aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Za pamiatkami v Južných Čechách
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky

Vítejte na stránce kgbacikovia.websnadno.cz v sekci Za pamiatkami v Južných Čechách

Mgr Edita Kušnierová

Augustové potulky po južných Čechách

   Keď som pred 45 rokmi na rožňavskom gymnáziu maturovala okrem povinných predmetov z voliteľného dejepisu, vytiahla som si otázku: Husitské revolučné hnutie a Slovensko. Bola to téma, ktorá ma odjakživa zaujímala, lebo sa bytostne dotýkala aj dejín Gemera. A asi práve tá jednotka z dejepisu na maturitnom vysvedčení ma povzbudila k ďalšiemu bádaniu. Popri  vede o výtvarnom umení a estetike, ktoré som neskôr vyštudovala, som sa vedľa môjho neskoršieho pamiatkarskeho povolania a zamestnania, i keď len okrajovo, ale predsa len trvalo venovala aj tejto zaujímavej časti českých a slovenských dejín. Možnosť oboznámiť sa s touto témou podrobne, sa mi však naskytla až teraz, po mojom odchode do dôchodku. Skoro dva tohoročné augustové týždne strávené v českom meste Tábore a jeho okolí mi boli odmenou za dlhé roky čakania na túto príležitosť.

   Tábor som už raz navštívila približne v polovici 70-tych rokov minulého storočia v rámci  zájazdu po južných Čechách. Vtedy to bolo pomerne ošumelé mesto s ošarpanými pamiatkami. Po tridsiatich rokoch ma prekvapilo veľkomesto s kompletne obnoveným historickým jadrom a vynikajúcou modernou expozíciou v tunajšom múzeu umiestnenom v priestoroch gotickej radnice. Po jeho prehliadke som musela konštatovať, že českí múzejníci po dlhých desaťročia glorifikovania husitského hnutia vyhodnotili toto obdobie svojich dejín skutočne pravdivo, historicky verne, a teda aj kriticky. Musím povedať, že o to zaujímavejšie: s jeho víťazstvami i pádmi, s jeho ušľachtilými ideálmi, ale i fanatizmom a ziskuchtivosťou, s jeho dokonalou vojenskou taktikou, ale i rozpormi a rozbrojmi vo vlastných radoch, ktoré, ako to už býva, pochovali už nejedno hnutie, nejednu revolúciu. V múzeu ma svojou veľkosťou ohromili repliky husitských vozov a počítačové simulácie slávnych husitských bitiek. Spomienkou na ušľachtilé začiatky husitského hnutia sú vo foyeri múzea umiestnené kópie drevených kadí, do akých všetci prichádzajúci do Tábora odovzdali všetok svoj majetok.

   Druhé táborské múzeum umiestnené v mohutnej veži hradu Kotnov, pod ktorým neskôr vyrástlo mesto, bolo ďalším prekvapením. Približuje návštevníkovi život bežného človeka (roľníka, remeselníka, mešťana, vojaka a pod.) v stredoveku takým pútavým spôsobom, že ten môže len ľutovať, že nie je práve žiakom základnej alebo strednej školy v tomto meste, lebo po návšteve tejto expozície by už vôbec nemusel otvoriť učebnicu dejepisu a určite by všetko vedel na jednotku.

   V strede hlavného námestia starého mesta dominuje pomník geniálneho husitského vojvodcu Jána Žižku, v peknom parku pri železničnej stanici káže bronzový Ján Hus obklopený kvetmi, ale aj bronzovými reliéfmi zobrazujúcimi hlavné výjavy z jeho života.

   Udivujúce sú fasády stredovekých táborských domov s ornamentálnymi štukatúrami, dvojfarebnými sgrafitami a nástennými maľbami – všetky nádherne zreštaurované, ale aj dláždené stredoveké uličky, ktoré dotvárajú atmosféru tohto mimoriadne zaujímavého miesta. A táborské podzemie – spleť chodieb vysekaných v skalnatom podloží – to bol ďalší zážitok, ktorý dokumentuje nesmierne ťažkú prácu stredovekých baníkov povolaných sem z Kutnej Hory.

   Okolie Tábora je doslova posiate pamiatkami na počiatky husitského hnutia. Neďaleko je Husinec, rodisko Jána Husa, i Kozí Hrádek, kam sa uchýlil po vyhnaní z Prahy. Oveľa južnejšie leží Trocnov, rodisko Jána Žižku, o ktorom sme sa učili, že prišiel o jedno svoje oko v bitke pri Grünwalde. V múzeu som sa však dozvedela, že sa tej bitky s veľkou pravdepodobnosťou nezúčastnil, a o oko prišiel už v detskom veku – veď preto ho volali „žiška“ – čo je staročeská prezývka pre slepého na jedno oko.

