aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Muzeum Puškina Brodzany
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Mgr Edita Kušnierová
 
Možno málokto pozná tichý kút na hornej Nitre menom Brodzany. 

 

Turisti, najmä českí, i poštári, si ho často mýlia s českou obcou Brozany nad Ohří, s ktorou majú slovenské Brodzany spoločné to, že vznikli  rovnako pri brode (cez rieku Nitru) a ešte aj to, že majú tiež svoju „tvrz“- tvŕdzu, zrozumiteľnejšie:
 
                            Renesančný kaštieľ Múzeum A.S. Puškina Brodzany

 

Patril pôvodne stredovekému rodu Brogyániovcov, ale v 19. storočí ho odkúpil
barón Gustáv Vogel von Friesenhof,
ktorý po dlhoročnej diplomatickej misii v Petrohrade, sa tu  usadil. Do Brodzian prišiel už so svojou druhou manželkou Alexandrou Gončarovovou, vlastnou sestrou manželky veľkého ruského básnika Alexandra Sergejeviča Puškina. Je zaujímavé, že aj prvá manželka Gustáva Friesenhofa, ktorá ale v pomerne mladom veku predčasne zomrela, bola z toho istého príbuzenstva: bola to sesternica sestier Gončarovových. Gustávovi zostal po nej syn Gregor, neskorší majiteľ veľkostatku v susednej obci Nedanovce - Krásno, ktorý sa zapísal do slovenských dejín ako člen prvého výboru Matice slovenskej, organizátor moderného poľnohospodárstva na hornej Nitre a ako prvý slovenský meteorológ.
 
Spojitosť obyvateľov brodzianskeho kaštieľa s blízkymi Puškinovými príbuznými predurčila budúcnosť tejto starej renesančnej pevnosti: v roku 1979, po komplexnej pamiatkovej obnove objektu, tu bolo zriadené Literárne, dnes Slovanské múzeum A.S. Puškina a priľahlý park bol upravený pôsobivými vodnými kaskádami s množstvom sochárskych diel – búst významných slovenských i ruských spisovateľov.
 
Zaujímavá história príchodu ruskej barónky Gončarovovej do Brodzian sa udiala už po smrti   veľkého básnika, takže Puškin sám v Brodzankch nikdy nebol. Svoju sestru tu však navštevovala Puškinova manželka Natália s deťmi – na dverách jednej z izieb sa dodnes zachovali nápisy zaznamenávajúce ich rast – telesnú výšku s udaním roku ich návštevy v Brodzanoch.
 
Duch Puškinov v Brodzanoch teda žil a žije naďalej v expozícii, ktorú tu zriadila pôvodne Matica slovenská, dnes ju spravuje Slovenské národné literárne múzeum Martin. Expozícia je zameraná na prehľad dejín slovanskej a slovenskej literatúry od najstarších čias až po súčasnosť, kontakty slovenskej literatúry z ruskou a sovietskou literatúrou a inými slovanskými literatúrami, osobitná časť expozície je venovaná životu a dielu A. S. Puškina.
 
 Pre návštevníkov asi najzaujímavejšou časťou expozície sú pôvodné interiéry kaštieľa zariadené historickým nábytkom a relikviami po rodine Friesenhofovcov a neskôr Oldenburgovcov.  Alexandre Friesenhovovej sa totiž v Brodzanoch narodila jediná dcéra Natália (ktorej dala meno po svojej sestre – Puškinovej manželke), ktorá sa neskôr vydala za príslušníka najvyššej rakúskej šľachty – knieža Elimara Oldenburga, čím získala titul kňažnej. To, že táto kňažná zostala do konca svojho života iba prostou vidiečankou, je už iná kapitola zaujímavých brodzianskych dejín. Na vysvetlenie: rodina Oldenburgovcov ju, ako „len“ barónku, nikdy medzi seba neprijala, takže na rodinné návštevy do Viedne chodieval len jej manžel; ona zostávala v Brodzanoch, kde pestovala svoje záľuby: chovala kone, mnoho psov (mimochodom, pre tieto zvieratá zriadila v obci aj samostatný cintorín), s obľubou kreslila a maľovala vo svojom ateliéri – romantickom letohrádku nad obcou, ale hlavne: venovala sa charite. Dodnes si na ňu obyvatelia Brodzian s láskou spomínajú ako na „našu pani hercočku“.
 
V brodzianskom múzeu som mala možnosť pracovať skoro osem rokov. Boli to ešte začiatky spojené s veľkým úsilím o získanie návštevníka. Tam som mala možnosť (ako sa to podarilo asi málokomu) zúročiť svoje školské znalosti ruštiny (do múzea, samozrejme, chodievalo množstvo hostí z vtedajšieho Sovietskeho zväzu), v tomto období sa mi podarilo v rámci jednej služobnej cesty navštíviť na dlhší čas aj Moskvu, z čoho mám nezabudnuteľné zážitky.
 
Dňa 26. októbra tohto roka (2009) som mala narodeniny a dostala som k nim krásny dar: pozvanie na oslavy 30. výročia múzea v Brodzanoch. Bola som prekvapená, že múzeum žije, že je oň naďalej záujem, že pribudli nové zbierky, nové exponáty. Pôsobivý kultúrny program, ktorý pripravili k výročiu pracovníci múzea v spolupráci s vedením obce a umelcami – miestnymi rodákmi len potvrdil vysokú kultúrnu úroveň obce, ktorá sa budovala od čias Friesenhofovcov a Natálie Oldenburgovej.        
 
Keď som zašla do svojej bývalej pracovne v brodzianskom kaštieli s výhľadom na brodziansky park v pestrých farbách jesene, ovinutých závojom jemnej hmly vystupujúcej z pokojných vôd kaskád, pripomenula som si jedno novembrové popoludnie v roku 1982, kedy som márne čakala návštevníkov; neprišli, tak som si skrátila dlhý čas opisom toho,
čo som videla cez moje
 
zamrežované okno

Už smoklí november, ten sivý, starý zmok,
za sebou ťahá zablatený plášť.
Ako nepríjemný hosť mi klope na oblok
vytrvalý, drobný dážď.
 
Od dverí ťahá oceľovým chladom,
vietor šklbe mokré, polepené listy,
vychudnutá mačka zahla za dom
striehnuť po koristi.
 
Z hnedej hrudy trčia kýpte ruží,
ponad ne sa plazí biela hmla.
Teraz už tá ruža nezatúži
po ruke, ktorá ju odtrhla.
 
Netúži viac, spí už mŕtvym spánkom zimy,
ani bozkom princ ju neprebudí.
Zašpinený súmrak sadol do doliny -
ten mladík sa radšej v teplej izbe nudí.
 
Mäkkým smútkom ovinuté stromy -
čierne vraky v mori oblohy:
ako staré, opustené domy,
ako prázdne, clivé komory.
 
V parku svietia mramorové schody
mokré z dažďa - lesklé zrkadlá;
posledný svit dňa sa v nich uložil,
z diaľky zima sa v nich obzerá.
 
Už ju cítim, ticho prikráda sa,
november jej stelie cestu hmlou;
pomaly sa stráca jeho nostalgická krása -
prikrýva ju zima bielou perinou    
                                                                                  Mgr Edita Kušnierová 
 
 
 
 
 
 
 
TOPlist