aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

III Pošta z Kanady
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky

Poslená pošta z Kanady III/9..pred návratom domov.

Posledné týždne v Kanade

Blížil sa termín nášho odchodu z Kanady. Darčeky boli nakúpené, ale moje plány na výsadbu kvetov a okrasných drevín okolo nového záhradného domčeka ostávali nesplnené. Stále bola zima. Hoci sneh bol rozpustený, aj jarné kvety zakvitli, nedalo sa  do zeme nič sadiť. Okrem cibule, ktorú sa mi podarilo pokusne zasadiť. 

Naša vnučka Nikolka začala sama chodiť, a tak nám odpadla veľká starosť s jej vodením za ruku. O to viac sme však na ňu museli dávať pozor.

V Toronte sa v tom čase konala výstava predmetov z pozostalosti jedného indického maharadžu. To sme si nenechali ujsť. Na výstavu “Maharaja“, ktorá sa konala v Art Gallery of Toronto som si zobrala aj svoj malý fotoaparát. Aj keď usporiadatelia nenápadne napomínali fotiacich návštevníkov, videla som ako ľudia aj napriek tomu fotia mobilnými telefónmi. Pomyslela som si, toto náš človek ťažko uvidí, odfotím čo sa bude dať. A tak sa aj stalo. Podarilo sa mi odfotiť svadobný plášť maharadžovej ženy, posiaty briliantami, ktorý bol taký ťažký, že nevesta v ňom musela len sedieť. Medzi vystavenými predmetmi bol vzácny strieborný koč a Rolls Royce, v ktorom sa viezla aj anglická kraľovná Alžbeta II. V sklenených vitrínach boli uložené vzácne šperky. Najvzácnejším  bol náhrdelník, v ktorom žiaril veľký žltý diamant “Hviezda Indie”. To sa nedalo neodfotiť, aj keď bol strážený.

V galerijnej budove sme už boli pri predchádzajúcej návšteve Kanady, a tak som si išla znovu pozrieť krásne obrazy starých majstrov  a hlavne  obrazy znázorňujúce  pôvodných obyvateľov Kanady -  Indiánov. Dozorca v oddelení, keď som chcela fotiť telefonoval, tak sa mi podarilo nenápadne odfotiť obraz indiánskej matky a bábätka.

Nasledujúcu sobotu sme strávili návštevou Niagarských vodopádov. Pohľad na vodopády bol nádherný. Potešilo nás príjemné  počasie, ktoré tam v ten deň panovalo a  rozkvitnuté snežienky a krokusy. Neďaleko vodopádov stojí monument venovaný slávnemu vynálezcovi a konštruktérovi elektrických strojov a prístrojov Nikolovi Teslovi. Socha v

Queen Victoria Park predstavuje vynálezcu, ako stojí na časti alternátora.

Na spiatočnej ceste sme išli popri brehu rieky Niagary, ktorá vyteká z jazera Erie a v  mestečku St. Catharines sa vlieva do jazera Ontario. V okolí rieky, ktorá miestami tečie  hlbokým kaňonom a má nádhernú modrú farbu,  sú vidieť pomníky a aj staré delá z čias americko-britskej obchodnej vojny  v roku 1812. Na kopci  nad riekou, v Queenstone  sa vypína “Brock Monument“, vysoký pomník postaveny na počesť  legendárneho britského generála Sira Isaaca Brocka, ktorý padol v tejto vojne. Britská armáda pod jeho velením v tejto bitke zvíťazila nad päťkrát silnejšou americkou inváznou armádou. Na buduci rok, v roku 2012, sú naplánované veľké oslavy - 200 rokov mierovej hranice. Videli sme aj staré vojenské pevnosti, ktoré sú príkladne udržiavané.  

O týždeň sme ja a dcéra išli na výstavu minerálov, kostier dinosaurov a všetkého možného, čo vytvorila ľudská ruka, v Royal Ontario Museum. Mohla som tam bez problémov fotiť, tak som všetko čo sa mi páčilo aj odfotila. Minerály žiarili všetkými farbami. Nechýbalo zlato a rôzne drahokamy. Nevedeli sme na čo skôr pozrieť a obdivovať. Kostry dinosaurov, mamutov a predhistorických zvierat nás prekvapili svojimi  mohutnými rozmermi. Zaujímava bola aj tzv. “ Diablova vývrtka”, pieskovcový útvar v tvare vývrtky, ktorej pôvod a  hlavne účel nemohli vedci dlho rozlúštiť. Nakoniec boli úspešní - bola to chodba vydry, zo zeme do svojho brlohu pod vodou. Z oddelenia minerálov a kostier sme prešli do priestorov, kde boli vo vitrínach vystavené zbrane a výzbroj od  rytierskych čias, až  po I. svetovú vojnu. V ďalších priestoroch boli vystavené sakrálne predmety, zariadenia domov prvých osadníkov Kanady s množstvom starej  keramiky a porcelánu. Som rada, že mám fotky a môžem si túto nádheru hocikedy  pozrieť.

Po prehliadke múzea sme sa s dcérou išli prejsť do blízkej univerzitnej záhrady. Zaujali ma červené stĺpy, postavené pri chodníku. Dcéra mi povedala, že slúžia  pre študentky na privolanie pomoci vo večerných hodinách. Ak sa študentke zdá, že ju niekto sleduje, stačí zatlačiť tlačítko na stĺpe a do dvoch minút príde pomoc. V zimných mesiacoch si študenti  môžu vopred objednať bezplatný doprovod cez park. To sa mi ako rodičovi veľmi páčilo.

Na spiatočnej ceste sme cestovali metrom, pretože auto sme nechali na veľkom parkovisku v jednej z okrajových štvrtí Toronta. Zaujímavé bolo, že príchod vlaku cestujúcim signalizoval silný prúd vzduchu, ktorý tlačil pred sebou. Metro v jednom úseku ide po povrchu, a tak vzduch jednoducho zoberie so sebou do podzemia.

