aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

VERŠE KLASIKOV‚ pre pamätníkov
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
 
 
P.O. Hviezdoslav
 
ZUZANKA HRAŠKOVIE

Zuzanka Hraškuľča: púpavka, žubrienka.
Ubije mater ju: zaplače, postenká,
v kútik sa utúliac, metla kde, u dverí;
zodvihne z úchytku
posúcha úlomček upadlý materi:
zúbky naň vycerí…
Zabudne na bitku.

Mať však je macocha. „Kdes' bolo, fagane?“
„Vonku… len… na ceste.“ „A nohy zbabrané
po členky prečo, há!?…“ „Troška len — u päty…
Jarček hneď uloví…“
„Ja tebe! Vlačeň… na!“ Scupkali buchnáty:
geglo až v chúďati.
„Joj!… Poviem ňaňovi —“

S povykom bežalo k otcovi. V stodole
vial nové žitočko; kúdol hnal na pole —
„Naníčko! Naň…“ „Čo je? čo vrieskaš?…“ „Ubila
mam' ma… Tu bôľ, joj i…“
„Ťapla ak —“ „Bacla ver'! V chrbátik, do tyla…“
„Iste si šantila;
čuš!… To sa zahojí.“

Mať však len macocha. „Kdes' bolo, šklbane?“
„Na dvore…“ „A laby do kolien sfafrané?…“
„Nebite! Jurík náš v mláčku ma sotil, ten —
Odbehnem k vodičke…“
„Pačrev! Prv však ťa ja…“ Kam čiahla: ogrgeň —
„Rata!… Váš Jurík: preň…
Joj — poviem totčičke —“

Frčí k tej. — Konope drvila na cieni.
„Totčička, kde ste?…“ „Hou! — Tys', kvet môj milený?
Sirôtka… Kto ti čo?“ „Bila…“ „Kto? Mať, šak?… Sem —
Fľaky až tielkom, ľaď!…
Vlčica macocha!… Otec? Nu, tetrov, viem —
Hrom!… Len sa otrasiem,
pôjdem jej nakydať!…“

Mať však vždy macocha. „Kdes' bolo, lagane?“
„Pod stenou iba, hej…“ „A čungy zbrýzgané
i vigan?…“ „Zafŕklo spod koča — Jurík, šak? —
prez jarok k lavičke…“
„Bodajs'!…“ ho za vlásky z nôh strhla, vliekla tak —
Krvičky za ním šľak…
„Joj!… Poviem — mamičke…“

Fikajúc prihnalo na cmiter. U hrobu
pokľaklo. — Bolestnú zodvihlo žalobu:
„Mamičko, nespite! Vstaňte! Veď po svite…
Chráňte si Zuzičku;
macocha… zas ju… až zranila, pozrite!
Boľká, špie — dúchnite…
Ochlaďte hlavičku —

Priviňte! Pohlaďte: skorej mi zacelie —
Nedajte biť viac!… No, rušajte z postele!
Aj domkov, s vami len… Či ma už nerada?…“
Však býlím jasenný
vetrík len pohýbal; mlk — smrti záhada:
kams' v ňu tiež zapadá —
Zosnulo v trápení.

Podvečer, tuliti! ulicha, víchrenie —
Strhlo sa, skríklo — brnk! vtáča jak splašené
pod strechu… Ručajom hučí to popred dom:
rev, vresk, jak: brud zas… prút!…
„Jaj, umyť nožičky!…“ Nahlo sa, črplo: vtom
závrat — či poklzkom,
čľup!… Vzal ho besný prúd.

Zaránky našli ho nad mlynom v úpuste:
krylo ho rakytie, jelšiny prehusté.
Priniesli, na stole vystreli. — Ľudu zbeh;
zvzdychali ženičky —
Živôtik vypätý, tváričkou samý špľah,
zmodralý… len ni sneh,
tak biele nožičky.

„Starý, hej? Jano, spíš?… Jarok zas hučať čuť —
Musíš ho odraziť! Zajtra už… nezabuď!“
A tma či mesiac vše — do perín vrytá bár,
zaspať len nemôže:
do očí blýska jej tých bielych nožiek pár,
do duše dvojný žiar…
„Schovaj ich, och, Bože…
 
..........................................................................
 
