aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Banská Štiavnica
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky

Banská Štiavnica...

 

Po rokoch v Banskej Štiavnici

Život v tomto meste nie je ľahký. Ba povedala by som, že kto tu nežije od narodenia, asi si len ťažko zvykne. Tu sa chodí alebo do kopca alebo z kopca; prechádzku po rovinke tu nezažijete. A predsa tu ľudia žijú a pracujú už dlhé stáročia. I keď, paradoxne, ich tu žije oveľa menej dnes, keď majú k dispozícii autá, autobusy a vlaky, ako ich tu žilo kedysi, keď sa po štiavnických grúňoch chodilo výlučne pešo. Dnes má mesto okolo 10.000 obyvateľov, kým v takom 16. storočí s 230000 obyvateľmi bolo tretím najľudnatejším mestom v Rakúsko-Uhorsku po Viedni a Budíne. Pred tridsiatimi rokmi som v tomto meste prežila tri letné mesiace a mala som možnosť podrobne sa oboznámiť s jeho krásami i problémami. Skoro denne som sa po práci túlala ulicami, štverala sa po nespočetných schodoch, obchádzala záhumnia a tajchy. Spoznala som všetky jeho pamiatky, cintoríny, pomníky a pamätné tabule, ktorých je veru hodne; veď tu v minulosti pôsobil výkvet uhorskej a neskôr slovenskej inteligencie – banskí odborníci, profesori baníckej akadémie a lesníckej školy, spisovatelia, básnici, maliari i významní podnikatelia - obchodníci a remeselníci. Na tunajšom evanjelickom lýceu študoval veľký maďarský básnik Sándor Petőfi i náš slávny bard Andrej Sládkovič, ktorý tu stretol najväčšiu inšpiráciu svojej poézie - svoju veľkú lásku Máriu Pischlovú ospievanú spolu s milovanou vlasťou v poéme Marína. Sládkovič i jeho Marína už dávno spia svoj večný sen na cintorínoch v Radvani a Banskej Štiavnici, slová nádhernej básne však zaznievajú dodnes na rôznych literárnych podujatiach na Slovensku (už menej, žiaľ, v médiách). Ako by sa mohli krásne rozliehať napríklad v takej aule tunajšieho bývalého evanjelického lýcea, keby táto majestátna budova nestála už dlhé roky opustená a ošarpaná na hornom konci Trojičného námestia! Vždy, keď prídem do Banskej Štiavnice, idem sa pozrieť na dve pamätné tabule na priečelí lýcea. Vždy sa mi naskytne rovnaký obraz: pod pamätnou tabuľou Petőfimu nájdem zavesený novučičký venček s trikolórou maďarskej zástavy na stuhe, pod pamätnou tabuľou Sládkovičovi vždy jeden a ten istý, za dlhé roky už úplne sčernetý venček s vyblednutými umelými kvetmi. Aj taký je náš vzťah k minulosti, ktorá dala základy našej súčasnosti. Alebo aj takýto: Pred niekoľkými rokmi som sa v Banskej Štiavnici ocitla práve 8. mája, čo je štátny sviatok, deň skončenia strašnej druhej svetovej vojny. Jednou z obetí tejto vojny bola aj Alžbeta Göllnerová – Gwerková, profesorka banskoštiavnického gymnázia. Považovala som teda za vhodné práve v tento deň položiť kyticu kvetov pod pamätnú tabuľu s jej menom. Ráno, pred plánovanou vychádzkou do okolia mesta, sa mi podarilo kvety zohnať a upevniť pod tabuľu. Podvečer sme sa s priateľkou vracali z túry dole mestom, povedľa gymnázia. Kytica tam už nebola. Niekto ju jednoducho ukradol.

