aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Oponice text
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky

Oponice 

Slovenský zázrak

Keď som v 80. rokoch 20. storočia pracovala v Literárnom múzeu v Brodzanoch pri Partizánskom, niekoľkokrát som navštívila neďalekú obec Oponice kvôli tamojším pamiatkam. Za obcou na neďalekom kopci sa týčili ruiny Oponického hradu, v obci stáli dva kaštiele a neskorobarokový kostol. V menšom z kaštieľov bola miestna knižnica, veľký apponyiovský kaštieľ stojaci uprostred rozsiahleho parku, bol však už v tom čase v stave pomalého rozpadu.  Medzi ošarpanými múrmi a prepadnutými strechami sa preháňal iba vietor a vrabce. Priestory chýrnej apponyiovskej  knižnice boli zdevastované, drevené galérie, schodiská, knižné police, vráta a okenice dolámané, povytŕhané z pántov. Dokonca aj dlážky boli vytrhané a namiesto okien civeli už iba tmavé otvory. Slovom – hotový obraz skazy. Pri kostole v strede obce šumeli obrovské lipy, v ich tieni sa dalo príjemne posedieť vedľa rodinnej hrobky Apponyiovcov s honosným kamenným erbom nad vstupom. Na korunke zdobiacej jeho vrchol, chýbali štyri cípy, ale všetky ostatné časti erbu boli vo veľmi dobrom stave. Na nápisovej tabuli sa dali prečítať mená tu pochovaných členov tohto slávneho uhorského rodu. V neudržiavanom a zarastenom parku veľkého kaštieľa sa dalo prechádzať, ale už iba vzdychať nad našou prítomnosťou, ktorá si neváži vzácne pamiatky po predchádzajúcich generáciách.

V blízkych obciach (Bošany, Brodzany, Horné Lefantovce, Klátová Nová Ves, Nitrianska Streda, Solčany, Veľký Klíž) bolo rovnako hodne vzácnych pamiatok – kaštieľov, kúrií, kostolov, ale ani jedna z nich nebola v takom úbohom stave, ako kaštieľ v Oponiciach. Pri mojich potulkách týmto zaujímavým krajom pod Tríbečskými vrchmi som si zvlášť obľúbila stredoveký kostol v Sádku, ktorý je časťou obce Klátová Nová Ves. Toto priam magické miesto už dávno priťahovalo historikov a pamiatkarov, až konečne  v roku 2007 tam začali s komplexným pamiatkovým výskumom spojeným s reštaurovaním nájdených fragmentov nástenných malieb. Keďže práce na kostole pokračovali aj v minulom roku, rozhodla som sa ísť sa tam pozrieť, čo reštaurátori našli a čo už zreštaurovali. Medzitým som v jednom populárnom slovenskom týždenníku naďabila na článok s fotografiami obnoveného kaštieľa v Oponiciach, čo sa mi zdalo byť neuveriteľné. Keď som sa dočítala, že nielen kaštieľ je obnovený, ale aj knižnica „vstala z mŕtvych“ – tak to bol pre mňa skutočne šok. Hneď som si to šla overiť na internet a nevychádzala som z údivu: v kaštieli, ktorý sa mi v 80. rokoch 20. storočia rozpadával pred očami, je dnes prepychový Hotel Appony (resp. Chateau Appony – aj pod týmto názvom ho nájdete na internete) a v starej knižnici sú znovu police plné kníh. Túžba pozrieť si tento zázrak zmŕtvychvstania bola taká veľká, že som využila najbližšiu príležitosť troch voľných dní a odcestovala som do Nitry, odkiaľ je už len na skok do Oponíc (a neďaleko je predsa aj môj obľúbený Sádok).

Novembrové Oponice boli už trochu posmutnelé, v starom parku stáli v jemnej hmle stromy už bez lístia, ale vynovená architektúra rozľahlého kaštieľa ma privítala svojou noblesnou eleganciou. Dojem z exteriéru bol úžasný, neuveriteľný, ešte úžasnejší bol však interiér. Vynovené zaklenuté priestory renesančného sídla boli zariadené s mimoriadnym vkusom a zmyslom  pre mieru. Belobu stien a dlažieb vhodne vyvažovali dvere a okenice z tmavého moreného duba, nábytok v svetlých pastelových farbách, atypické svietidlá a zaujímavé výtvarné diela – abstraktné plastiky rôznych tvarov vytvorené z ušľachtilých mramorov a alabastru. Ubytovanie v tomto štvorhviezdičkovom hoteli nebolo lacné, ale tie dve noci za to stáli. V cene bola totiž aj prehliadka zrekonštruovanej apponyiovskej knižnice, po ktorej ma ochotne posprevádzal jej terajší správca a vlastne aj jej stvoriteľ, pán Peter Králik. Tomuto miestnemu nadšencovi, ktorý sa dlhé roky venuje histórii rodu Apponyiovcov, sa v spolupráci so súčasnými vlastníkmi kaštieľa podarilo skoro nemožné: do vynovených priestorov knižnice, ktoré sú zrekonštruované podľa starých fotografií, zhromaždiť časť pôvodnej knižnej zbierky Antona Apponyiho  roztrúsenej po knižniciach v Martine, Bratislave a Budapešti, čo je približne 17 tisíc kníh. Katalóg knižnice je prístupný aj na internete a knižnica samotná aj pre vopred ohlásených bádateľov. Keďže naposledy som v priestoroch knižnice stála asi v roku 1987 a okrem zvíreného prachu, odpadkov a dolámaných častí dverí a galérií tam nebolo nič vábneho, čo by človeka zaujalo, je celkom isté, že som tam teraz vstupovala s istou bázňou – čo ma tam asi čaká? Hneď prvý dojem bol neuveriteľný: všetko, ako bolo. Nové dvere, okná, galérie s balustrádami, regály, police, obrazy, glóbusy, mapy a knihy. Mnoho, mnoho kníh. Pod nohami nádherné vzorované parkety, na nich stolíky, čalúnené sedačky a hneď pri vstupe velikánsky biliardový stôl. Na ňom rozložené veľké fotografie, na ktorých som s udivením spoznávala slávnu, ešte mladú černošskú tanečnicu a speváčku Josephine Bakerovú. Môj sprievodca mi vysvetlil, že kaštieľ v minulosti navštívilo mnoho významných svetových celebrít, medzi inými aj americký prezident Roosevelt a jeho dvaja bratia. Posledný majiteľ kaštieľa Henrich Apponyi sem pozval aj Bakerovú, ktorá tu zabávala spoločnosť tancom práve na tomto stole. Hneď som si spomenula na moje osobné stretnutie s touto zaujímavou ženou na celom svete známou svojím humanizmom, a to v roku 1970, kedy spievala na  festivale Bratislavská lýra. V tom čase som ako študentka brigádovala v betliarskom kaštieli, ktorý umelkyňa navštívila spolu so svojou tlmočníčkou. Takže sa mi pritrafila tá česť sprevádzať ju po kaštieli. Na pamiatku som jej venovala portrét grófa Gejzu Andrássyho, ktorý sme mali ako pohľadnicu, a na rovnakú pohľadnicu som si od nej vypýtala autogram. Pán Králik tomu ani nechcel veriť, no o niekoľko týždňov neskôr, keď som mu tú relikviu poslala, aby ju priložil k ostatným fotografiám, hádam uveril. Takže keď náhodou zablúdite do Oponíc, môžete si ju tam pozrieť.

V tú noc som v hotelovej izbe oponického kaštieľa zaspávala s pocitom, že som dnes videla zázrak. Zázrak na slovenské pomery a z môjho hľadiska preto, že som celý svoj profesný život žila v prostredí obnovy pamiatok, kde som zažila viac sklamaní, ako radosti zo skutočnej profesionálnej pamiatkovej obnovy. A tu zrazu doslova z ruín povstalo čosi, k čomu sa nedá priradiť iný prívlastok, ako zázrak.

Keď som sa potom prešla po obci, našla som aj druhý kaštieľ, v ktorom je dnes  malé múzeum Apponyiovcov, ale košaté lipy ukrývajúce apponyiovskú hrobku, som hľadala márne. Okolo kostola bolo novo vydláždené priestranstvo s lavičkami a modernou výsadbou doplnené kamennými sochami svätého Jána Nepomuckého a Vendelína. Iba korunka venčiaca apponyiovský erb vedľa hrobky bola tá istá, ako predtým, s chýbajúcimi štyrmi cípmi.

Druhý deň som strávila prehliadkou stredovekého kostola v Sádku, kde som našla dvoch reštaurátorov, ktorí sa pochválili novými zaujímavými nálezmi nástenných malieb. Škoda, že táto úžasná pamiatka nemá takých mecénov, ako oponický kaštieľ, aby sa  mohla zaskvieť v čo najkratšom čase po komplexnej obnove. Mohol by to byť ďalší zo zázrakov mimoriadne malebného kúta Slovenska, pomerne málo známeho podhoria Tríbečských vrchov.

Edita Kušnierová
 

Sprievodné fotografie sú v ďalšej podsekcii. Kliknutím sa obrázky zväčšia na celú obrazovku

 

Oponice foto           http://www.kgbacikovia.websnadno.cz/Oponice-foto.html

 


 

 

 

TOPlist