   V blízkom Sezimovom Ústí dnes už nad terénom nenájdeme žiadne stredoveké pamiatky. Mesto, ktoré hostilo istý čas aj Jána Husa, bolo  päť rokov po jeho smrti vypálené a úplne zničené samotnými husitmi, ktorí odišli do Tábora. Znovu ho vystaval až Tomáš Baťa, a dnes je to moderné mesto, v posledných rokoch vďaka rozsiahlemu archeologickému výskumu, ktorý odkryl základy a murivá celých stredovekých ulíc a domov, nazývané aj „České Pompeje“. Z mesta pochádzal druhý československý prezident Edvard Beneš, ktorý je tu i pochovaný.

   Pekná prechádzka je od hradu Kotnov na Kalváriu vo štvrti Klokoty u Tábora, kde stojí  vzorne udržiavaný barokový kláštorný komplex s kostolom. Hľadala som tam nejakú pripomienku tragickej udalosti, keď v budove tunajšej fary (už nestojí) dal Žižka upáliť sfanatizovaných členov sekty adamitov. Nenašla som však ani pomník, ani len pamätnú tabuľu. Raz darmo, anarchia, ktorá nahlodáva princípy každého hnutia, si nezaslúži úctu; predsa však: boli to nevinní ľudia a ich smrť bola veľmi krutá. Aj taký bol stredovek !

   Okolie Tábora je bohaté na hrady, zámky, historické mestá, ale hlavne rybníky. Tie neodmysliteľne patria ku koloritu človekom vytvorenej kultúrnej krajiny, kde sa odjakživa darilo poľnohospodárstvu. Aj Tábor je obklopený obrovským rybníkom s biblickým menom Jordán. Pri nádhernej Třeboni je skoro rovnako veľký rybník Svět a pod hradbami Jindřichovho Hradca sa rozprestiera rybník Vajgar. Ale skoro v každej dedine či malej vieske je v strede menší či väčší rybníček obklopený malebnými murovanými sedliackymi domami s barokovými vykrajovanými štítmi s bohatou ornamentálnou výzdobou. To je oblasť, kde po stáročia sídlil a hospodáril slávny rod Rožmberkovcov, ktorému patrilo nespočetné množstvo tunajších zámkov. V třeboňskom zámku som videla mnohých z nich nielen na oficiálnych portrétoch, ale aj v podobe bábok oblečených v dobových odevoch. Bola tam aj bábka zobrazujúca slávneho zakladateľa juhočeských rybníkov Jakuba Krčína, ktorého podľa povesti zobral čert. Ten sa vraj zaslúžil aj o to, že neďaleký malebný zámok Červená Lhota ležiaci na ostrove uprostred rozprávkového rybníka bol natretý na červeno, keď sa jeho páni márne namáhali zabieliť červené čertovo znamenie na jeho bielych stenách, ktoré tam zostalo, keď vzal so sebou do pekla hriešnu grófku. Červená Lhota  mi dala zabrať, lebo leží bokom od hlavných komunikácií, takže som si k nej vyšlapala dobrých trinásť kilometrov peši.

   Silným zážitkom boli ruiny hradu Starý zámek pri obci Borotín, jedna z hlavných bášt husitov. Aj pri ňom je romantický rybník a bývalý majer s barokovými hospodárskymi staviskami, ktoré už ktosi začal obnovovať.

   Zaujímavým mestom je Bechyně s obrovským renesančným zámkom postaveným na mieste stredovekého hradu, z ktorého sa dodnes zachovalo niekoľko veží a hradieb. Zámok je dnes súkromným majetkom a vidieť, že dostal solventného majiteľa, lebo tu práve reštaurovali fasády, ktoré sú na celej ploche pokryté maľbami. Cez historické námestie sa dalo prejsť len po jeho obvode, lebo tu bola robota v plnom prúde: ukladanie novej dlažby. Nebola to však u nás tak obľúbená betónová „zámková“ dlažba, ale kameň: dlažobné kocky rôznej veľkosti, ktoré vydržia stáročia. Aj tu sa riadia heslom: „Nie sme takí bohatí, aby sme si dovolili kupovať lacné veci!“ Pozorovala som prácu strojov a dlaždičov, a nemohla som si nevšimnúť, že to boli samí Romovia, ktorým šla práca skutočne od ruky. Teraz sa už asi prechádzajú po novej dlažbe určite s dobrým pocitom, že je to „ich robota“.