Pred odchodom na Slovensko si dcéra doniesla domov črevný vírus, trvajúci 24 hodín. Ja som ho dostala od nej ako prvá a manžel deň pred naším odletom. Proti dehydratácii sme si kúpili v lekárni šumienky, ale vyskúšali sme aj starý osvedčný recept:  do 4 dcl vody pridať jednu malú lyžičku soli a jednu veľkú lyžicu cukru. Pomáhalo to. Manžel dostal horúčku, tak neostalo nič iné, len  zrušiť letenky. Dcéra so zaťom zaplatili 500 CAD poplatok za zrušenie leteniek a podarilo sa im vybaviť náhradné o pár dní neskôr. Aby uvedenú sumu zaplatila poisťovňa, museli sme mať doklad od lekára.

V Kanade majú ľudia obvykle svojho lekára, ale nemusia mať. V  nemocnici  ordinujú lekári, ktorí ošetria každého pacienta. Ak je poistený, za vyšetrenie neplatí nič. My sme museli zaplatiť, za každého 60 CAD. Najprv nám obom, manželovi aj mne odmerala sestrička v malej ordinácii tlak a teplotu. Veľmi jednoducho prenosným prístrojom. Potom odišla a o chvíľu sa ozvalo zaklopanie a vstúpil mladý lekár. Kedže manžel mal teplotu, vyšetril ho a predpísal mu antibiotiká, ktoré mal brať, ak by horúčka neklesla.

Našťastie naše zdravotné problémy pominuli a podarilo sa nám spokojne odbaviť sviatky Veľkej noci a navyše pred odchodom urobiť aj plánovanú výsadbu okolo záhradného domčeka. Jej priebeh nam spestrovala vnučka Niki, ktorá sa stále chcela voziť vo fúriku. Bolo nám s ňou veselo a všetko zasadené sa ujalo.

V súvislosti s vnučkou si spomínam na veselú príhodu z letiska. Nikolka si pred naším odletom krátila čas behaním po veľkej odletovej hale. Pred sebou tlačila kočík. Tvárila sa veľmi dôležito a nedovolila mi ísť zarovno s ňou, musela som ísť pár krokov za ňou. Opica malá J.

Rozlúčili sme sa s ťažkým srdcom a pobrali sme sa do čakárne pre pristavené lietadlo. Zástupkyňa leteckej spoločnosti Lufthansa nás milo prevapila tým, že nám tesne  pred odletom zabezpečila sedadlá vedľa seba a navyše vo dvojke. Pôvodne sme mali sedieť každý na inom mieste veľkého lietadla. Dodržala sľub, ktorý dale dcére, ktorá ju o to požiadala s tým, že manžel počas letu môže potrebovať podať lieky.  

Po prvýkrát sa mi podarilo uvidieť z lietadla Záliv sv. Vavrinca, hoci sa už stmievalo.  Noc bola krátka, o pár hodín začalo svitať. To už bolo lietadlo nad Írskom. Videli sme prebúdzajúcu sa krajinu pod nami. Potom prišli mraky a hoci mapa ukazovala, ponad ktoré oblasti a krajiny letíme, nevideli sme nič, až okolie Viedne, tesne pred pristátím.

Zvítali sme sa so synom a jeho priateľkou Martinkou a neveriacky sme pozerali na zelený a rozkvitnutý orgován v záhradách po ceste domov. V Kanade ešte neboli ani listy na stromoch. Teplo bolo príjemné.

Nášmu kocúrovi Hlistovi a susedovým psom stačil jeden pohľad na nás a hneď nás spoznali. Po pol roku sme sa vrátili  domov.

Ľudmila Oravcová, Behynce      jar 2011

 

 

 

Pošta z Kanady III/8

 

Tento víkend ma dcéra potešila, keď sa ma spýtala, či s ňou nepôjdem do Toronta na výstavu kvetov. Moja odpoveď bola samozrejme kladná, a tak zanechajúc doma dvoch najedených chlapov a spiace bábätko, sme v sobotu poobede vyštartovali na výlet.

Auto sme nechali na parkovisku pred OD na okraji mesta a ďalšiu cestu sme absolvovali metrom a kúsok (na kanadské pomery) električkou. Čo čert nechcel, električka sa po chvíli pokazila, a tak sme v mrazivom vetre ostali stáť na zastávke a čakali čo sa bude diať. Čakanie nám spestrovali športové lietadlá, ktoré pristávali a štartovali z blízkeho letiska na ostrove v jazere Ontario. Po štvrťhodine prišla náhradná električka a tá nás zaviezla k výstavnému areálu.

Kvety a potreby pre záhradkárov boli vo veľkej hale, rozdelenej malými záhradkami na množstvo častí. Najviac sa nám páčili rôzne naaranžované kvety a rozkvitnuté tulipány a rododendrony s azalkami v japonskej záhrade. Od jedného vystavovateľa sme dostali  semienka poľných kvetov. Uvidíme, či sa v našej záhrade niečo z nich ujme. Videli sme aj nový multifunkčný fúrik, minule dávali naň reklamu aj v televízii, ktorý môže slúžiť na prepravu zeminy a tiež sa dá ľahko upraviť na “rudlu“ a dajú sa s ním prenášať rôzne  bremená.

