aktualizováno: 04.10.2022 16:17:42 

S VESEĽOU MYSĽOU A NIKDY INAK. SYNAK...

Filmári na hrade Krásna Hôrka
KLIKNI NA HNEDÉ TITULKY HORE
Peter Mauritz
 
FILMÁRI NA HRADE KRÁSNA HÔRKA
 
(Spomienková próza)
 
Na Krásnu Hôrku mám kopec krásnych spomienok. Zažil som tam veľa príjemných a zábavných chvíľ a toto je rozprávanie o jednej z nich.
 Bolo to v auguste 1964, alebo1965. Užíval som si zvyšok prázdnin, ktorý mi ostal po mesiaci letnej aktivity, ako sa honosne nazývali prázdninové vysokoškolské brigády, v mojich časoch najväčší zdroj bodov potrebných na pridelenie internátu. Doobeda som, ak bolo treba, splnil niekoľko domácich úloh, potom som si niečo dobré prečítal a po obede som vyrazil na hrad. Cez prázdniny tam bola vždy dobrá partia sprievodcov - brigádnikov, väčšinou študentov. Občas som im grátis vypomáhal v sprevádzaní, čo ma celkom bavilo. Keď som sa vyteperil v poludňajšej páľave „dirretissimou“( tak som nazýval trasu od lesíka na svahu kolmo hore) k veľkej lipe, videl som, že sa tu deje niečo nezvyčajné. Pred bránou stál gazik, a z neho vykladali všelijaké, na prvý pohľad filmárske, propriety - káble, stojany, kufre so svietidlami. Auto malo košickú ŠPZ, takže z toho som usúdil, že Hollywood to nebude, dokonca ani len Koliba. Hradná posádka ma informovala, že zajtra sa bude filmovať, že to bude síce dokumentárny film, ale budú potrebovať aj nejaký komparz, tak aby som sa oholil a učesal, keď si chcem zahrať. Večer naozaj zaškrípal obecný rozhlas a súdružka tajomníčka MNV prečítala oznam (najprv v slovenskom jazyku, potom v jazyku väčšiny), že sa zajtra bude na hrade filmovať a do komparzu sa môžu prihlásiť záujemcovia, najlepšie mladí občania, vo veku 16 – 25 rokov. Zraz ráno o deviatej pred hradnou bránou, každý si má priniesť občiansky preukaz.

Vidina filmovej kariéry.
Takú udalosť som si samozrejme nemohol nechať ujsť, takže som ráno rýchlo vybehol dirretissimou na hrad, aby som sa nechal pre istotu zaregistrovať do zboru komparzistov medzi prvými, aby mi to niekto nebodaj nevyfúkol. Zistil som, že taký šplhúň som len ja, lebo všetci ostatní šli po ceste. Keď sa nás nazbieralo asi 15, a už nikto nechodil, pani asistentka nás oboznámila s tým, o čom to dnes bude a v čom spočíva naša úloha. Bolo to hrozne jednoduché - mali sme hrať sami seba! Teda čoby účastníkov turistického zájazdu, ktorý navštívili hrad Krásna Hôrka.