   Mesto má ešte jednu prednosť: slávny český vynálezca František Křižík tu v roku 1903 vybudoval prvú elektrickú železničnú trať v Rakúsko-Uhorsku z Tábora do Bechyně zvanú Bechynka. Dodnes tu príležitostne jazdí historický elektrický vozeň, ktorý má stále stanovisko na železničnej stanici v Tábore

   Práve ľudský um a práca bola, okrem pamiatok, tým druhým najväčším zážitkom mojej „českej“ dovolenky. Na každom kroku som sa mohla presvedčiť, že okrídlený slogan: „Franto, drž ten komín, já jdu pro peníze!“ už tu skutočne neplatí, ale naopak, platí to staré známe, v minulosti mnohokrát karikované: „Zlatý český ručičky !“. Na mojich cestách po juhočeskom vidieku som totiž videla kultúrnu krajinu: vzorne obrobenú, bez smetísk v priekopách, bez vydrancovaných opustených stajní a bez slnečných kolektorov na poľnohospodárskej pôde. Na poliach som videla pracovať tie najmodernejšie poľnohospodárske stroje, aké som doteraz ešte nikdy nevidela. Keď k tomu pripočítam to množstvo obnovených kultúrnych pamiatok (a tu musím podotknúť, že vstupné do hradov, zámkov a múzeí je ešte vždy nižšie, ako u nás), musím dnešných Čechov chváliť za usilovnosť. (V ďalšej zátvorke ešte pripomeniem, že nie práve zanedbateľným bonusom sú  ľudové ceny v reštauráciách aj vyššej úrovne; no a pivo – to sa vlastne chváli samo).

   Celkom na záver môjho príspevku som si nechala ten úplne „zlatý klinec“ môjho programu, ktorým bola návšteva mestečka Stráž nad Nežárkou so zámkom - sídlom svetoznámej opernej umelkyne Emy Destinnovej, ktorú tak bravúrne zahrala Božidara Turzonovová v známom českom filme Božská Ema. Zámok postavený na mieste stredovekého hradu, z ktorého sa dodnes zachovala obranná veža, dlhé roky využívala armáda, ktorá  mu „dala zabrať“. Po jej odchode pustol, až sa z neho stala skoro ruina, ktorú odkúpila súkromná podnikateľka, ctiteľka umenia slávnej speváčky. Tej sa za  tri a pol roka podaril priam zázrak: kompletná obnova zámku a parku, zriadenie múzea Emy Destinnovej a úprava priestorov pre účely usporadúvania koncertov a iných kultúrnych podujatí pre verejnosť. Z ruiny sa stal „zámok plný hudby“. V jeho koncertnej sále od roku 2006, kedy bol sprístupnený verejnosti, už vystupovali desiatky svetoznámych umelcov a orchestrov. Predsavzatie cieľavedomej ženy sa splnilo: „Ema Destinnová a jej hudba sa vrátila domov – na zámok do Stáže nad Nežárkou!“.

   Epilog: Vždy mi bolo veľmi ľúto, že sa Československo rozdelilo na dva štáty. Aj preto tam chodievam v posledných rokoch oveľa častejšie ako v minulosti. Chodievam do cudzej krajiny, ktorá pre mňa vonkoncom nie je cudzia. Dobre ju poznám a stále bez problémov spoznávam aj vďaka znalosti českého jazyka. A som rovnako potešená, keď začujem slovenčinu trebárs pri vedľajšom stole v reštaurácii v Tábore alebo maďarčinu pri vedľajšom stole v reštaurácii v Třeboni, ako som bola kedysi potešená, keď som sa stretávala oveľa častejšie s našimi českými spoluobčanmi na túrach vo Vysokých Tatrách, Slovenskom raji alebo na hrade Krásna Hôrka či v kostole v Štítniku.

   Dovidenia, južné Čechy! Určite sa tam ešte vrátim.

November.2011. Edita Kušnierová

***
Pozri v prílohe 20 obrazových prezentácií autorky k hore uvenému príspevku.

http://kgbacikovia.websnadno.cz/Potulky-v-Juznych-Cechach.html

Poznámka :
Klikaním na miniatúru obrázku sa tento zväčší na celú plochu obrazovky.

 

 

           

Pro

Webová stránka byla vytvořena pomocí on-line webgenerátoru WebSnadno.cz

TOPlist