Na spiatočnej ceste preplnenou električkou sme sa pobavili na dialógu vodiča a jednej pasažierky - seniorky. Tá stála pri predných dverách pri voiceovera takto sa ozvala: “Nedočiahnem na zvonček, môžem toto moje konštatovanie považovať za zazvonenie?“ Vodič jej odpovedal: “Ja mám lepší nápad, ja zazvoním za vás,“ a zazvonil. Pani mu hovorí: “Prepáčte, ja som sa pomýlila, vystupujem až na druhej zastávke.” Na ďalšej zastávke vodič svedomite za ňu sám sebe zazvonil, pani mu poďakovala a vystúpila. Dobre naladený vodič ďalej debatoval s cestujúcimi a pred každou zastávkou obyčajným telefónnym slúchadlom oznamoval cestujúcim názov zastávky. Poznamenávam, že trasa električky vedie stredom Toronta. Žiadna nervozita a zákaz hovorenia za jazdy s vodičom. A aby som nezabudla, na električkovej zastávke pri výstavnom areáli nestáli ľudia roztrúsení kade-tade, ale pekne v rade a nikoho nenapadlo sa pri nastupovaní predbiehať. Je tu väčšia disciplína ako u nás.

Deň pred návštevou výstavy kvetov som bola s Nikolkou v knižnici, kde majú deti svoj kútik a dva počítače s rozprávkami. Nikolka sa pohrala s počítačom a popozerala si knižky. Potom pozorovala deti, ktoré tam kreslili obrázky a vôbec sa jej nechcelo ísť domov. Keď však pri akváriu, pri pohľade na plávajúce rybičky povedala “mňam, mňam“, rýchlo som ju obliekla a pobrali sme sa  domov.

 

Ľudmila Oravcová, Stouffville,  marec 2011   

 

Pošta z Kanady III / 7

Začiatkom marca sa konala v Toronte medzinárodná konferencia pod záštitou            
Prospectors & Developers Association of Canada. V jednoduchej reči povedané, stretli sa odborníci na ťažbu nerastov z celého sveta. Naša dcéra Katka tam bola tiež, lebo  firma, pre ktorú pracuje, vypracováva projekty rôznych technologických postupov   spojených s ťažobnými prácami.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Magnetom konferencie bola  kapsula Phoenix 1z Čile (pomaľovaná farbami čilskej národnej vlajky, je o niečo širšia ako ramená muža a vyzerá ako miniatúrna vesmírna raketa, nazvaná bola podľa bájneho vtáka Fénixa - ako symbol znovuzrodenia), pomocou ktorej zachránili minulý rok 33 dlho pod zemou uväznených baníkov.

Na konferencii čilský minister baníctva pán Laurence Golborne prevzal za ich záchranu vyznamenanie. Medzi vystavenými exponátmi nechýbalo zlato, diamanty a rôzne vzorky hornín zo všetkých kútov sveta. Prítomní boli aj zástupcovia baníkov z Papuy Novej Guiney, ktorí nie sú na Slovensku známi rozvinutým banským priemyslom.

 

 

 

 

 

 

Medzi zábavné atrakcie výstavy patrila aj hyperaktívna podlaha, na ktorej sa pohybovali  hrudy zlata. Keď na ne niekto chcel stúpiť, rýchle sa od neho vzďaľovali. Najväčšia  hruda zlata mala hodnotu 100 tisíc CAD.

 

 

 

 

 

Keď som v jednej z predchádzajúcich častí opísala výstavbu tunajších rodinných domov, zabudla som spomenúť jednu zaujímavú vec - v Kanade nemusia byť na domoch hromozvody. Asi preto, že sa jedná o drevené stavby, hoci na prvý pohľad  vyzerajú ako  klasický murovaný dom.

Manžel pravidelne každý deň chodí doobeda s vnučkou Nikolkou na prechádzku. Najnovšie sa zoznámili aj s členmi miestneho hasičského zboru. Keď idú  po našej ulici na cvičenie a zbadajú Nikolku s dedkom, hasičské auto pribrzdí, všetci sa nahrnú k oknám a kývajú im. Na rozlúčku vodič vždy zatrúbi.

Minule som sledovala blikajúce hasičské auto, ktoré sa ponáhľalo hasiť požiar. I napriek rozsvieteným svetlám a spustenej siréne, auto poslušne zastalo pred značou STOP.  Keď som sa tomu čudovala, dcéra mi povedala, že aj sanitky a aj hasiči musia vždy zastať na červenú na križovatke a aj na stopke. Nikolke toto nariadnie nevadí, môže dlhšie obdivovať veľké červené auto, z ktorého sa všetci na ňu usmievajú a kývajú jej. A ona im.

Ľudmila Oravcová, Stouffville, marec  2011

POŠTA Z KANADY III/6.

Hoci svišť Wiarton Willie na Hromnice naznačil, že zima sa za šesť týždňov skončí, tá  nie a nie sa rozlúčiť. Takmer každý deň tu padá sneh a fúka studený vietor.

 

Wiarton Willie bol slávny biely kanadský svišť, ktorého úlohou bolo predpovedať, či už skoro nastane jar. Legenda hovorí, že keď sa na Hromnice 2. februára (a Kanaďania tento dátum celonárodne sledujú) svišť vynorí z nory a ak uvidí vlastný tieň (za slnečného počasia), ktorého sa zľakne a zalezie znova do nory, tak to znamená, že zima bude trvať ešte viac ako šesť týždňov. Ale ak je zamračené a svoj tieň neuvidí, tak zima do šiestich týždňov skončí. Hoci pôvodný Wiarton Willie už zomrel, a v tejto úlohe ho zastupujú iné svište, napriek tomu sa stal symbolom, jeho sláva naďalej žije a v jeho „rodnom“ meste Wiarton v provincii Ontario mu postavili krásnu bielu vápencovú sochu, ktorú musí vidieť každý turista, ktorý mesto navštívi. Dokonca sa tu každoročne začiatkom februára koná Wiarton Willie festival(tento rok už 55. ročník), s mnohými rôznymi atrakciami a zimnými radovánkami. Groundhog Day(Deň svišťa) sa 2. februára oslavuje nielen v Kanade, ale aj v USA.