  ***
 
Samo Chalupka -
     
 
VALIBUK                                   

Išiel som raz cez horu,          
ubil som tam potvoru. —
Ja len sám; — a dokola
ako v rohu tma bola
a na hore zo skaly
sovy polnoc hlásali. —

Idem, idem; — iba ti
počnú skaly pukati,
a priepasť sa otvára,
a z nej oheň vyhára;
a v tom ohni vykročí
potvora mi pred oči;
rastie, rastie do výše,
a ko mne sa kolíše;
cerí na mňa zubiská
a okáľmi zablýska. —
„Čože si za mátoha?
Ak si dobrô, chváľ Boha! —
 
Pokoj boží pokojným
s požehnaním prehojným:
lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
Ja som víťaz Valibuk.“ —
Zadupala nohami;
do mňa pošla rohami. —
„Nuž tak? — tebe do duši!“
 
Lapil som ju za uši,
trepol som ju o bralo,
len tak pod ňou zdundžalo. —
Vyskočila potvora,
a späla sa dohora;
bryzgla na mňa plameňom,
praskla do mňa kameňom. —

Už ma bol jed dopálil;
len ja buka vyvalil,
a tú kliatu ohavu
tresk! tým bukom cez hlavu. —
Bratu! Tak ti zrevala,
až sa hora lámala. —

Ešte že jej pár razí
dám tým bukom za väzy:
ale ti mi utiekla,
sám neviem kde do pekla.
Iba keď mi zmizela,
a priepasť sa zavrela,
a zem búrkou ohromnou
zatriasla sa podo mnou. —
No tak! — Pokoj pokojným,
s požehnaním prehojným. —
 
Lež ak neznáš pokoja,
naučí ťa zbroj moja.
A varuj sa mojich rúk:
ja som víťaz Valibuk.
 
 
 
 
 
 
 
Video
 

Janko Jesenský
 (K narodeninám svojej ženy.)
 
LIV

Starec sa vždy chce k mladým rokom vracať.
Ja spomínam si, keď si mala dvadsať.
Dušička moja!

Duch jeho stále časy porovnáva,
či nemôže, či môže kričať: „Sláva!“
Dušička moja!

To tmavé zlato vôkol tvojej hlavy
dnes pri sluchách má pásik popolavý.
Dušička moja!

A hebkú ruku ako zo zamatu
dnes premenil čas na dlaň mozoľnatú.
Dušička moja!

Krok pružný tvoj a elastické ramä
dnes pochmúrny čas niekedy už láme.
Dušička moja!

Predtým si nosievala iba kvety,
dnes nosíš nimi kaleráby v sieti.
Dušička moja!

Predtým sme chodievali na prechádzky,
dnes je pán Šimek* predmet tvojej lásky.
Dušička moja!

Predtým sme v tanci krútili sa z chuti,
dnes skrúti ťa vše ryba do Reduty.
Dušička moja!

Predtým si záušnice v ušiach mala,
dnes za hrsť groša si ich odpredala.
Dušička moja!

Hej, boli cesty, zábavy a hračky,
dnes luxuješ a drhneš kolenačky.
Dušička moja!

Predtým smiech zvonil tvoj i počas biedy,
dnes práve tak ním zvoníš ako vtedy.
Dušička moja!

A ako predtým, pánu bohu chvála!
byť mojou dušičkou si neprestala.
Dušička moja!

A ako predtým jeden byt nám sluší,
ty v mojej a ja v tvojej bývam duši.
Dušička moja!

Bratislava 10. novembra 1943
 
***
 
 Báseň básní
 
Janko Jesenský
 
MODLITBA JEDNA
 
 Modlitba jedna u miliónov:
len ešte raz ísť, vrátiť sa domov…
A my Slováci keby sme v šťastí
šli už do našej slovenskej vlasti…

Vybité oči — ako by mihli,
rozbité nohy — či by sa zdvihli,
narovnala by sa ruka chromá
v nádeji, že ju pohladia doma.
Všetci by skočili, všetci by zvýskli,
všetkým by do očú slzy sa tiskli,
slzy sa tiskli, slzy sa liali,
všetko pre chalupy ukryté v diali,
všetko pre chodníky, čo vedú ku nim
horami, hájmi, tôňou i slním,
čo vedú ku bránam, do ktorých stane,
čo najradšej má — na privítanie.

Kiež by ten stál tam, kiež by ten vítal,
čo najhorkejšie horké dni čítal,
koho si deň i noc kládol do stonov,
pre koho najväčšmi chce sa ti domov!

