aktualizované: 02.03.2017 14:45:13 

S veselou mysľou na večné časy a nikdy inak!

zemiaky
Loading
Ďalšie podsekcie zobrazíte kliknutím na titulky v záhlaví stránky
zemiaky...

Zaujímavé

 

Žurnál – 15.8.2008

Zemiaky: plodina budúcnosti?

OSN vyhlásila rok 2008 za rok zemiakov. Táto klasická plodina dnes živí najmä rozvojový svet a genetici sľubujú jej ďalšie rozšírenie. Najprv sa však musia popasovať s chorobami, ktoré ich ničia.

Zemiaky priniesli do Európy Španieli v roku 1536 z Južnej Ameriky. V osemnástom storočí si ľudia uvedomili, že vďaka nim môžu obmedziť hladomor šíriaci sa po vojnách a začali ich pestovať vo veľkom. Plocha určená na zemiaky sa dnes rozrastá v porovnaní s inými plodinami najrýchlejšie.

Svet obracia pozornosť na pestovanie zemiakov z mnohých dôvodov. Väčšina potravy dnes pochádza z obilia alebo zo zvierat kŕmených obilím. Nárast svetovej populácie a konzumácia mäsa, mliečnych produktov a pestovanie škrobu na biopalivá zvyšuje dopyt po obilí, ktorý prevyšuje jeho produkciu. Úroda obilia však už nemôže rásť rozširovaním plochy poľnohospodárskej pôdy. Pomáhajú biotechnológie a genetické inžinierstvo. Podobne by to malo byť aj so zemiakmi.

Chutné a výživné

Ľudia v rozvojových krajinách vypestujú a skonzumujú viac zemiakov ako v bohatých. „V celosvetovom meradle vidíme spojitosť medzi miestami, kde žijú najchudobnejší ľudia, a tým, kde sa pestujú zemiaky," povedala pre časopis New Scientist Pamela Andersonová, riaditeľka Medzinárodného centra pre zemiaky v peruánskej Lime. Úlohou centra je zlepšovať podmienky pestovania obilia v chudobných krajinách.

Zemiaky majú v porovnaní s obilím vyššie úrody, pretože ich možno zberať až trikrát za rok, zatiaľ čo obilie len dvakrát do roka. Navyše, sú ich ceny stabilnejšie. Aj tieto faktory viedli OSN k tomu, že vyhlásila rok 2008 za Medzinárodný rok zemiakov a presadzovala ich ako potravinu budúcnosti.

Je vlastne záhadné, prečo sa pestuje na svete toľko obilia. V porovnaní s ním sú zemiaky výživnejšie, rastú rýchlejšie, potrebujú menej priestoru a darí sa im aj v nehostinných podmienkach. Poskytujú až štvornásobne viac komplexných uhľovodíkov na hektár ako obilie, kvalitnejšie bielkoviny a niekoľko vitamínov; napríklad jeden priemerne veľký zemiak uvarený v šupke obsahuje polovicu dennej dávky vitamínu C pre dospelého človeka. Zemiaky obsahujú rad vitamínov B a tiež množstvo stopových prvkov, ktoré chudobným ľuďom a obiliu chýbajú. A v neposlednom rade neobsahujú tuky.

Nevýhody a choroby

Zemiaky však majú aj svoje nevýhody. Skladovať ich možno kratší čas ako obilie a ich transport je náročnejší. To je jedna z hlavných príčin, prečo je medzinárodný obchod s nimi nízky. Ale ich najväčšou nevýhodou sú choroby. Ešte nie je zažehnaný napríklad prízrak, ktorý zničil úrodu zemiakov v Írsku v 40. rokoch 19. storočia, čo malo pre Írov tragické následky. Pôvodca choroby je čoraz nákazlivejší a odolnejší proti tradičným fungicídom (látky ničiace huby). Bez nájdenia novej zbrane proti plesni by dnes mohla postihnúť oveľa viac ľudí.

Poznáme asi 150 druhov zemiakov a veľké množstvo kmeňov. Takáto genetická rozmanitosť by mohla poskytnúť výhodu v boji s chorobami. Problémom je, že takmer všetky zemiaky pestované mimo územia Ánd pochádzajú z jediného podkmeňa - Solanum tuberosum tuberosum. Je známy už osemtisíc rokov a pochádza z horských oblastí okolo jazera Titicaca. Tým, že sa zameriavame iba na jeden podkmeň, zvyšujeme riziko vypuknutia hubovej epidémie.