 
Scenár  
Podľa scenára to mal byť propagačný film o pamiatkach a krásach Východného Slovenska. Aby to nebolo len také suché, šťavu tomu mal dať romantický minipríbeh, ktorý mal mŕtve fakty navzájom prepojiť, ako scenáristi hovoria, „somárskym mostíkom“.  Hlavná udalosť sa mala stať práve na Krásnej Hôrke, kam príde výprava, v ktorej je atraktívna slovenská deva. Tej sa počas prehliadky zapáči mladý fešný gróf na obraze. Zaľúbene sa na neho pozerá a gróf, ktorý sa do nej tiež zamiluje a z tej lásky ožije, na ňu z obrazu žmurkne. Výprava ale pokračuje v prehliadke a odchádza z hradu. Gróf vystúpi z obrazu a beží za výpravou. Vybieha pred bránu, ale vidí iba ako autobus odchádza z parkoviska. Zúfalý a nešťastný si sadá na kanóny pred bránou (vtedy boli ešte tam) a vnorí hlavu do dlaní. Keď ju zdvihne, vidí pred sebou stáť osedlaného koňa. Vysadne na neho a prenasleduje autobus s tou krásnou devou po všetkých pamiatkach, až ju konečne dohoní v Ždiari, kde turistom predvádzajú folklórnu svadbu. Tam si potom padnú do náručia, nahradia folklórneho ženícha a nevestu, aby pod majestátnym vrcholmi Tatier navždy spojili svoje osudy.
 Ako predlohu pre podobu grófa si scenárista vybral obraz mladého muža v modrej, zlatom vyšívanej husárskej uniforme s rukami skríženými na hrudi, ktorý visel nad dverami v jednej z miestností vedľa zasadačky a o ktorom sa hovorilo, že je to Štefan Andrássy III. Zrejme nemusel dlho hľadať, pretože to bol jediný pekný chlap na hrade a naviac namaľovaný en face tak, že sa díval maliarovi do „objektívu“, teda každý pozorovateľ má dojem, že ho sleduje pohľadom.
 
Komparz bol teda pripravený, ešte sa vyberalo, kto zo sprievodcov bude aj sprievodcu hrať. Dievčatá sa napodiv okúňali a režisérovi sa zas nepozdávalo, že by to mal byť chlapec. Nakoniec prehovorili jednu dievčinu - študentku z Rožňavy, keď jej sľúbili, že ak sa zakokce tak to natočia znovu, alebo vystrihnú.
Konečne sa objavila aj hlavná hrdinka, ktorú ešte na pľaci vylepšovala maskérka po nasvietení, podľa pokynov kameramana. Potešilo ma, že sme zrejme dokonalejší ako ona, lebo nás nevylepšoval nikto, dokonca ani sprievodkyňu. Očakával som írečitú slovenskú devu, krv a mlieko, aby na konci dobre zapadla do folklóru. Ale tvorcovia očividne siahli skôr po zahraničnom modeli. Bola to blondína s vlasmi na ramená, v páse ako osa, ale s príslušnými krivkami na príslušných miestach. Priliehavé tričko a vypasované nohavice spolu s líčením nápadne - nenápadne pripomínali vtedy letiaci kult. Skrátka celá BB. Nuž čože, nech každý vidí, že aj my takú máme, nielen Francúzi.
 
Nakrúcanie prehliadky prebehlo hladko. Sprievodkyňa zvládla výklad excelentne, komparz bol disciplinovaný, až na niektoré nedisciplinované komparzistky, ktoré si viac ako exponáty všímali fešného osvetľovača, alebo stále otáčali hlavu, lebo boli zvedavé čo robí BB, ktorú režisér umiestnil do stredu skupiny. Režisér ich musel upozorňovať, že vypadli z roly.
Na nádvorí sa medzitým objavil hlavný hrdina. Grófovi na obraze akoby z oka vypadol, až na to, že na uniforme nebolo toľko zlatých ornamentov a že ťažko by v nej mohol skrížiť ruky na prsiach, lebo mu doniesli o číslo menšiu ako by potreboval. Nás ešte natáčali ako ideme dolu nádvorím a von z hradu. Tam nám povedali, že máme do druhej obedňajšiu pauzu. Oni sa vrátili aj s BB, zrejme aby natočili detaily pre triky so žmurkaním a s výstupom grófa z obrazu.
Komparz sa rozliezol, väčšinou do bufetu, ale ja som ostal, lebo som bol zvedavý, čo sa bude diať.   Kameraman sa vrátil z hradu a namieril kameru do otvoru tretej brány. Tam sa objavil bežiaci gróf, ktorý sa ozlomkrky rútil dolu nádvorím. Navidomoči podcenil klesanie a v tých husárskych čižmách sa mu dobre nebežalo, lebo sa mu šmýkali na kameňoch a nevedel to ubrzdiť. Čakal som kedy sa na nich rozpleští a bude po filmovačke. Nakoniec to nejako vybalansoval a pri druhej bráne režisér s asistentkou zafungovali čoby záchytné lano. Režisér bol milosrdný a nedal mu scénu opakovať. Potom sa kamera postavila pred kanóny a gróf už v menšom tempe vybehol pred bránu, kde na štrku elegantne zabrzdil, vidiac, že autobus odchádza z parkoviska. Samozrejme od kanónov parkovisko nevidno, ale na to sú tu strihači. Klesol teda na najväčší kanón, zvaný Maximilián a rezignovane vnoril tvár do dlaní.
 
