Flámi „naparujú“, ba niektorí by sa chceli aj osamostatniť.
 
        Flámska kamoška mi povedala, že Flámov je dnes viac, sú usilovnejší, tvrdo pracujú. Peniaze však vláda rozdeľuje rovnako, nie podľa prínosu pracovnej sily. A Valóni sa vraj nechcú učiť po flámsky, resp. hovoriť po flámsky, aj keď Flámi sa po francúzsky naučili, aj francúzsky hovoria, keď treba. 
 
 
 
        Sú to dve rôzne mentality žijúce v jednom štáte. A to som vám ešte nespomenula, že na východe Belgicka žijú Nemci!
 
 
Louvain-la-Neuve
 
        Podarilo sa mi tam skočiť na Schuman Day, čiže 9. mája, kedy máme euroúradníci voľno.
 
        Bolo to super, aj napriek nepríjemnostiam, ku ktorým patrili obavy o syna, či urobí skúšku a dosť chladné počasie zrána. Neskôr to už však išlo hladko, ak nepočítam blúdenie.
 
        Zastávka vlaku sa volá Louvain-la-Neuve – université. Je to vlastne novo postavená univerzita aj s univerzitným mestečkom. Jednotlivé collèges sú roztrúsené na zvlnenom teréne, celkove je mesto na kopci, stanica na jeho úpätí. To som pochopila, až keď mi jeden domáci vysvetlil, že na stanicu sa dostanem, ak budem kráčať furt smerom dole.
 
        Mestečko ožilo cez obed, keď sa študenti vyrojili z posluchární. Posedávali alebo polihovali na múrikoch a lavičkách, bolo vidieť aj objímajúce sa páriky. Obchodníci otvorili svoje stánky. Nedávno vybudované nákupné stredisko nazvané Esplanade je veľkolepé a celé v jednej obrovskej podlhovastej hale krytej sklenenou strechou. Tovar v obchodoch sa ničím nelíši od tovaru v Bruseli, tým chcem povedať, že si ťažko vyberieš pri dnešnej dokrkvanej móde.
 
        Kostolík je veľmi chutný, moderný, na oltári bol ozajstný chlieb a hrozno, vedľa menzy stáli na zemi hlinené krčahy. Podľa násteniek vyzerá ako dosť navštevovaný. Pred kostolom je socha mnícha so sklonenou hlavou, je to páter Maximilián Kolbe.
 
        Nuž, obdivuhodné, ako si dokázali Francúzi postaviť svoju katolícku univerzitu za 30 rokov. Prečo? To už nie je hodné obdivu. Pre neznášanlivosť medzi Flámami a Valónmi. Flámi vraj Valónov vyhnali z Leuvenu, ba nedovolili tam študovať ani cudzincom. Neobišlo sa to bez menšej revolúcie, sprevádzanej bombami a niekoľkými obeťami na životoch. A pritom je univerzita v Leuvene tiež katolícka. Prečo existuje vo svete, ba aj v Európe toľko národnostných konfliktov?
 
        Ale prejdime na príjemnejšie spomienky z môjho výletu. Patrí k nim „úlovok“ v podobe dvoch kníh Georgesa Simenona a obed v taverne Coup de foudre(v preklade Láska na prvý pohľad), kde som si dala srňacinu, po francúzsky courone de la biche aux champignons, bolo to veľmi chutné, pripravené ako medium, čiže človek mohol
a) vychutnávať jemné mäsíčko, vo vnútri rezňa bolo veľmi peknej ružovej farby
b) obávať sa nejakej choroby, lebo čašníčka nedala vopred na výber a nepýtala sa, ako to chcem pripravené.
 
        K pekným zážitkom patrilo aj zoznámenie s dvoma ženami. Samozrejme, vďaka môjmu „zmyslu“ pre orientáciu. K mladej žene som sa prihovorila na stanici, pýtajúc sa, či „tento vlak ide do Bruselu.“ Ochotne odpovedala, že áno, ale že treba prestupovať, že ona ide tiež. Pridala sa k nám jedna rehoľná sestrička. Starká, ale veľmi čiperná, milá, a so zmyslom pre humor. Cesta nám ubehla príjemne.
 
        Nuž, keby ste sa ma opýtali, kto je mi sympatickejší: Flámi, či Valóni, asi by som odpovedala, že poväčšine Valóni, ale poznám aj niekoľko veľmi príjemných Flámov. Ťažko povedať. Na Valónoch mám rada tú ich francúzsku bezprostrednosť, milé nezištné správanie, aj keď sú dosť „bordelári.“
***
Marec 2009
 
 
 
 

TOPlist