To som ale trochu odbočila, preto sa vrátim k Maríne, lebo chcem upozorniť na opačný extrém vo vzťahu k našej minulosti. Na evanjelickom cintoríne, hneď vedľa jedného zo vstupov, nájdeme hrob rodiny Geržovej (Gerzsó), do ktorej sa Mária Pischlová vydala. Pod dôstojným náhrobníkom s nemeckým nápisom odpočívajú aj jej telesné pozostatky. Preto je nanajvýš čudné, že hádam o dva metre od tohto hrobu nachádzame iný, novší hrob s čudným nápisom na kamennom náhrobníku z ružového vápenca: Marína Sládkovičova Maria Gerzso rod. Pischlova 1819 – 1899 a pod ním úryvok zo Sládkovičových veršov. Môžete sa dovtípiť, že tento hrob, ktorý tu dal postaviť v roku 1969 miestny odbor Matice slovenskej je prázdny. Je to smiešna pocta básnikovej múze, ktorá, už ako vydatá žena a matka deviatich detí našla miesto svojho posledného odpočinku hneď vedľa tohto teatrálneho kameňa. Veď pri troške tvorivej invencie by sa bola dala z neho vytesať pôvabná skulptúra oslavujúca najznámejšie dielo Andreja Sládkoviča. Na čelnej strane náhrobníka nevedno kto zanechal pravdepodobne len nedávno množstvo odtlačkov narúžovaných ženských pier. Nepochopiteľne nechutná „pocta“ !

Centrum mesta je až na malé výnimky obnovené, len na Trojičnom námestí stále čaká na obnovu hádam najkrajší banskoštiavnický dom s unikátnym renesančným portálom s dvomi delfínmi v nadpraží. V meste je mnoho nových penziónov a hotelov, turistický ruch tu funguje aj v nepriaznivom počasí, kedy sa dá zájsť do početných kaviarničiek, popásť si oči na umeleckých dielach alebo výrobkoch keramikárov či šperkárov v príjemných obchodíkoch so suvenírmi, alebo rovno zájsť za poučením a krásou do tunajších múzeí a galérií. Ale je tu aj iná možnosť, akú v iných mestách nemajú – schovať sa do banských štôlní, kde zaručene neprší a zoznámiť sa s prostredím, v ktorom štiavnickí baníci tvrdo pracovali v neustálej tme, len pri slabom svetle kahancov. Výsledkom ich driny je mesto zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Bez baníckej práce by Štiavnica nikdy toto ocenenie nezískala. Základom svetového ocenenia totiž nebola jej historická architektúra či nádherné sakrálne stavby alebo svetoznáma Kalvária, ale dômyselný technický vynález, ktorý spočíval vo využití vody ako hnacej sily na odčerpanie inej vody, ktorá pri ťažbe rúd neustále zaplavovala bane. Banskoštiavnické tajchy – to je ten unikátny vodný systém zadržiavania vody v umelo  vytvorených jazerách, aby poháňala čerpadlá  na odčerpávanie podzemnej vody z baní. Kedysi ich bolo oveľa viac, dodnes sa ich zachovalo devätnásť. Keďže tunajšia banská ťažba je už dávno minulosťou, slúžia na rekreačné účely a ako zásobárne úžitkovej vody. Najväčším z nich je známe jazero Počúvadlo pod majestátnym Sitnom. 

Unikátom Banskej Štiavnice je aj mestský hrad, ktorý vznikol prestavbou stredovekého kostola v čase tureckého nebezpečenstva a ďalšia pevnosť – pozorovatelňa, ktorá je jednou z dominánt mesta v jeho panorámach – tzv. Dievčenský hrad. Najkrajšou a najpôsobivejšou dominantou je však vrcholový dvojvežový kostol barokovej Kalvárie, ktorý čnie na kopci vysoko nad mestom. Ku koloritu baníckeho mesta patrí samozrejme veža – klopačka, v ktorej je dnes útulná čajovňa.

Do Banskej Štiavnice treba prísť v máji, keď je mesto zaplavené vôňou všadeprítomného orgovánu a na odlesnených svahoch Tanádu sa v rannej rose trbliece čerstvá tráva. Vtedy je aj vzduch čistejší a ľahšie sa dýcha pri výstupe do strmých svahov po kameňom dláždených cestách a drevených príkrych schodiskách. Bola som v tomto meste nespočetnekrát, ale obézneho človeka som tam ešte nestretla. Veru, rovinka sa tam ťažko hľadá. Ale aj bez nej si mesto určite ľahko zamilujete. Veď po vzniku prvej Československej republiky bolo jedným z kandidátov na hlavné mesto Slovenska. Veď srdce Slovenska bije určite práve tu – v štiavnickom podzemí ukuté z čistého striebra.

   Edita Kušnierová

Poznámka: Kliknutím na obrázo sa tento zväčší.

h

 

 

 

Banská Štiavnica obrázky

http://www.kgbacikovia.websnadno.cz/Banska-Stiavnica665.html

https://plus.google.com/u/0/photos/115183020610410737979/albums/5840291280297108449?authkey=CLnJyYqd_NuejwE

TOPlist