 
Konský problémn pred kamerou.  
To je moment, kedy na scénu vstupuje tretí, nemenej dôležitý herec - kôň. Priviezli ho vraj odkiaľsi od Prešova v skriňovom aute, ktoré zaparkovalo dole na lúke. Bol to krásny koník, srsť mala farbu kávy so smotanou a bohatá, starostlivo vyčesaná hriva spolu s chvostom boli maslovej farby. Ak hovorím maslovej, myslím tým vtedajšie maslo. Aj postroj bol parádny, ako sa na takého grófskeho tátoša patrí. Priviedol ho jeho opatrovateľ ktorý mu mal zároveň tlmočiť do jeho konskej reči pokyny režiséra. Scenár predpisoval, že gróf po chvíľke zdvihne hlavu a na dosah ruky sa pred ním zjaví kôň. On na neho siahne, aby sa presvedčil, že sa mu nesníva. Opatrovateľ zaviedol koníka na pľac a postavil ho tak, aby sa ho gróf ľahko dotkol, keď natiahne ruku. Kameraman sa viackrát premiestňoval, aby našiel vhodný záber. Raz nemal v zábere koňa, raz herca, potom zase mali tiene tam, kde ich nemali mať. Koník stál zatiaľ trpezlivo, ale pravým okom neustále podozrievavo škúlil na herca. Kameraman si konečne našiel miesto, gróf, ktorý dovtedy musel sedieť tak ako naposledy dosadol, si vnoril ruky do dlaní, klapka klapla, gróf zdvihol hlavu a siahol na koníka. Skôr ako sa ho dotkol, koník podišiel dva kroky doľava. Išlo sa teda znova ale situácia sa opakovala. Koníkovi sa gróf akosi nepáčil. Režisér chcel, aby koníka nejako nenápadne pridržal opatrovateľ. Ale ten si nemohol nájsť takú pozíciu, aby niečo z neho nebolo vidieť v zábere.  Opatrovateľ si preto v kroví za kaplnkou odlomil asi dvojmetrový prút, nechal na konci tri listy, ľahol si na zem, aby nebol v zábere a z diaľky tými listami potľapkával koníka po krku. Bolo už okolo jednej, medzitým sa horúčava stupňovala a na oblohe sa formovali biele našuchorené kumuly. Tie rozčuľovali kameramana, lebo z času načas zakryli slnko, stále musel vykrúcať krk a škúliť na nebo, aby odhadoval, ako dlho vydrží medzi dvomi mrakmi. Koník začal byť nervózny, lebo ho žrali ovady, ktorých bolo na hradnom kopci neúrekom. Zanechali svoje kravské koláče a zlietli sa na novú exotickú korisť. Gróf zas nadával, že mu dali taký tesný dolomán, že v ňom skape od horúčavy. Znova pristavili koňa, opatrovateľ ho „diaľkovo“ potľapkával, ale výsledok bol rovnaký. Koník nepostál a nepostál. Z grófa už začal stekať mejkap, takže režisér vyriešil situáciu vyhlásením prestávky. Gróf si s úľavou rozopol tesný dolomán a odobral sa z maskérkou do tieňa za kaplnku.
 