Dlhé zimné obdobie od Vianoc do Veľkej noci vyriešili pred pár rokmi v niektorých častiach Kanady pridaním sviatku Dňa rodiny, ktorýje dňom pracovného pokoja a má meniaci sa dátum, lebo je určený na tretí pondelok februára. Tento deň  sa volá Family Day v troch provinciách (Alberta, Saskatchewan a Ontario), v provincii Manitoba je známy ako Louis Riel Day a v provincii Prince Edward Island ako Islander Day. V ostatných provinciách a teritóriách Kanady je tento deň pracovným dňom. 

My sme oslávili tento sviatok rodinne - výletom.  Hneď po obede sme sa vydali do Mississague, do veľkého obchodného domu, kde je množstvo atrakcií pre deti. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nikolka bola  z rôznych kolotočov a vláčika nadšená.Trpezlivo čakala v rade na každú atrakciu a so záujmom sledovala čo sa deje okolo nej. Najviac sa jej páčila jazda na vláčiku cez malý tunel a veľký kolotoč, keď musela byť pripútaná, hoci sedela pri mame.Záujemcov o kolotoče bolo veľa a podľa národností by ste povedali, že pricestovali zo všetkých svetadielov. Samozrejme že nepricestovali, všetko to boli  obyvatelia pestronárodnej Kanady.

 

 

 

 

 

Dcéra po materskej dovolenke nastúpila do práce a my s manželom sme nastúpili na celodenné opatrovanie Nikolky. Stále ju zaujíma a fascinuje ruch na stavbách a prechádzky k neďalekému jazierku. Je s nami spokojná, no keď príde z roboty tata a mama, už nás nepotrebuje.Cez víkendy chodievame na dlhšie trasy k rodine, alebo k priateľom. Túto sobotu sme boli na návšteve u Nikolkinho kamaráta Maťka v Toronte. Jeho rodičia - Slováci nám ukázali fotky z nedávneho pobytu na  zimnom  festivale v Ottawe a porozprávali čo tam všetko videli a zažili. 

 

Tento  tradičný zimný festival sa koná každoročne v prvých februárových týždňoch a známy je pod názvom Winterlude. 

 Počas troch zábavných víkendov s rôznymi aktivitami sa návštevníci a aj celé rodiny rozhodne nenudia. Vyhlásenou atrakciou je Rideau kanál, který je so svojimi 8 kilometrami najdhším klziskom na svete.  Nepretržite sú k dispozícii kĺzačky, rôzne snehové ihriská a bludiská pre deti a celé mesto je zaplavené stánkami s bobrími chvostami (Bobrie chvosty - Beavertails - sú veľké placky, zvyčajne potreté čokoládou a javorovým sirupom). 

Zároveň ako hlavná atrakcia na niekoľkých miestach v meste prebiehajú súťaže pre profesionálov i ostatných záujemcov z celého sveta vo vytváraní sôch zo snehu a ľadu, z ktorého sa dajú vytvoriť neuveriteľné veci. A to všetko za jedeň deň, či len za jedno odpoludnie. Zvyčajne za pomoci motorovej píly, vedier s horúcou vodou, vŕtačky, rôznych dlát a škrabiek, žehličky a iných nástrojov. Veľkým zážitkom je aj pohľad na veľkolepé trblietavé ľadové sochy vo večernej svetelnej show.

Počas našej návštevy sa v dome ozýval zvláštny zvuk, akoby nad nami prelietalo lietadlo. Naši hostitelia nám povedali, že to počujeme cca 100 m vzdialené vlaky v metre. V lete to nepočujú, len v zime, keď je zamrznutá zem. Treba však povedať, že sme sedeli v suteréne ich domu. Deti sa veselo zabávali, tieto zvuky nevnímali, ale pre nás to bol nečakaný zážitok. V metre som sa už viezla, ale že ho budem v rodinnom dome spod zeme počuť, tak to ma ani vo sne nenapadlo.

Ľudmila Oravcová

Stouffville, február 2011


Pošta z Kanady- III/5

Pravá kanadská zima pokračuje, a tak sa tunajšie deti môžu vonku vyšantiť pri sánkovaní a dospelí pri odpratávaní snehu. Všimla som si, že kvôli výške snehu boli namontované na požiarne hydranty pri cestách umelohmotné latky. Domy sú tu postavené z dreva, preto každý, čo i len malý požiar treba začať hasiť čo najrýchlejšie.

 

Miestne noviny priniesli prekvapujúcu správu - v okolí mesta sa objavili kojoti. Nedávno vraj sledovali jednu obyvateľku, a tak úrady okamžite vyzvali ľudí k ostražitosti. Pred kojotom treba mať veľký rešpekt. Úprimne povedané, nemám žiadnu chuť stretnúť tohoto pre nas exotického chlpáča a tobôž nie na prechádzke s vnučkou. Obľúbili sme si s ňou totiž chodiť do blízkeho lesíka, kde tečie potôčik a je tam veľmi príjemne. Po správe o kojotoch lesík z programu vychádzok vynecháme a budeme chodiť sledovať pracovné aktivity miestnych stavbárov. 
Stavebný ruch, ktorý tak fascinuje Nikolku, kojotov určite nepriláka.

Tento týždeň poslalo mesto dcére so zaťom poštou brožúrku s pestrou ponukou  podujatí pre deti na zimné obdobie. Sú tam uvedené rôzne krúžky, rozdelené podľa veku dieťaťa a športové podujatia. Podobnú brožúru vydalo mesto aj pre seniorov. Keď spomínam seniorov, medzi ktorých s manželom patríme, všimla  som si, že niektorí chodia po šmykľavých chodníkoch v meste s palicami,  podobnými lyžiarskym.
Každá domácnosť dostala aj kalendár s vyznačením dňov, kedy sa zbiera odpad a aký druh. Poriadok musí byť!

