aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Stanislav Vajcík‚ Spomienkove prózy
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Príhovor na pomaturitnom stretnutí po 55. rokoch v Brezne:

Milé spolužiačky, milí spolužiaci!
 
Stretávame sa po 55. rokoch od maturity. Po piatich rokoch od posledného riadneho stretnutia a po dvoch rokoch – tí , ktorí sa mohli na ňom zúčastniť ako 70 – roční.                         
„Prežiť slobodu!“ – takéto heslo som videl na jednom aute v roku 1989.  Majiteľ auta asi tušil, že to nebude ľahké. Dnes vidím na vlastných deťoch, že sa stali otrokmi práce. Vďaka Bohu sú zamestnané, ale zamestnávateľ ich zdiera a využíva situáciu, že na trhu práce je dosť pracovných síl .

 Naše deti už nemuseli študovať tzv. povinné predmety: vedecký komunizmus, marxisticko-leninskú filozofiu, dejiny KSČ a MRH. V tomto bola už sloboda. Stali sa však otrokmi práce.. .... Strácajú veľkú časť svojej slobody. Ukazuje sa, že darmo máme slobodu prejavu, slobodné voľby a iné druhy slobôd, keď aj vo voľnom čase treba pracovať, aby si zamestnanci udržali svoje pracovné miesto. 

 A čo my? Ako si žijeme na viacročnom dôchodku? Ako si užívame slobodu? Ako si užívame dôchodok? Z čoho sa tešíme a radujeme? My čo sme tu vďaka Bohu prítomní, sa určite tešíme, že sme tu mohli prísť. Zabudnime na všetky starosti, choroby, trápenia a bôle a radujme sa z dnešnej vzájomnej blízkosti a povzbudzujme sa navzájom. Všetci to potrebujeme a nech nám to vydrží aspoň do ďalších piatich rokov, keď to zdravie dovolí a Boh dá, že sa v roku 2019 po 60. rokoch opäť stretneme.

Stanislav Vajcík, 23.5.2014..

 

Stanislav Vajcík‚ Spomienkova próza...

Modrá dáma

Som už stará. Ani si nepamätám koľko mám rokov. Možno už viac ako sto. V nejakej kronike to nájdete. To nie je dôležité. Pre vás je dôležité, že mám dobrú pamäť. Pamätám si toho dosť. Možno aj niekoľko stovák giga ako ste teraz navyknutí hovoriť. Všetko tam mám uložené: obrázky, reči, pesničky, muziku, strieľanie, výbuchy, ale aj milovanie. Bolestné ale aj radostné vzdychanie. Prežívala som všetko, čo sa tu udialo. Bolo toho naozaj veľmi veľa.Dobrého aj zlého. Prvá svetová vojna, prvá Československá republika, prvá Slovenská republika, druhá svetová vojna, Povstanie, druhá Československá republika, Nežná revolúcia a teraz druhá Slovenská republika. Nespočítam koľko ľudí sa tu premlelo a koľko tovaru prešlo. Denne to boli desiatky a niekedy stovky osôb. Robotníci, úradníci a školáci. Stovky ton rôzneho tovaru. Tehly, štrk, cement, uhlie, zemiaky a všeličo podľa sezóny. Drevené dosky, laty, hranoly. Tých bolo najviac, lebo píla je v susedstve. Píla teraz funguje možno z jednej desatiny predošlej prevádzky. Z veľkých fabrík v blízkom okolí zostali v lepšom prípade len malé výrobne – dielne. Trhová prítomnosť je krutá.

Som stále škaredšia. Burinu z koľajiska a povedľa nikto netrhá. Takmer nikto nemá o mňa záujem. Zo štvorice koľají je najkrajšia tá tretia. Po nej ešte chodia vlaky. Rýchlik Bratislava – Zvolen– Banská Bystrica – Margecany – Košice prechádza po nej dopoludnia a podvečer sa vracia späť. Okrem toho prejdú tadiaľto cez deň dva – tri osobáky. Tie tu aj zastanú a vystúpia z nich traja – štyria ľudia. Toľko ich aj nastúpi. Nákladné vlaky takmer vôbec už nechodia. A tu nezastavujú. Kedysi som mala na prvej, druhej a dosť často aj na štvrtej koľaji odstavených niekoľko nákladných vozňov plných rozličného tovaru. Vykladali ho tu a prekladali do áut, ale dávnejšie aj do vozov s konským alebo volským záprahom. Bol tu teda riadny ruch. Vzduch bol plný buchotu, šuchotu, klepotu, ľudskej vravy, rôznych vôní a smradov. Teraz je tu väčšinou ticho. Neposunujú sa žiadne vozne. Zamestnanec nazývaný aj PUDr. by tu nemal čo robiť a preto je dnes nezamestnaný. Za socíku by robil, aj keby nemal čo. Vtedy dostávali študovaní ľudia tiež akademické tituly.RNDr., MUDr., JUDr. na normálnych vysokých školách. 

Na nenormálnych – straníckych, Vysokej škole Ústredného výboru KSČ,  po ich absolvovaní dostávali stranícke kádre tituly RSDr. (doktor sociálnych vied). Dodnes ich úspešne mnohí používajú, veď sú doktori. Múdri vtipkári sa čudovali,  prečo užitoční posunovači u dráhy nemajú žiadny titul. Odvtedy ho majú. Aj dnes si daktorí ľudkovia – európski figliari nechajú prideľovať sociálne doktoráty, ktoré si píšu za menom: PhD. To je ako PUDr. u nášho bývalého posunovača. Ich doktorát sa honosne číta píejčdí a vraj znamená doktor filozofie. No, tak to už je na moju starú hlavu priveľa.

Netreba nám už ani staničný rozhlas. Pozor netreba dávať na nijakej koľaji. Nikto tu totiž nie je. Táto informácia nie je úplne pravdivá. Veru chýba mi to všetko, ale najviac vôňa konského lajna. Mnohí internetoví ľudia ani neviete, čo to je. Pozrite si do Wikipédie.

Na internete nevoniate ani nesmradíte. Môžete tam čítať, obrázky pozerať. Dokonca aj železničné stanice veľkých miest. Krásne staničné budovy s pamiatkovou architektúrou. Pekné i nepekné, vyfintené i „hore - dolu bez“ baby kukať. To pre tých chtivých, ktorí kliknú a už nevedia, kedy majú prestať. Neviem, čo z toho majú. Hm, choroby bývajú rôzne. Aj z pozerania sa dá chytiť dáky zrádnik. Jedno vám poviem, cez internet voňať a smradiť ešte dlho nebudete.

Pred mesiacom som sa dozvedela, že v staničnej budove máme už niekoľko týždňov počítač. Okrem väčšiny muzeálnych prístrojov a zariadení.

Bolo to v nedeľu. Po rannej svätej omši vošiel na stanicu urastený, vysoký, elegantný chlap. Sviatočne oblečený, s tmavými okuliarmi a s hompálajúcim digitálom v puzdre na krku. Už ho začal vyťahovať. Potešila som sa. Vznikla šanca dostať sa na internet ako stanice veľkých miest. Ostala som sklamaná. Zo staničnej budovy práve vychádzala šéfka. Tak volám prednostku. Jej bystré oči a uši zaznamenali nežiaducu osobu na stanici, ktorá prenikla už medzi  prvú a druhú koľaj a chystala sa postupovať ďalej.

Neznámy chlap ho už mal vytiahnutý. Otočil sa k nej. S úsmevom jej povedal : „Dobrý deň prajem. Prosím Vás, môžem si tu niečo urobiť?“

Sympatická prednostka nestačila povedať, čo chcela: „Tu nemôžete nič robiť. Nepovolaným osobám vstup zakázaný. Žiadne vlaky tu teraz nepôjdu.“

Po veľmi rýchlom spätnom prechode cez druhu a prvú koľaj sa zrazu ocitol tesne pred ňou. Nad jej hlavou nahlas čítal nápis : „Nepovolaným osobám vstup prísne zakázaný!“ a plynule pokračoval: „Viete milá pani prednostka včera sme mali pár kilometrov odtiaľto v meste, v Gymnáziu, pomaturitné stretnutie po päťdesiatich rokoch. A ja som tu neďaleko prežil svoje detstvo. Často som na tejto stanici nastupoval a vystupoval, dobiehal a naskakoval na rozbiehajúci osobák. Škaredý prednosta ma za to veľakrát vykričal. Chcel by som sa nanovo zoznámiť po desiatkach rokov so stanicou a spoznať jej nový personál. V staničnej budove v tajuplnej kancelárii prednostu som v živote nikdy nebol. S Vašim súhlasom by som sa rád v nej zoznámil s Vami aj s technickým vybavením, ktoré tam máte. Teraz je na to vhodná príležitosť aj pre mňa, aj pre Vás. Z cestovného poriadku som sa dozvedel, že teraz dlho nič cez stanicu nepôjde.“

V tom sa za jej chrbtom zjavila ďalšia žena -  v oranžovom bezpečnostnom odeve.

„To bude krásny záber: dve dámy -  jedna modrá a druhá oranžová. Však súhlasíte, aby som urobil zopár fotiek. Vonku. Aj v kancelárii.“

Usmiali sa a mlčky prikývli.

Vo vnútri mu poukazovali všetko. Aj čo nechcel. Obidve ženy v najlepších rokoch boli chtivé a vysvetľovali mu aké majú povinnosti, čo musia robiť, aké predpisy musia dodržiavať.                                                                                                                

Porozprávali mu o všetkých historických tam prítomných a fungujúcich prístrojoch a zariadeniach. Najviac hrdé boli na „ústredný kľúč“ zo začiatku dvadsiateho storočia, ktorým sa ešte aj dnes zabezpečovala nastavená dopravná cesta cez kedysi pomerne významnú železničnú stanicu. Pochválili sa aj počítačom, ktorým je kancelária vybavená. Hlásenia o príchode, prechode a odchode vlakov už nerobia telefonicky ako donedávna. Darmo, počítačové siete už sa dostali aj do železničnej prevádzky a ich stanica bola tiež zaradená doprevádzkovej železničnej počítačovej siete.