Voronež 30. III. 1916
 
***

 


 

Janko Jesenský
 
DVE KOZY
(Podľa anekdoty)
 
Vyklonil pánboh z neba tvár,
Čo si žiadaš Vodca – Kancelár ?
Chudobný som, ťažko sa mi žije
Európu chcem, no a kolónie.
 
A ty čo chceš? Povedz že mi to,
Milý Duce, drahý Benito?
Ja len málo. Nezmestím sa v skrýšu.
Chcel by starú veľkú rímsku ríšu.
 
A ty čo chceš? Viem tebe nedá nik,
Ja ti dám, len povedz, Slováčik.
 
Prosím Tvoju veľkomožnosť božiu,
Ja mám doma iba jednu kozu,
Ale dve má sused Ďuro Chvoj,
Nech mu jedna skape , bože môj! !
 
Mravné ponaučenie:
 
Chudobní sme, ale povráva sa :
Veľmi bohatá je závisť naša.
***
Zo zbierky: „Na zlobu dňa
10 októbra 1949
 
 
 
 ----------------------------------------------------------
 

/
 --------------------------------------------------------
 
 
 

 
Ivan Krasko
 
Otcova roľa

Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitká nemá:
- prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli - nemôž byť' suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda 
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme
 
 
 
 
 
 
 
 
.
 
Ivan Krasko
 
VESPER DOMINICAE
 
Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách 
dedinka biela
túli sa k zemi 
pokojná, tichá. 
V nej starodávne 
vážneho vzhľadu 
domy si čušia.
Z tých v jednom iste 
ustarostená 
matička moja 
samotná sedí
pri starom stole. 
Kostnatou rukou 
podpiera čelo 
vráskami zryté 
– starostí tiene 
vždy sedia na ňom: 
tak som ho vídal
od mala svojho – – 
Tranoscius má 
pootvorený
– mosadzné sponky, 
hladené hmatom 
pradedov ešte, 
matno sa lisnú
v prípozdnom svetle – – 
Posledný na list
díva sa, díva,
– tam naznačené 
je ťažkou rukou: 
„Pán Bůh požehnal 
nám syna, kterýž...“ – 
až dobré oči
slzami skropia 
zažltlé listy... 
Však stará kniha, 
čo rozplakala, 
matičku moju 
utíši zase:
už spieva mäkkým, 
tenuškým hlasom: 
„Den nedělní se 
skonává, chválmež...“ 
– – A súmrak padá 
vždy väčší, hustší
v izbietku malú – 
– – A pokoj sadne 
pomaly, tíško
na sivú hlavu 
matičky mojej
 
 
 

 

 
Kuriozity veršované..
"Nič nového pod slnkom !"
 
Janko Jesenský: 
 fotokópie zo zbierky "Verše"
 

 

 
 
 
 
 
Menej známa slovenská klasika.Kratšie básne
Dielo zdigitalizoval  
 
Andrej Sládkovič:
 
Opilý svet 
 

Všetko ma nechalo,
krčmár aj svet,
už samotnejšieho
na svete niet:
tak teda už aj ja
domov ťahám,
ale - vínko - teba
tu nenahám.
-

Ha! čože sa tomu
svetu robí?
Čo to za opilé
sú podoby?
Kníše sa, váľa sa
všetko na ňom:
bodaj že ťa, svete,
aj s ožranom! -
 
Čože ty tak sliepňaš,
mesiac z neba?
No tebe tiež viac ver'
už netreba:
oči máš zmútené,
líca bledé;
hľa, tak sa ožranom
takým vedie!
 
A tie hviezdy ako
si tancujú
a hlávky opilé
nadhadzujú;
vše sa jedna na zem
dol' skrbáli:
tie sa tiež náramne
dostrebali!

 ..........................................................
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Už aj tie oblaky
sa doťali,
že sa tak po nebi
rozváľali:
pocestným pokoja
už nedajú,
a mňa, že piť nechcem,
oblievajú!
 
A ten slávik, ten - vraj
vodu pije:
horká jeho voda -
čo tam zhnije!
Od čohože spieva,
vyskakuje? -
Poznať mu,
že rád tiež poťahuje!
 
Steny, ožrané ste,
to viem sväte,
lebo sa už na mňa
opierate! -
Ešte aj tie skaly
v hlave majú,
keď nohy triezvemu
podkladajú! -
 
Opilé je nebo
ožraný svet,
všetko dosúkané -
triezve nič niet!-
No, svet nešľachetný
dobre sa maj! -
pred ním, krčma moja,
ty ma schovaj!
 ***

 

 

 Ján Smrek
 
 BABIČKA
 
 
 
V lesku strieborných svojich vláskov
babička je opravdivou kráskou.
Je štíhla, vysoká,
dôstojná,
usmievavá a pokojná.
 