V týždni dávali v televízii zábery z pohrebu mladého policajta, otca malého dieťaťa, ktorého zabil zlodej odhŕňačom snehu. Celý obrad, ktorého sa zúčastnilo 2500 plicajtov, sa konal vo veľkej hale a bol slávnostný s množstvom prejavov a kvetov. Na čele smútočneho sprievodu, ktorý išiel ulicami Toronta, kráčal hráč na gajdách, oblečený v škótskom kilte.

Naša vnučka Nikolka nás rozveselila tým, keď sa rýchlo naučila robiť cigli-cigli. Dedkovi šteklí prsty na nohách a pritom sa šibalsky usmieva.

Ľudmila Oravcová, Stouffville 01/2011 

Pošta z Kanady - III/4

Od rána sneží a panuje tu pravá nefalšovaná zima. Tunajší Číňania sa chystajú osláviť Nový rok. V nákupných centrách sú oddelenia s tovarom na oslavu. Červená farba so srdiečkami na sladkostiach signalizuje, že sa blíži Valentín. Prekvapujúca je aj široká ponuka letného oblečenia. „Je to preto, lebo Kanaďania v tomto čase húfne odchádzajú na dovolenku do Karibiku,“ informovala ma dcéra. My to už máme šťastne za sebou, pomyslela som si.

Ani zimné počasie s nočnými teplotami okolo -10°C neodradí miestnych stavbárov od veľkej pracovnej aktivity. Dokončujú nové domy a ďalšie začínajú stavať. Stavebný ruch sa veľmi páči našej malej vnučke Nikolke. Sediac zababušená v kočíku sleduje prácu bagrov, hĺbiacich základy domov. Najviac výkrikov nadšenia je počuť, keď bager pri cúvaní pípa. Nie a nie odísť od takých zaujímavých vecí.

Postup pri stavbe rodinného domu z drevotrieskových panelov som v zjednodušenej forme opísala v minuloročnom príspevku (pozn. red.: I. Pošta z Kanady – 11. Kanadský zápisník). Od stavbára - Slováka som sa dozvedela, že kontrola stavieb je tu oveľa prísnejšia ako u nás na Slovensku. Povedal, že kto si stavia sám rodinný dom, môže si naň aj sám vypracovať projektovú dokumentáciu. S hotovými výkresmi ide na príslušný stavebný úrad a tam dajú stavebníkovi a projektantovi v jednej osobe odborné otázky, napr. prečo má nosník taký rozmer a pod. Ak úradník dostane vyhovujúcu odpoveď a aj ostatné profesie (voda, ústredné kúrenie atď.) sú spracované odborne, stavbu povolí. Po vykonaní každého dôležitého úkonu na stavbe musí byť zavolaný odborník, ktorý príde skontrolovať kvalitu vykonaných prác. Takto sa postupuje pri všetkých prácach, vrátane elektroinštalácie a ostatných rozvodov v dome. Neexistuje vydať revíznu správu elektro, bez skontrolovania postupu prác od začiatku stavby až do jej ukončenia. Najnovšie sa okrem solárnych panelov dávajú vykurovacie systémy aj do stien domu.

V televízii dávajú obľúbený program o domácich majstroch zhotovujúcich nábytok, alebo opravujúcich niečo v dome. Manžel najviac obdivuje rôzne elektrické naradia, uľahčujúce prácu. Na čo všetko majú dobrých pomocníkov, len pozeráme.

Mne sa páči relácia, keď akademicky maliar vysvetľuje postup maľovania obrazu. Niektoré hotové diela sú naozaj veľmi pekné.

Najviac sme sa spolu s hlásateľmi zasmiali na tom, že v jednom meste v USA dostal kocúr predvolanie na súd ako člen poroty. Jeho majitelia v dotazníku uviedli, že nevie dobre anglicky, ale to nepomohlo. Kocúr mal byť aj tak v porote :- ).

Ľudmila Oravcová, Stouffville 01/2011...

.Pošta z Kanady. III/3

Na výlete v Toronte

Raňajšia zápcha na diaľnici 404 do Toronta nás trochu zaskočila a liezla aj na nervy, ale nakoniec sme  do centra mesta šťastne došli.  Zať Artúr, ktorý tam išiel na obchodné rokovanie, zaparkoval auto priamo vo veľkom obchodnom „Eaton Centre“, asi preto, aby sme sa vo veľkomeste nestratili. Ja som potešila, lebo som  mohla pochodiť po tamojších obchodoch, lákajúcich návštevníkov na predvianočné zľavy.

Pri návšteve toalety som nemohla uveriť vlastným očiam. Miesto najmodernejších tvarov umývadiel, je tam po rekonštrukcii nainštalované zelené vlnité sklo z jedného kusa, po ktorom, po umytí rúk, stečie voda.

Ďalšou našou zastávkou bol anglikánsky kostol “Holy Trinity”, postavený v roku 1847, stojaci hneď vedľa spomínaného nákupného centra. Pôvodne organista, dnes kňaz z farnosti Sv. Štefana nám ochotne porozprával o histórii kostola a vysvetlil aj fungovanie starého organu, na ktorom nám aj zahral. Počas jeho hry som urobila pár záberov  interiéru  kostola. Lavice sú v ňom otočené pre nás netradične, pozdĺžne, po stranách kostola, oproti sebe. Trochu mi to pripominalo parlament vo Veľkej Británii.

Potom sme si ešte pozreli krásnu vianočnú výzdobu mesta a najedli sa v  samoobsluhe plnej dobrých jedál, s výhľadom na starú radnicu.

Videli sme aj bezdomovcov, bezstarostne debatujúcich vonku na lavičkách.

Po výdatnom obede sme išli pozrieť Vianočné trhy v areáli bývalého liehovaru  “The distillery district “, ležiaceho neďaleko jazera Ontario. Staré budovy postavené v roku 1832 v architektonickom štýle Severnej Ameriky sú prerobené na obchody, reštaurácie, galérie a na  poschodiach sú drahé luxusné byty. Tradičné stánky ponúkali vianočný tovar aj z Európy. Na pódiu vystupoval detský spevácky zbor. Deti spievali veľmi pekne a návštevníci ich odmenili veľkým potleskom.

Po tejto peknej prechádzke sme si spokojne, mierne premrznutí, sadli do auta a zamierili domov do  Stouffville, kde na nás čakala dcéra s vnučkou Nikolkou.

Prežili sme pekný a na nové zážitky bohatý deň.

Ľudmila Oravcová, Kanada, December 2010

Pošta z Kanady


 - Fenomén "Hurikán Hazel"


Do Kanady sme pricestovali pár dní pred prvými narodeninami našej vnučky Nikolky. Tak sme tu opäť. Skamarátiť sa s ňou nebol veľký problém, lebo sa poznáme zo Skype.

Po našom príchode  sem bolo pekné počasie, a tak sme pri prechádzkach s vnučkou boli zvedaví, čo je tu nového. Pri poslednom  pobyte v Kanade som opísala  priebeh výstavby rodinných domov v jednej z lokalít mesta Stouffville, kde býva naša dcéra s rodinou.

V marci rozostavané domy, z ktorých niektoré mali len základy, sú už dokončené a obývané. Aj okolie majú upravené.  Cesty medzi novými  domami, ktoré ešte neboli  skolaudované,  sú označené, že premávka po nich je na vlastné riziko a mesto za ich stav  nezodpovedá.

Mesto Stouffville má zhruba 30 tisíc obyvateľov. Zaujímavosťou je aj to, že je tu 28 kostolov rôznych cirkví.

Podobne, ako na Slovensku, aj v Kanade sa uskutočnili na jeseň komunálne voľby. Vymenili sa starostovia  Toronta a aj inde.

Ale výnimočný fenomén v histórii Kanady je takmer
90 ročná dáma Hazel Mc Callion. (klik)
Bola opäť zvolená 76 percentami voličov  
mesta  Mississauga  (klik), 
ktoré  má 670 000 obyvateľov, a ktorému šéfuje už 32 rokov.

V minulých poštách som ju už spomínala. „Hurican Hazel“, ako ju prezývajú
(podľa búrky z roku 1954, ktorá zasiahla Toronto), tento rok prevzala čestný doktorát University of Toronto. Podľa médií chodí  stále pravidelne korčuľovať a mesto pod jej vedením sa zbavilo dlhov.

Ľudmila Oravcová, Kanada, December 2010


Dovolenka v Mexiku III/2

 

Vianočný zhon utíchol, a tak môžem v kľude  opísať aká je dovolenka v Mexiku a čo sme tam videli.

Pred odchodom sme museli dokúpiť pár letných veci na oblečenie. Hľadali sme v prvom rade plavky pre manžela, lebo klasické plavky, ktoré sme si doniesli, boli veľmi razantne zamietnuté s odôvodnením, že tento typ plaviek nosievajú už len gayovia. V  krátkom čase sme všetko potrebne nakúpili  a zabalili. Najviac garderóby mala naša vnučka Nikolka - na každý deň nove šatky, tričká a plienky na kúpanie.

Lietadlo do Mexika letelo z Toronta ráno o pol 7 hodine, takže budíček sme mali už o tretej hodine ráno. Airbus A 310 bol obsadený do posledného miesta. Kanaďania  sa vybrali do svojej obľúbenej destinácie. Sedadlá  v lietadle boli 3+3+3. My sme s dieťatkom museli sedieť v strednom rade. Malá nemusela byť pri štarte a pristávaní lietadla pripútaná. Letuška len dala rodičom inštrukcie ako majú vtedy  dieťa držať. Nikolka sa však počas štartu tvárila spokojne a usmievala sa na dedka, ktorý sedel vo vedľajšej trojici sedadiel.

Po štarte sa na obrazovke objavila mapa s plánovanou trasou lietadla. Bola som zvedavá čo všetko uvidíme z okna. Leteli sme ponad Spojené štáty americké a Mexický záliv do mesta Cancun na Yucatanskom poloostrove. Krajinu pod nami zahaľovali oblaky, ktoré sa popretŕhali až pred pristátím. Z plánovaného fotenia a sledovania vysnenej Ameriky nebolo nič. Po pokojnom lete sme po 3,5 hodinách hladko pristali v Cancune. Podarilo sa, boli sme v Mexiku. Videli sme zelené stromy, palmy a cítili prijemné teplo.

Na letisku nás čakali viaceré kontroly. Jedného colníka zaujali naše slovenské pasy, asi ich za svojho  života veľa nevidel. Pred budovou letiska čakal pripravený autobus, ktorý nás odviezol do  hotelového komplexu Grand Sirenis, ležiacom pri Karibskom mori a vzdialenom približne 65 km. Diaľnica, po ktorej sme tam išli, mala na viacerých miestach spomaľovacie pruhy so strážnymi domčekmi a závorami, kde boli policajti so samopalmi. Tvárili sa veľmi vážne, ale  turistické autobusy púšťali bez  problému.

S fotoaparátom v ruke som zvedavo pozerala na krajinu a hľadala zaujímavé objekty na fotenie. Popri ceste boli vybudovane nápadité, honosné vstupy do  rôznych rekreačných komplexov. Yucatan, v miestach kadiaľ sme prechádzali, je široko-ďaleko samá rovina a z vegetácie popri ceste som nepoznala ani jeden strom, len palmy. Cesta nám ubehla rýchlo a Nikolka, ktorá spala v lietadle, bola v dobrej nálade.     

Autobus odbočil a po chvíli zastavil pri veľkej budove tvarom pripomínajúcej mayské pyramídy, obkolesenej palmami a rozkvitnutými oleandrami. Ubytovali sme sa v priestrannej izbe s balkónom. Videli sme z neho more a bujnú vegetáciu, obklopujúcu rekreačný komplex GRAND SIRENIS.

Ľudmila Oravcová, December 2010


Dovolenka v Mexiku - III/1      

Usmievaví Mexičania, nádherný areál, modré more, palmy, to boli naše prvé veľmi pozitívne dojmy. Zaplavil nás pocit šťastia a radosti. Nikolka si podobne ako my všetko prekvapene obzerala a keď zistila, že v novej izbe má aj postieľku, bola  celkom spokojná.

Po príchode do hotela sme dostali na zápästie krúžok, aby sa videlo, že tam patríme. Krúžok na zápästí nás oprávňoval pohybovať sa a nárokovať si jedlo, pitie a zmrzlinu po celý deň. Doslovne. Keďže je zimné obdobie, pobyt na pláži končil okolo 17. hod. O hodinu neskôr už bola tma.

V hlavnej budove komplexu Grand Sirenis je na poschodí obrovská jedáleň, kde sa podávalo jedlo v stanovenú hodinu. Sú tam aj  dve veľké haly, kde večer  hrávala živá hudba a na prízemí sú rôzne herne pre deti a dospelých. Všade bola vianočná výzdoba.

V blízkom amfiteátri býval každý deň po večeri program. Najprv pre deti a neskôr pre dospelých. Videli sme muzikál Mama Mia a  na „Mexickom dni“ vystúpenie  tanečnej skupiny. Jeden z tancov  bol nápadne podobný nášmu ľudovému tancu  mládencov s valaškami, len mexickí tanečníci mali v rukách  namiesto valašiek mačety. Programy ďalších večerov mali názov Las Vegas a Brodway.

Rôzne zábavné programy bývali aj cez deň. Na pláži pri mori zabávali deti rôznymi súťažami a pri bazénoch sa hralo vodné pólo, alebo boli amatérske preteky v plávaní. Celý deň chodili po pláži čašníci a nosili dovolenkárom pitie, čo si kto objednal. Miešané nápoje išli na odbyt a večer hlavne tequila s citrónom. Množstvo nápojov, tak ako aj jedla, nebolo obmedzené.

Pobavili sme sa pri vodnom póle, pri ktorom hrali proti sebe miešané družstvá. Rozhodca vyhlásil pravidlá, podľa ktorých sa  muži nesmeli  pri hre dotýkať žien, ale ženy sa pri zápase  o loptu  mohli dotýkať mužov kedy chceli :-). A taktiež bolo zakázané pri hre močiť do bazéna. Hralo sa pre zábavu a výsledok preto nikoho netrápil, ani nezaujímal.

Jeden deň tanečný pár pri bazéne vyučoval „salsu“. Bolo stále rušno a veselo. Prispel k tomu určite aj fakt, že aj v bazéne bol bar, s barovými stoličkami  a pestrou ponukou nápojov.

Zamestnanci hotela mali podľa druhu profesie farebne odlíšené oblečenie. Čašníci mali bielo-čierne košele a čierne nohavice. Zabávajúci mali modro-žlté tričká a krátke nohavice a záhradníci zelené kombinézy. Tí každý deň skrášľovali okolie budov a jeden deň sme sledovali ako šikovne sadia odrastené palmy.

Okrem spomínaných zábav si mohli záujemcovia vyskúšať jazdu na rýchlych motorových skútroch, povoziť sa na „lenivej rieke“, tiež potápať sa v mori v  neďalekom koralovom útese.

Okrem veľkej jedálne bola na pláži jedáleň s non-stop ponukou a  dovolenkárom boli k dispozícii aj  menšie jedálne - francúzska, japonská, brazílska, kde sa dalo nahlásiť na večeru. My sme boli v brazílskej reštaurácii, v ktorej sa podávalo 7 druhov mäsa. Jedlá boli vynikajúce a i keď bola večera zadarmo, návštevníci nechávali pri odchode na stole prepitné. Prepitne sa mohlo dávať aj v jedálni, aj nechať na posteli tým, čo upratujú izby, ale nemuselo sa. Všetko bolo v cene pobytu.

Naša dcéra s manželom tu boli po druhýkrát, preto od hotela dostali rôzne prezenty. Jeden z nich bol aj pobyt pre dve osoby v relaxačnom centre. Išla som tam ja s dcérou.

Postupne sme prechádzali rôznymi bazénmi so studenou vodou, až sme sa dostali k saunám. Najvyššia teplota v nich bola 90° C. Tam bol doporučený pobyt len 5 minút. Pred vstupom sme sa museli ponatierať kúskami ľadu. Na odmeranie času slúžili na stene visiace presýpacie hodiny, nastavené na 5 minút. Boli sme aj v saune, kde bola 100%  vlhkosť, v rôznych sprchách, kde sa postupne zvyšovala teplota vody. Najviac sa mi páčilo sedieť na vyhrievanej lavičke, o ktorej jeden návštevník s úsmevom povedal, že sa ľudovo volá  „ženská riť“, lebo na nej s obľubou sedávajú ženy.

Cestovná kancelária sídliaca v jednej z dvoch hál ponúkala rôzne zájazdy po Mexiku. My sme si vybrali návštevu mesta Tulum, vzdialeného  od hotela 20 km.

Tulum stojí na skalnatom útese s výhľadom na vychádzajúce slnko a more. Tulum  znamená „múr“ a mesto zažilo najväčší svoj rozkvet v rokoch 1200-1521. Bolo to obchodné mesto starých Mayov. Jeho prehliadka trvala 2 hodiny a bolo tam prekrásne. Pocit, že vidíme stavby starých Mayov bol neopísateľný. Dolu v meste sme si prešli trh s množstvom rozličných spomienkových predmetov. Potešili sme predávajúcich, lebo sme kúpili zopár suvenírov. Za fotenie pískajúcich muzikantov, ktorí postupne vystupovali na vysoký stožiar, sme museli  zaplatiť.

Bol to nezabudnuteľný výlet, tak ako celý pobyt v Mexiku. Aj malá Nikolka bola spokojná, hoci s pieskom na pláži sa skamarátila až na konci nášho pobytu.

Pre záujemcov o dovolenku v Mexiku uvediem cenu pobytu pre turistu  cestujúceho z Toronta. 7 dňový pobyt s plnou penziou a s neobmedzeným množstvom stravy a tequily, vrátane dopravy stál 731,- CAD.

Pre turistov z Kanady to bola lacná dovolenka a aj pre nás, lebo sme ju dostali ako darček na Vianoce.

Ľudmila Oravcová, Souffville, Canada , December 2010

 

.


 

Dovolenka v Mexiku - III/0

Prísť zo zimy do tepla  bola veľmi príjemná zmena, na ktorú sme si rýchlo zvykli. Cítili sme sa ako v botanickej záhrade, ktorá je starostlivo udržiavaná. Obklopovali nás rozkvitnuté stromy a kríky, ktoré sme dovtedy nepoznali, lebo nerastú vnašich zemepisných šírkach.Poznali sme tzv. čínske ruže, nádherne kvitnúce bungvelie a  oleandre. Na palmách rástlo množstvo plodov, podobných kokosovým orechom.

Domorodci, zamestnanci rekreačného zariadenia boli vzrastom malí. Výnimku tvorili len tanečnice, ktoré robili večer program a cez deň vyučovali latino tance. Tie boli štíhle ako prst a pomerne vysoké. Mexičania nás zdravili OLA, čo som si preložila ako ahoj, alebo  helou.

V tomto prostredí sa dovolenkári z rôznych kútov Kanady a USA cítili rovnako dobre ako my. Stretli sme sa tam
s jedným pánom z Kvetoslavova, ktorý žije v Kanade, a na pláži sme stretávali skupinu Poliakov z Ottavy.

Ponuka jedál, ako som už spomínala, bola veľmi pestrá a ja som si ju raz ešte spestrila. Jeden večer som si urobila nezvyčajný nápoj. Do šálky som si dala sáčok čaju “na dobrú noc” a išla zaliať vodou. Na automate
boli malé písmena, a tak v domnení, že  púšťam  do šálky vodunaliala som si tam kávu. Čašník, ktorému  sme  so smiechom ukázali môj mix, hneď ho pomenoval “kafeti“ a ochotne mi doniesol šálku už hotového čaju.  Odvtedy nás vítal v jedálni vždy s úsmevom.

Niekedy sme jedávali aj na terase. Z nej bol pekný výhľad na Karibské more. Obľúbili si ju aj čierne vtáky, podobné našim drozdom, ktorí nenápadne kradli zo stolov cukor a  ostatky na tanieroch. Našťastie ich  nebolo veľa, tak to nikomu neprekážalo.

Na pláži, keď sa pripravovalo a podávalo jedlo sa pohybovali tri druhy okrídlených záujemcov o stravu. Čajky, ktoré  robili neustále kontroly piesku, čierne vtáky z terasy  a ešte nejaké malé sivobiele vtáčiky. Pri brehu mora sa pohybovali malé rybičky s podobným cieľom ako trojica operencov. Nad hlavami nám občas preletel kŕdeľ pelikánov. Nikolke sa vtáčiky veľmi páčili a držiac sa vždy jedného z nás, ich s úsmevom naháňala po pláži.

Pláž nebola preľudnená, lebo dovolenkári mali okrem mora k dispozícii ešte tri veľké bazény s blankytne modrou vodou. Tá však bola trochu studená, preto sme radšej dali prednosť moru.

Dcéra so zaťom sa neďaleko od brehu ponárali - šnorchlovali. Bol tam koralový útes a more vyplavovalo na moju veľkú radosť rôzne tvary koralov a mušlí. Okrem vtákov sme  často vídavali neveľké, cca 60 cm dlhé iguany. Vyhrievali sa na slniečku a keď sme sa k nim priblížili, rýchlo zmizli. Boli plaché, ale aj tak sme sa ich báli. Pri živom plote z čínskych ruží sa prechádzal nosáľ, nie však náš popredný choreograf, ale tvor toho istého mena. Toho sme videli však len jedenkrát.

Opice sme videli len v ľudskom prevedení, keď jedna vydarená trojica dovolenkárov, tváriaca sa zvyčajne ako majitelia zemegule, sa za bieleho dňa napila a z pláže ich odviedla ochranka a privolaný zdravotník.

Mexický večer, ktorý som spomínala v predchádzajúcej časti, bol naozaj pestrý. Videli sme vychutnali si naživo Mariachov, hudobnú skupinu v sombrérach, hrajúcu nádherné melódie. Ochotne sa so záujemcami odfotili.

Celý rekreačný komplex je strážený . V izbách sme mali sejf, kde sme mali uložené doklady a cennosti. Pár dní po našom príchode sme si našli na nočnom stolíku list od spoločnosti vlastniacej komplex Grand Sirenis, že si môžeme odkúpiť časť areálu a chodiť tam každý rok na dovolenku. Ponuka nás pobavila a potvrdila našu domienku, že tak ako slovenské rekreačné strediská, tak aj mexické sa všemožne snažia získať zákazníkov a majú záujem o všetkých dovolenkárov, vrátane nás Slovákov. Zvedavcom odpoviem, že sme na ponuku investovať v Mexiku nereagovali J.

Ľudmila Oravcová, Stouffville, Kanada, január 2011

 


I

    

Nový blok - dvojitým kliknutím zde zahájíte úpravu bloku...

TOPlist