 
Úspešné dohováranie koňovi upokojilo režiséra.  
 Opatrovateľ odviedol koníka dolu na lúku, kde sa s ním pomaly prechádzal. Držal ho za uzdu celkom na krátko, tak, že mali hlavy blízko pri sebe a vyzeralo to, ako keby viedli dôverný rozhovor. Zrejme ho prehováral, aby bol rozumný. Režisér sedel v tieni lipy, zamyslene ich pozoroval a v duchu sa asi modlil, aby sa mu to podarilo. Po polhodine režisér zvolal štáb a išlo sa znova. 
 Gróf sa so svojou reštaurovanou fasádou usadil na kanón, koníka pristavili na dohmat, kameraman skontroloval meteorologickú situáciu a všetci napäto sledovali ako to dopadne. A čuduj sa svete, koník sa ani nepohol a bez problémov dovolil, aby ho gróf ohmatal a so šťastným úsmevom na neho nasadol. Ktohovie, čo mu ten opatrovateľ nasľuboval. Všetci si s úľavou vydýchli. Samozrejme, že cval dolu príjazdovou cestou, ktorá bola vtom čase samý výmoľ, sa nekonal. Gróf zase zosadol a všetci pešo zišli na lúku pod hradom, kde natočili zopár jazdeckých záberov s hradom v pozadí. Koník ho už zrejme celkom zobral na milosť a robil všetko, čo po ňom chcel. Asistentka zhromaždila komparz a odobrali sme sa na parkovisko. Tam už čakala upravená BB. Bolo ešte treba natočiť príjazd a odjazd. Aby sa to trochu zracionalizovalo, natáčal sa najprv odjazd a potom príjazd. Film na rozdiel od života umožňuje meniť sled udalostí. Kamera zaberala BB ako zamyslene kráča na konci skupinky, a kým komparz nastupoval do autobusu, ona sa ešte vo dverách zastavila, aby vrhla posledný pohľad na hrad, kde práve nechala svoje srdce. Dvere sa za ňou zavreli a kamera natáčala ako odchádza autobus z parkoviska. Odviezli sme sa na križovatku, kde sa autobus otočil a kameraman natočil príjazd s vystupovaním. Asistentka nám poďakovala za spoluprácu, ale keďže pokladničku mala na hrade, kto chcel honorár, musel ísť ešte hore. Šli všetci. Je zaujímavé, že hoci si niektoré detaily toho dňa pamätám veľmi podrobne, dnes si neviem spomenúť koľko sme presne dostali. Zdá sa mi, že to bolo asi 50 alebo 60 Kčs, čo nebolo v tom čase až tak málo.
 
 
Záverečná.  
    Filmári zbalili fidlátka a okolo šiestej mi bolo dovolené, aby som šiel zamknúť hrad, čo bola činnosť, ktorú som vždy rád robil. Mal som zároveň skontrolovať, či tam niečo nezabudli, ale ja som bol hlavne zvedavý, či nám náhodou naozaj gróf nezmizol. Veď na svete sa dejú veci... Bol tam v plnej svojej kráse s rukami sebavedome skríženými na hrudi a sledoval ako zatváram okná. Čakal som či nežmurkne, ale nežmurkol. Prečo by vlastne mal. Nežmurkla ani Walburga, ba ani stará kľučiarka. Rozprávka sa skončila, zabudnite! Alebo spomínajte? Kto ako chce. Ja som si vybral to druhé.
Ten film som, bohužiaľ, v živote nevidel. Ani som nevedel ako sa volá, lebo na klapkách mali napísaný len nejaký kód. V Bratislave som chodil často do kina Čas, kde premietali nonstop krátke filmy aj podobného charakteru. Nedávali ho ani v kinách ako krátky film pred hlavným programom. Možno to bolo určené pre Čedok a pre zahraničie. Tak mi napadlo, že dnes by sa to dalo využiť v predvolebnej kampani. Veď môže byť lepší „most“, ako keď maďarský aristokrat pojme za ženu krásnu slovenskú devu z ľudu?                                                            
Ing. Peter Mauritz, Humenné
                                                                    (uverejnenie príbehu sprostredkovala Mgr. Edita Kušnierová )