„Pôjdeme von – bude prechádzať rýchlik z Bratislavy. Mám povinnosť“, povedala dáma v modrom. Hodila si na hlavu prednostovskú čapicu, vzala do ruky palacinkár a išla odmávaťrýchlik. Teraz už známy pán celú mávaciu ceremóniu pofotil. Pocvakal toho veľa vo vnútri aj vonku na stanici. A sľúbil, že dámam najlepšie fotky pošle, keď mu dajú mejlovú adresu. Pred rozlúčkou si ich vymenili navzájom.

Oranžová dáma – dozorkyňa výhybiek mu pred odchodom zo stanice ukázala ďalšiu raritu ich stanice. Tajuplne, potichu do ucha mu pošepkala: „Poďme tichučko na tretiu koľaj. Tam majú hniezdo naše staničné vretenice. Je teplúčko a ony sa rady vyhrievajú na slniečku.“

Jubilant po návrate domov celú noc mal vzrušujúce sny o bývalých spolužiačkach, spolužiakoch aj o staničných dámach, ale aj o stanici.„Na tretej koľaji pozor! Prejazd rýchlika z Bratislavy zakázaný! Sú tam staničné vretenice!

Nerušiť! Vyhrievajú sa!“, prebudil sa z romantického sna do nového dňa. „Staničný rozhlas predsa je potrebný“, vzdychol si a vstal. Naraňajkoval sa. Vytiahol digitál z puzdra. Sadol k počítaču a začal triediť a pripravovať fotky.

Chvíľu trvalo, kým mu nabehol internet, naťukal mejlovú adresu a spojil sa s modrou staničnou dámou. 


 

Z môjho života:

Narodil som sa v r. 1942  v rodine učiteľa v Pohorelej, okr. Brezno. Otec si s obľubou a aj  s určitou hrdosťou uvádzal, že je učiteľ- roľník, keďže zo záhrady a prenajatého pozemku a malého gazdovstva (sliepky, prasa, krava) nám predpísali kontingent ako roľníkom. To znamenalo  v päťdesiatich rokoch minulého storočia povinnosť odovzdávať štátu za malú výkupnú cenu produkty z gazdovstva v predpísanom množstve (napr. vajcia, mlieko, a pod.). Doma v rodine som sa veľa naučil a najmä dostal som dobré základy pre tvorivý prístup ku všetkému, čo sme robili a to mi ostalo ako vzácny poklad na celý život až doposiaľ.

Vzdelanie som postupne nadobúdal v Pohorelej, v Brezne (všeobecná maturita – 1959), v Banskej Bystrici (odborná maturita na Strednej priemyselnej škole spojovacej techniky – 1962), v Žiline ( diplom  Ing. v r. 1974 na Vysokej škole dopravnej, Strojnícka a elektrotechnická fakulta , odbor „zabezpečovacia a oznamovacia technika v doprave po externom štúdiu). Súčasťou mojej diplomovej práce bolo aj zariadenie - vynález, na ktoré som neskôr dostal autorské osvedčenie.

Zamestnania: Strojáreň Piesok (1959 – 1960): robotnícka profesia v elektroúdržbe;  Tesla Liptoský Hrádok (1962 – 1970): technická profesia vo výrobnej a vývojovej konštrukcii v oblasti oznamovacích zariadení;   Ústav hydrológie a hydrauliky Slovenskej akadémie vied (1970 – 1993): práca v oblasti automatizácie a merania v experimentálnom výskume,  z tohto obdobia pochádzajú aj dva moje vynálezy a vedecká monografia v spoluautorstve;  Generálne riaditeľstvo Slovenskej poisťovne – investičný odbor  (1993 – 1994): zabezpečovacie a oznamovacie zariadenia a počítačové siete pre  potreby budov poisťovne v SR;  Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy – odbor dopravy (1994 – 2006).

Tvorivosť sa dala uplatniť v každom zamestnaní, ale najviac som ju využil pri práci vo výskume. V súčasnosti sa učím od našich vnúčat. Napr. od trojročného vnuka, ktorý pri hre na pieskovisku zbadal, že dieťa pohybujúce sa v jeho blízkosti je iné ako on a jeho brat. Prikladajúc veľký význam svojmu zisteniu  po príchode domov hneď oznamoval: „ Dedko videl som na pieskovisku sa hrať decko, ktoré malo ritku vzadu aj vpredu.“  Nuž bolo to naozaj tvorivé označenie malého dievčatka, ktoré som počul po prvýkrát v živote.

Stanislav Vajcík, 26.5.2014.  
 

 

.

TOPlist