Zatiaľ čo obilie ohrozujú rezistentné druhy plesní, zemiaky napádajú oomycéty. Ide o jednobunkové vláknité organizmy veľmi podobné hubám. Najpravdepodobnejším kandidátom, ktorý by mohol ničiť úrodu zemiakov, je druh Phytophtora infestans, ktorý spôsobil aj írsky hladomor v roku 1845. V jednom roku sa rozšíril z Belgicka do celej Európy a najvýraznejšie sa prejavil v Írsku.

Šľachtitelia časom vypestovali odrody odolnejšie voči Phytophtore, ale skutočné víťazstvo prinieslo až používanie fungicídov, objavených v 80. rokoch uplynulého storočia.

Deravá obrana

Dnes sú zemiaky závislé od chemického postreku viac ako ktorákoľvek iná plodina. Farmári v Európskej únii investujú šestinu zo šesťmiliardového obchodu so zemiakmi na nákup fungicídov. Farmári v rozvojových krajinách si ich zväčša nemôžu dovoliť, preto spolu s obmedzenými možnosťami hnojenia a zavlažovania dávajú zemiaky v týchto krajinách polovičné až štvrtinové úrody.

Prístup farmárov k fungicídom by ich určite zvýšil. Nemožno však zabúdať na zvyšujúcu sa odolnosť plesní. Bývalý riaditeľ Inštitútu výskumu plodín v Škótsku, farmár Jim Godfrey, pre New Scientist povedal: „V uplynulom roku som musel postrekovať dvanásťkrát, doteraz najviac." V tropických oblastiach, kde zemiaky aj patogény rastú rýchlejšie, musia farmári postrekovať dokonca každých niekoľko dní.

Ďalším nepríjemným prekvapením je rastúca agresivita P. infestans. V roku 1845 sa rozšíril patogén iba jedného pohlavia, nemohol sa preto rozmnožovať pohlavne. Počas sucha v roku 1976 Európa doviezla z Mexika tony zemiakov a s nimi aj druhé pohlavie patogénu. Sexuálne rozmnožovanie znamená zrýchlenú adaptáciu na fungicídy. Spóry vznikajúce pohlavným rozmnožovaním prežívajú aj v pôde, čím komplikujú kontrolu chorobnosti zemiakov.

Nové odrody aj nový prístup

Potrebujeme odrody zemiakov, odolné voči patogénu P. infestans, konštatovala Pamela Andersonová.

Zemiaky majú zložitú štruktúru genetickej informácie, preto vývoj nových odrôd trvá dlhšie. Genetici zatiaľ veľa úspechov nezožali, ich zemiakové výtvory sú tenké a slabé. „Jednoducho, potrebujú na život kompletnú bohatú genetickú výbavu," vysvetlil Shelley Jansky z Laboratória pre poľnohospodársky výskum zemiakov v americkom Madisone. V šľachtiteľskej praxi to znamená, že genetici musia najskôr vyskúšať stovky sľubných odrôd a z nich vybrať najlepšiu s požadovanými vlastnosťami. Je to však veľmi nepraktický spôsob riešenia problému.

Anton Haverkort z holandskej Wageningenskej univerzity však napriek všetkému verí, že genetické inžinierstvo problém pomôže vyriešiť. Zúčastňuje sa na desaťročnom projekte, ktorý hľadá gény odolné voči spomínanému patogénu v divo rastúcich druhoch zemiakov. Cieľom je dodať tieto gény do obľúbených a pestovaných odrôd.

Haverkortov tím používa pomerne nový prístup, ktorý nevyžaduje tzv. markerové gény, ktoré označujú novo vložený úsek DNA do organizmu. Našiel už osem sľubných génov, skúša prvé odrody zemiakov. „Tieto zemiaky už nenazývame transgénne, ale cisgénne," hovorí.

Drobný terminologický rozdiel má veľký dosah: „Obsahujú iba gény, ktoré by dokázali získať prirodzeným šľachtením s inými odrodami zemiakov, avšak proces netrvá desiatky rokov." Haverkort verí, že zákony Európskej únie to zoberú do úvahy a zmenia obmedzenie, týkajúce sa pestovania a používania takýchto zemiakov. Dôležité tiež je, aby ich prijala protigeneticky zameraná spoločnosť, informovaná organizáciami typu Greenpeace skôr o teoretických hrozbách než o jasných praktických prínosoch.

Rozvojové krajiny sú voči geneticky upraveným plodinám priateľskejšie. Čína tvrdí, že vyvinula odrody zemiakov podobných európskym. Podobnému výskumu sa venujú aj v Peru. Netreba však zabúdať, že ani účinok vložených génov nie je trvalý, pretože patogén sa nakoniec prispôsobí aj novým odrodám. Nezostáva nič iné, ako neustále vyvíjať nové a nové odrody zemiakov, aby si táto plodina zaslúžila svoj rok 2008.

Alexander Ač, spolupracovník Žurnálu

 

 

TOPlist