Má vnúčatá.
Je pyšná na to.
A keď sa nad ne skláňa,
farba ich vlasov kontrastuje spolu:
striebro a zlato.
 
Keď som bol malý,
syn susedného dvora,
často i ku mne dobrou, milou bola
i láskala ma koláčkom,
pečeným na smotane;
však stratil som sa,
i roky zutekali
a ona dnes
už nevolá ma synáčkom,
lež hovorí mi: pane

Možno, tak sa to sluší.
Lež rád by som jej vyznal,
že ostal som len dieťaťom
vo svojej duši.
***
 
 
 
 
 
 
Báseň Jána Smreka
Baccardi
Klikni tu
 
 
 
*****
 
 
 

Smrti se nebojím, smrt není zlá,

umírání se bojím...

14. 7. 2010 0:00
Rubrika: Nezařazené
 

Smrti se nebojím, smrt není zlá,
smrt je jen kus života těžkého,
co strašné je, co zlé je, to umírání je
kdy smysly střelené v letu padají ze všeho, ze všeho,
a v rezavém potrubí těla čas hnije jak pomyje,
by rozložil ruce, oči, nervy a každý sval,
kterým svět v náruč jsi chytal a miloval,
smrti se nebojím, smrt není zlá, ve smrti nejsem sám,
umírání se bojím, kde každý je opuštěn, - a já umírám.

(Jiří Wolker)

 Ján Smrek

BALADA NOCI MÁJOVEJ

Anča, Anča,
samé mlieko, samá krv:
daj si pozor, daj si pozor,
pozor daj!
zo všetkých strán číha, číha
noc i máj!
ťažkou vôňou dýcha
každý stromu puk
a ku tebe vzťahuje sa
dvanásť dračích rúk —

Anča, Anča,
samé mlieko, samá krv,
len ťa objať, len ťa zmačknúť,
ako guľu pomaranča —
kde si sa to zatárala?
Nevieš, že tu ohne blčia
od náručia do náručia
a že treba iba iskra,
abys' sama nimi vzplála?

Mäkká tráva, hebký moch,
mesiac zašiel poza mraky --- ---
Anču vábia čiesi zraky:
— Poď si sadnúť, dievča krásne,
tráva čaká na nás dvoch!
Pozri, jak tá hviezda hasne
a jak tamtá zase planie —
táto značí umieranie
a tá druhá milovanie . . .

–- Prestaň, šuhaj, prestaň, ój,
omamujú tvoje reči —
ruka tvoja roztopašne
v srdci mojom požiar zažne,
neodolám, neodolám,
Bože môj! –- –- –-

Ale oči mládenca sú
zapálený stoh.
Anča, dievča,
načo si sem prišla?
Čo sa stalo, videl iba Boh . . .

 

 
   
Monológ grófa Richarda
z hry Petra Zvona „Tanec nad plačom“
 
 Keď človek mladý je, nuž k plnej čaši vína
chce spoločnosť a ženy, žart a smiech.
Oj, mladosť moja! Korím sa tej hlúposti.
Teraz kebys’, mladosť, všetky vône mala,
ktorými rozvoniava svet,
už by som nemenil.

Ja viem, že v starobe až múdrosť prichádza,
neskoro pre život a prizavčasu pre smrť.

[Bo múdry nik tak z ľudí nebude,
by nechcel aspoň trocha ešte žiť.]
A táto múdrosť volí samotu,
čo dáva čaša burgundského vína,
či réva z Tokaja, či pena Rýna zlatá.
Staroba, rád ťa mám!
Staroba, tebe pripíjam!
 ***
 
 
 
 
 
 

 

 

 

Komentáre

04.12.2016
• anonym  |  04.12.2016 19:02:08  |  IP: 109.230.---.---

















13.01.2016
• Wilhelm  |  13.01.2016 13:20:30  |  IP: 95.102.---.---
Ale bodajže ťa parom schytil, ty jeden Alzheimer
• Wilhelm  |  13.01.2016 13:19:24  |  IP: 95.102.---.---
No, otca im naháňam, veruže pravdivhttp://www.websnadno.cz/html/pic/smileys/25.gifô!
Nový príspevok
nick  
text
 
 
337+6sedem  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist