aktualizováno: 18.08.2014 17:04:39 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

Lacný Jožko
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
Lacný Jožko

LACNÝ   JOŽKO   A  JEHO KOLEGOVIA
Reálie slovenského mesta okolo roku 1946        
        Okrem toho, že mestá prispievali k ekonomickému rozvoja národa, žili v nich konkrétni ľudia v konkrétnom prostredí, ktoré je dobré poznať, ak chceme komplexne sledovať ich historický vývoj. V posledných dobách rastie záujem o spomienky ľudí, zbierajú sa staré fotografie, rozrastajú sa zbierky úžitkových predmetov zo starších čias a to nielen v múzeách. Skúsime popísať život mesta z pohľadu bežného občana. Zameriame sa na obdobie okolo roku 1946, kedy dochádza, po skončení vojny k zmene politickej atmosféry, k podstatným zmenám v živote ľudí. Mnohé predmety, remeslá, zvyky končia a začínajú iné.
 
Mestá boli centrá regiónu. Prevážne sídlili v nich okresné a miestne správne orgány. V mestách boli súdy, prokuratúry a väznice, banky (Roľnícka vzájomná pokladnica a Tatrabanka), nemocnica, daňové, pozemkoknižné úrady(„grundbuch“), okresná poštová správa. Zväčša boli v mestách aj vojenské posádky a vždy okresné policajné orgány (okresný náčelník). V mestách bolo niekoľko ľudových škôl (1.-5.trieda),meštianska škola (3 ročníky a nadstavbový kurz o remeselných prácach). Ďalej boli tam gymnázium, priemyselná škola a obchodná akadémia, na ktorých sa maturovalo. Spoločne s organizáciou žien Živena zriaďovali sa aj dievčenské školy bez maturity „varečkárne“ (pre domáce práce). K mestu patrili 2 – 3 kiná, divadelný ochotnícky súbor s divadelnou sálou, kde okrem divadiel boli aj plesy, kultúrne programy a vystupovanie umelcov z Bratislavy. K výbave mesta patrili 2 menšie hotely, niekoľko kaviarní  a verejný dom („nevestinec“). V takomto meste bývalo okolo 30 tisíc ľudí. Osobitné miesto mali v mestách tzv. čínske štvrte, vždy na okraji mesta. Tam bývali dlhodobo nezamestnaní, neprispôsobilí a žobráci. Všetci boli bieli. Rómovia bývali v búdkových   osadách vzdialenejších od mesta. V čínskej štvrti sa bývalo v provizórnych búdkach z debničiek, kartónov. Postupne sa niektorí obyvatelia štvrte vypracovali a mali malé domčeky.
 
Pľuvátko, ako znak kultúrnosti.
          Okolo roku 1950 končí éra pľuvátiek . V každom úrade, nemocnici ap. boli v rohu miestností nenápadne umiestené pľuvátka. Pľuvátko bolo biele, zo smaltovaného plechu veľkosti hlbkého taniera so snímateľným víkom a s otvorom uprostred. V tejto dobe sa hodne fajčilo a žuvala tabaková močka. Zrejme aj pod vplyvom boja proti TBC sa používali pľuvátka, do ktorých inak dôstojní páni dobre triafali. Pľuvátkománia sa uchytila aj na všetkých školách. Súťažilo sa v „ chvistaní „slín na diaľku a na terč. Najviac školáci závideli spolužiakom, ktorým chýbali dva predné zuby. Medzierka zvyšovala presnosť zásahu.
           Do mesta viedla spravidla železnica a sieť ciest. Z mesta do okolitých obcí nebola sieť autobusov. Ľudia a veci s premiestňovali peši a najčastejšie na dedinských gazdovských vozoch ťahaných koňmi. Niektorí gazdovia sa špecializovala na takúto dopravu. Aut bolo veľmi málo. V dopravnej špičke na námestí sa pohybovalo alebo parkovalo najviac 5 aut. Okrem štátnych úradov, armády a väčších firiem mali auto advokáti, lekári, veľkoobchodníci a veľkostatkári. V mestách bol aj jeden - dvaja taxikári. Počas trhových dní a jarmokov mesto bolo plné konských povozov. Gazdovia dovážali potravinové prebytky, domáce výrobky, domáce zvieratá na predaj, ovocie a lesné plodiny. Našinec iba v rozvojových krajinách pozná jednania o cenu. Na trhoch bola podmienka uznania kupca ak sa vedel dobre zjednať, ak kupoval pred obedom, keď ceny išli dole atp.
 
Sarajevo od Lacného Jožka.
           Ako chlapci sme všetci šetrili, aby sme si mohli kúpiť žabikláč „Sarajevo“. Bol to malý zatvárací nožík ktorý predávali iba potulní Macedónci prezývaní Lacní Jožkovia. Celý obchod mali dômyselne poskladaný v drevenej krošni so spústou zásuviek. Krošňu nosili na bruchu a keď predávali podložili si ju cestovnou palicou. Predávali drobný tovar : ihly, nite, špendlíky, “zicherhaicky“, gombičky, rôzne tkaničky, opasky, traky, hrebienky, korálky, lacné prstienky, malé zrkadlá, sponky, sladké drievka, pelendreky, kyslé cukríky atp. Lacní Jožkovia sa presúvali v mestách a na vidieku peši tak,  že na každé miesto prišli raz-dva razy do roka. Všetci na nich čakali. Okrem Sarajeva veľký záujem bol o hlinené gulôčky, ktorými sa triafalo do jamky v udupanej zemi. Kto trafil, vyhral gulôčku. Machri  chodili so sáčkami gulôčok a najmä začiatočníkov „ opigali“ o gulôčky. Majstri hrali s sklenenými gulôčkami dúhovej farby alebo s kovovými, lesklými.
 
Kolegovia.
          Okrem bežných remeselníkov (stolári, krajčíri, obuvníci -  „šustri“, debnári, tesári, atp. ) vyskytovalo sa niekoľko exotických (z dnešného hľadiska) postavičiek: Miškári, oblečení do čiernych manchestrových nohavíc chodili sterilizovať prasce. Šarhovia (“šinteri“) boli prevážne cigáni, mali malý vozík a slučku. Chytali potulných psov a iné zvieratá. Ak si pre ne neprišiel majiteľ, zostali im („do klobás“).Starali sa aj o uhynuté zvieratá. Furmani boli gazdovia, ktorí sa špecializovali na rozvoz nákladov (drevo, obilie, maštaľný hnoj, rôzne výrobky). Trhovci, cirkulovali na trhoch a jarmokoch, kde predávali dobytok, domáce zvieratá a v stánkoch zeleninu, ovocie a rôzne výrobky. Originálni bolo predavači rôznych byliniek, dezinfekčných prostriedkov, liečivých vodičiek, mastí proti bolesti. Reklamu si robili sami hlasným vyvolávanim a vtipnými poznámkami. K nim patrili aj merači tlaku, sily (nechali podržať rôzne krivule s rôznofarebnými vodičkami a podľa ich stúpania či klesania prorokovali). Predavačom horoskopov pomáhali opičky, papagáji a myšky ktoré papuľkou vybrali „správny“ horoskop. Trhovci predávali aj lepidlo na všetko (syndetikon, gumiarabicum).  Pltníci – splavovali drevo po riekach, dopravovali aj rôzny tovar a niekedy aj peších.Smetiari, obchádzali mesto s menšími gazdovskými vozíkmi s vysokými bočnicami, do ktorých vysýpali smeti, ktoré mešťania ukladali do hrncov a vedier. Pred povozom šiel smetiar s veľkým zvoncom v rukách, ktorým vyvolávali občanov z domov.
          
Cigáni  okrem šarhovstva sa venovali aj kupčeniu s koňmi, ručnou výrobou klincov a podkov, podkováčstvom, drvením kameňa na stavbu ciest, výrobou kvalitných povrazov (na trhu bola známa tučná cigánka, z Radvane, ktorá mohutným hlasom ponúkala „žinké, traké“). Jej výrobky boli mimoriadne kvalitné. Cigánky veštili z ruky. Elitou boli hudobníci. Cigánske kapely sa preslávili v celom svete. Žobráci boli elitoubezdomovcov. Hrali na cit ľuďom otrhaným oblečením, deťmi vo vankúšiku ap. Mali svojestanovištia, ktoré si aj fyzicky bránili. Ostrobrusiči,  tzv. šľajfiari nosili so sebou svoju pojaznú brúsiareň na nožný pohon. Nože, nožnice, britvy a dáždniky na opravu zbierali po domoch. Cenu  dohodli vopred a nabrúsené a opravené veci roznášali majiteľom zpäť. Museli mať veľni dobrú vizuálnu pamäť, lebo o vyzbieraných predmetoch si neviedli žiadnu evidenciu a naostrené náradie vracali majiteľom presne a na čas na dohodnuté miesto.
        Zavedení žobráci obchádzali domy, kde ich poznali a kde vždy niečo dostali. „Hajzlpuceri“, boli zväčša tiež cigáni, ktorí vyberali a vyvážali z mesta obsah záchodových žump. Kožkári a handrári, vykupovali kožky,handry a staré perie od občanov. Často to robili aj chudobní Židia. K uznávaným potulným remeselníkom patrili ajdrotári a sklenári, ktorý celú dielňu nosili v krošni na chrbte. Drôtovali rozbité hrnce, vyrábali pasce a ozdobné drôtené výrobky. Sklenári zasklievali menšie okná a obrázky.
          Pre úplnosť treba spomenúť špeditérov, ktorí nepatria k ostatným figúrkam. Boli to  vážení občania, ktorí mali veľké povozy (veľká plošina bez okrajov) ťahané krásnymi a silnými štajerskými koňmi. Ku koncu doby už mali aj nákladné autá a sťahovacie vozy. Dopravili tovar kdekoľvek, prevážne aj s použitím
železnice. Kým nebol miestny rozhlas (po r.1950) mali mestá mestského  bubeníka. Bubeník podľa potreby chodil po meste a na každej križovatke krátko zabubnoval, počkal kým prišli ľudia a spravidla chripľavým, potúženým hlasom prečítal mestskú vyhlášku. Sprevádzal ho húf detí, ktorí po 5. zastávke už text vedeli spamäti a chripľavo ho vykrikovali. Bubeník bol obvykle aj mestským policajtom a mestským sluhom. Spravoval v pivnici mestského domu šatlavu (väzenie) pre opilcov. Potulní hudobníci a verklikári chodili od domu do domu a všade zahrali aj na želanie. Boli veľmi obľúbení huslisti i cymbalisti (cigáni) a gajdoši.
 
Bilbordy.
          Už v minulosti fungovala reklama výrobcov. Neboli to dnešné bilbordy, ale reklamné plechové dosky smaltované, veľkosti 100x50 cm( a pod.), na ktorých boli trvalé reklamné texty. Dosky sa pribíjali natrvalo na steny budov. Uvádzam niektoré nápisy a značky firiem z plechových „bilbordov“:
          Odev vzorný šije Rolný, Bum, bum, bum, trum, trum, trum, kupujte OLLAGUM (preservatívy), Arabie – tabak troch mužov, Nehera šije šaty dobre, Oetker – múdra hlava do pečiva. A názvy firiem :Baťa, Sidol (čist.prostriedky), Persil, Stollwerk (cukríky), Palaban   (baterky), VIM (čistiaci prostriedok), FLIT (proti moliam), Schicht (mydlá), Schmoll-pasta (pasta na topánky), Franck a Perola (kávoviny), Alpa, Nivea, Meinl káva, Popper (topánky), Henko (sóda na pranie), Otta Rakovník, Ceres (rastlinný tuk), Deli-čokoláda.
 
Odišli do zabudnutia.
        Okrem vecí, profesií odišli do zabudnutia aj niektoré postupy. Málokto vie, že chlieb sa pekával doma, v osobitných peciach vo dvore. Mestskí obyvatelia piekli tiež doma, ale s pomocou pekárov. Gazdiné cesto zamiesili, nechali v noci nakysnúť a v slamených ošatkách ho zaniesli do pekárne. Pekár na chlieb nalepil lístok s menom gazdinej a poobede bolo možné upečený chlieb prevziať a zaplatiť za pečenie. Pieklo sa raz za 10 – 14 dní. Aby chlieb zostal mäkký pridávali sa do neho varené zemiaky. Chuť zvýraznilo pečenie chleba v kapustných listoch. V mestách sa nakupovalo „ na knižky“. Obchodník so zmiešaným tovarom dal gazdinej malý zošitok, do ktorého pripisoval denné nákupy v korunách. V deň výplaty manžela sa nákup sčítal a platil za celý mesiac. Vtedy deti radi sprevádzali matky, lebo dostali od obchodníka darček ( sladké drievko, pelendrek, alebo drobnú papierovú hračku). Vytratili sa rôzne košíky z prútia, alebo lyka.  Osobitný bol hranatý košík s dvoma zdvíhacími sa vrchnákmi, ktorý sa používal na nosenie vajec, masla a tvarohu. Maslo gazdinky z dediny nosili čerstvé, voňavé (voňalo po mletých orechoch) a balené do chrenových listov. Mlieko bolo iba plnotučné, priamo od kravičky. Deti chodili ku gazdom s kandličkami večer pre čerstvé mlieko.
          Ohromnou zvláštnosťou boli modré poštárske vozy. Boli do hranaté uzavreté povozy s dvierkami vzadu. V nich sa vozila balíková a objemnejšia pošta. Voz ťahal jeden koník, na baku (zvýšená lavička pre pohoniča) sedával uniformovaný poštár. Pretože najviac nákladov rozvážali konské povozy bolo v tej dobe veľa koní. A nie hocijakých. Koníky furmanov a poštárov chodili opakovane po tej istej trase, takže cestu poznali naspamäť. Gazdu doviezli na správnu adresu, aj keď od “ únavy“ zaspal a erdžaním ho budili, že je už na mieste.
 
        Bola to ťažká doba pre ľudí pre nedostatok finančných prostriedkov a výrobkov. Ťažko sa hľadala práca. Najlukratívnejšie zamestnanie bolo v štátnej službe („pod penziou“) – úrady, školy, pošty, železnica , armáda atp. Kto ju mal si ju vážil a ctil. Pritom všetkom bolo veselo a život spestrovali aj reálie, o ktorých som napísal.
***
Napísal v r 2003 v Banskej Bystrici
Ing Miroslav Vester st.
 

TOPlist